Od detstva Nepelu trénovala Hilda Múdra. Obaja spolu prežívali úspechy a občas aj sklamania. „V roku 1958 už existovala televízia a Ondrík v nej videl majstrovstvá Európy, ktoré sa konali v Bratislave. Po šampionáte ho jeho mamička priviedla na tréning. Štrnásť dní však nepatril žiadnemu trénerovi, a preto ma pani Nepelová poprosila, aby som sa na jej syna pozrela. A tak som sa mu začala venovať,“ spomínala pre agentúru SITA na Nepelove začiatky Hilda Múdra.
„Na Ondrejovi som si cenila jeho usilovnosť a cieľavedomosť. Práve vďaka týmto dvom vlastnostiam dokázal vynikajúco zajazdiť všetky povinné cviky a dostal sa až na svetové výslnie. V šatni po pretekoch neustále rozoberal svoje jazdy a snažil sa všetko vylepšiť. Ondrej ma ako trénerku nikdy nesklamal. Po povinných cvikoch mal Nepela často taký náskok, že ho mohol ťažko niekto ohroziť. Tak to bolo aj na ZOH v Sappore. Vo voľnej jazde spravil chybičku a možno vtedy všetci stŕpli. Ja som však vedela, že tá chybička jeho postavenie nehrozí. On sa vtedy mohol aj na zadku šmýkať a nikto by ho neohrozil,“ spomína s úsmevom Hilda Múdra, podľa ktorej mal Nepela jeden veľký vzor – ďalšieho skvelého slovenského krasokorčuliara Karola Divína: „Nepela Karola Divína veľmi obdivoval.“
Trénerka Hilda Múdra bola pri svojom zverencovi aj v najťažšej chvíli jeho života, keď vo veku 38 rokov umieral. „Vedeli sme, že Ondrej je ťažko chorý. Preto za ním cestovala do Nemecka jeho mamička. Tá ma však prosila, aby som prišla za nimi. A tak som bola aj v Mannheime pri jeho smrti,“ hovorí Hilda Múdra o dňoch okolo 2. februára 1989, keď Nepela zomrel.
Nepela štartoval na troch zimných olympijských hrách. V Innsbrucku 1964 skončil pri premiére na 22. mieste, o štyri roky v Grenobli bol už ôsmy a v Sappore 1972 triumfoval. Na majstrovstvách sveta štartoval desaťkrát, získal päť medailí (3 – 2 – 0). Zo svetového titulu sa tešil v Lyone 1971, Calgary 1972 a v Bratislave 1973. Európsky šampionát vyhral päťkrát (1969 Garmisch-Partenkirchen, 1970 Leningrad, 1971 Zürich, 1972 Göteborg, 1973 Kolín), trikrát bol ešte tretí (1966 Bratislava, 1967 Ľubľana, 1968 Västeras). Vo svojej zbierke má aj osem titulov majstra Česko-Slovenska, v roku 1970 sa stal akademickým majstrom sveta. Po skončení kariéry korčuľoval v profesionálnej revue a neskôr pôsobil ako tréner v nemeckom Mannheime, kde aj zomrel.