Keď sa v roku 1958 uskutočnil na Tehelnom poli európsky šampionát v krasokorčuľovaní, pre Karola Divína, hlavého hrdinu tohto nevídaného športového sviatku, ktorý opantal Bratislavu, to bol domáci ľad. Pred zrakmi svojich najvernejších sa po prvý raz stal kontinentálnym šampiónom. Na medailu z Tehelného poľa nedopustí: „Viem, že olympijská má väčší cveng. Ale mne sa akosi viac páči tá bratislavská.“
S hokejkou vo svojom živle
Korene rodiny Divínovcov siahajú takmer po celej Európe. Jeden dedo Finster, ktorý sa narodil v Mariánskych Lázňach, žil na území súčasného Rumunska, druhý von Némethy bol z Maďarska, babička z otcovej strany bola z Lučenca. Karol sa narodil v Budapešti. Otec bol maďarskej národnosti, mama z Plzne.
Pred frontom utekali na západ. Viedeň – Linz – České Budějovice – Plzeň a potom Praha. V Čechách znelo ich priezvisko príliš po nemecky, a tak sa nechali prehovoriť, aby si ho zmenili. Mama sa za slobodna volala Divínová, tak nebolo čo riešiť. V roku 1947 sa usadili v Bratislave. Otec usúdil, že tam sú na korčuľovanie najlepšie podmienky.
Syn sa chcel podobať na svojho tatka. Najprv sníval o futbalovej kariére v budapeštianskom Csepeli. Potom koketoval s ľadovým hokejom. Hoci ho miloval, otec mu v ňom bránil a zviedol ho do sveta večného sledovania svojej stopy a hrán korčuliarskeho noža, držania hlavy, tela, rúk. Známy český expert Josef Dedič vo svojich Světových piruetách spomínal: ,,Sotva otec Divín odbehol z klziska, už to bolo. Hop, cez mantinel na polovicu, kde trénovali hokejisti. Vždy mu niekto požičal hokejku a Karol bol vo svojom živle. Otcovi Divínovi neostalo nič iné, len syna naháňať po štadióne, po chytení mu uštedriť zopár faciek a všetko uviesť do správnych koľají."
Korčuľovať som sa naučil v dedinke južne od Egeru, vyrastal v Bratislave s krásnymi spomienkami na atmosféru Tehelného poľa (miloval belasého futbalového kanoniera Emila Pažického), kamarátil sa s viedenskými korčuliarmi. Korčuľoval v ére dvojitých skokov, keď sa na svetovom ľade experimentovalo s trojtými. Revolucionárom bol najmä Američan Dick Button. Inšpiroval sa ním aj Divín. Na vlastné oči ho ako dvanásťročný obdivoval v Prahe na majstrovstvách Európy 1948.
Divín bol v Československu prvý skokan, ktorý zvládol trojitý skok (na domácom šampionáte na Štvanici v roku 1959), a patril k prvým v Európe spolu s Alainom Calmatom, kto zvládol trojitý rittberger. V tom čase ho v repertoári mali iba Donald Jackson, David Jenkins, Alain Calmat. ,,Jeho trojitý rittberger bol výborný," hodnotil ho Josef Dědič.
Zlato stratil v Tatrách
Práve jeden zo zbabraných tréningových pokusov o trojitý skok ho pripravil o životnú šancu. V Tatranskej Lomnici ho počas olympijskej prípravy vyhľadali filmári z televízie, ktorí nakrúcali reláciu Škola televízneho diváka. Žobronili, aby im predviedol neopakovateľnú nízku piruetu a skvost – trojitý rittberger. Na popradskom zimnom štadióne mu prvé dva pokusy vyšli, ale zicher je zicher. Ešte jeden skok…
Pád a po ňom zacítil puknutie v bedrách. Natrhnutý bočný úpon krajčírskeho svalu. Poškodil si rotátor pohybu. Ani netušil, že taký sval existuje. Narobil šarapatu. Tri týždne pauzy. Vyzeralo to na predčasný koniec zimy. Majstrovstvá Európy, ktoré sa konali v Garmisch-Partenkirchene dva týždne pred odchodom za oceán, sledoval doma pri televízore.
Utečie mu vrchol kariéry? Zimná olympiáda číslo osem v Squaw Valley mohla byť jeho vrcholom. Tréner Ivan Mauer prezývaný pápež krasokorčuľovania, ktorý dva roky predtým vystriedal na trénerskom poste Divínovho otca, tvrdil, že Karči bol v nevídanej forme. ,,Karol všetko okolo seba vnímal hlavou a dušou," spomínal Mauer v nedávno vydanej zaujímavej knihe Storočie piruet. ,,Naučil ho to otec, ktorý dal slovenskému krasokorčuľovaniu punc. Mám v archíve fotografiu, na ktorej mu ďakuje za cenné rady a spoluprácu aj slávna Sonja Henie. Pre mňa bolo šťastím, že si ma Karol vybral. Otec učil svojho syna jazdiť povinné cviky vždy vzpriamene s maximálnou eleganciou. Akoby v ruke niesol malé jabĺčko, ktoré mu nesmie spadnúť. Divínov otec sa to naučil u Karla Schäffera."
Naši olympijskí papaláši zapochybovali, či sa dá s ním vôbec rátať. Nemal by ostať doma? Navyše cesta za oceán je drahá. Napokon sľúbil, že olympijskú voľnu jazdu dokončí, a predsa pre československý šport už vtedy dvojnásobný majster Európy niečo vykonal. Zvládne to, aj keby mal jazdiť iba na jednej nohe alebo štvornožky.
Karči, vydrž!
Karol prejavil nevídanú vôľu. Bojoval sám so sebou. Kuríroval ho doktor Alexander Bínovský, ktorý zavše stváral svojimi ,,konskými" ihlami zázraky. Všetko zlé je na niečo dobré .V posledných dňoch prípravy sa Divín zameral najmä na povinné cviky a tie odkreslil znamenite. Kreslilo sa pod zimnou oblohou a štadión bol krytý iba z jednej strany. Súťaž trvala dva dni a celkovo deväť hodín. Štyri z piatich cvikov zvládol najlepšie a vybudoval si sľubný náskok 22,6 bodu pred Davidom Jenkinsom. Za nimi sa umiestili Francúz Alain Giletti a Kanaďan Donald Jackson.
Ocitol sa vo veľkej hre o zlato. Postaral sa o elektrizujúcu súťaž. Otázka však bola vážna: vydrží jeho noha päť minút voľnej jazdy? Na ľad nastupoval bledý ako stena a odchádzal z neho s bolestivou grimasou v tvári. Domáci favorit Jenkins zvládol voľnú jazdu excelentne. Po jeho výkone nebolo o držiteľovi zlata pochýb.
Hodinu pred vystúpením dostal Divín obstrek proti bolesti. Z jeho programu, prirodzene, vypadol tromf – trojitý rittberger. To, čo mohol, odskákal. Aj dvojitý axel. Kládol dôraz na nedostižnú eleganciu pohybu. Po mesiaci to bola jeho prvá voľná jazda. A hneď v dvojtisícovej nadmorskej výške. Na skvelých zámorských skokanov Davida Jenkinsa a Donalda Jacksona nemal.
Josef Dědič to v Squaw Valley prežíval 26. február takto: ,,Karči, vydrž! Plynie minúta za minútou. Ešte nikdy v živote som nezažil takých dlhých päť minút. Drží sa. Zatína zuby a skáče. Dvojitý axel, dvojitý rittberger, skok do libely a ďalšie prvky. Na jeho tvári sa zračí zúfalé úsilie. Musí vydržať. Ešte stále je nádej – aspoň na striebro. Vydržal. Pery rozhryzené od bolesti, bledý usiluje sa usmiať. Ohromná vôľa priniesla svoje ovocie."
Až hodinu po pretekoch vyliezla z predpotopného počítača, spomínal Divín, veľkého ako autobus, siahodlhá listina výsledkov. A to najdôležitejšie v nej stálo: 2. miesto v celkovom poradí – Karol Divín. Olympijské striebro!
Nepoužiteľná noha
Po zimnej olympiáde mal najlepšiu školu aj v roku 1962 na pražských majstrovstvách sveta. Povinné figúry zvládol s rekordným náskokom (45,8 bodu), no zranenie ho pripravilo o titul. Tentoraz ho prekvapil Kanadaň Donald Jackson. Ten však vtedy predviedol čosi famózne, výnimočné, čo sa zapísalo do histórie. Pražský publicista Václav Pacina sa nadchýnal: ,,Boli sme svedkami výkonu, aké doteraz svetové krasokorčuľovanie nezažilo. Hneď v prvej minúte skočil Kanaďan trojitý lutz. Prvý na svete! Bol to skok vytiahnutý do neuveriteľnej výšky. Vášnivá a dravá hudba Bizetovej Carmen sprevádzala toreádora ľadovej plochy."
Jackson vraj vtedy predbehol čas. A hendikepovaný Divín, ,,majster elegancie a presnosti", nemohol so zranením členkom konkurovať tejto bravúrnej jazde. Skákal iba rittbergerove skoky, v ktorých sa odráža a dopadá na jednu nohu. Druhá bola nepoužiteľná. Veľa mu však nechýbalo, aby zdolal skvelého Kanaďana. Iba priaznivý hlas ešte od jedného rozhodcu a bol by sa býval stal majstrom sveta.
Jedenásťnásobný majster Československa (1954 – 1964 nepretržite) sa stihol na ľade stretnúť s jedným zo svojich princov. Aj keď medzi Divínom a Nepelom bol dosť výrazný, pätnásťročný vekový rozdiel, našťastie si odovzdali štafetu. Na innsbruckej olympiáde 1964 sa objavili v jednom tíme. Divín sa lúčil štvrtým miestom. Bol to jeho posledný rok kariéry, kým Nepelov prvý. Ondrej sa nikdy netajil, že svojho slávneho predchodcu, s ktorým sa stretávali na bratislavskom ľade, priam hltal. ,,Bol to Ondrejov idol. Možno preto, že nemal iných. Divín ho však priťahoval svojimi úspechmi. Tak ako neskôr Nepela ťahal Sabovčíka. Často chodil na Divínove tréningy, no čoskoro ho svojou vlastnou cestou prekonal. Divín mal, zdá sa, väčší pohybový talent ako Nepela. Karol si rád zahral futbal alebo hokej, ale Ondrej nič. Poznal iba korčule a – ešte kone," vylíčili ich vzťah Nepelova trénerka Hilda Múdra.
Po ukončení kariéry sa Divín venoval trénerstvu. Ako svetoobčan pochodil Dánsko, Nemecko, Kanadu, kde má syna a vnúčatá, aby sa napokon vrátil domov – a usadil sa v Brne so svojou druhou manželkou. Olympijskú medailu nechal v Kanade synovi – aby si na otca spomenul. S humorom vraví, že do Bratislavy, kde má na Martinskom cintoríne pochovaných rodičov, môže odskočiť vždy, keď má chuť na bryndzové halušky… Som Stredoeurópan, uzatvára diskusiu o svojej štátnej príslušnosti.
Karol Divín
Narodil sa 22. februára 1936 v Budapešti. Stal sa prvým Slovákom, ktorý získal individuálnu medailu na zimných olympijských hrách, v roku 1960 bol v Squaw Valley strieborný. Vo svojej zbierke má aj striebro (1962) a bronz (1964) z majstrovstiev sveta, je dvojnásobným majstrom Európy 1958 a 1959. Na kontinentálnom šampionáte získal celkovo 8 medailí (2 – 2 – 4). Životné jubileum oslávi v kanadskom Vancouvri, kde žije jeho syn.