Prvý šéf Dakaru: Možno zomrú, ale musia o riziku vedieť

Andrej Haverda (45) je rovnako starý ako púštne dobrodružstvo, ktoré má pred sebou 45. ročník. Napísal ako prvý u nás o ňom knihu, ktorá mapuje históriu týchto výnimočných pretekov a uverejnil desiatky článkov, mnohé aj na stránkach Pravdy.

Vaša kombinácia záujmov je dosť netradičná. Čomu ste sa venovali skôr – hudbe alebo Dakaru?

Samozrejme, hudbe. Na klavíri hrám od siedmich rokov. Vyštudoval som však sociálnu prácu a pôsobil som dlho na inšpektoráte práce. Skupina, v ktorej hrám na klavíri a spievam a pôsobí v nej aj džezová legenda Juraj Kalász, sa venuje bluesovej, rokenrolovej a country hudbe.

Ovplyvnila ma americká rokenrolová hviezda Chuck Berry, na ktorého koncerte som sa zúčastnil. V začiatkoch mi veľmi pomáhala legendárna postava slovenského bigbítu Vasko Velčický, vážim si aj veľkú pomoc Fedora Freša, ktorý žiaľ už nie je medzi nami. Aktuálne spolupracujem najmä s Petrom Lipom, ktorého aj sprevádzam na pódiách. Dakar? Ten ma chytil oveľa neskôr.

Kedy ste sa oň začali intenzívnejšie zaujímať?

Silným impulzom pre mňa bolo víťazstvo československej Tatry v roku 1988. O niečo neskôr sa mi splnil sen a stretol som sa s legendou Dakaru Karlom Lopraisom, ktorého prezývali Monsieur Dakar, napísal s ním jeden z mojich prvých väčších rozhovorov.

Postupne som sa zoznámil s ďalšími známymi jazdcami Tatry a Liazky, ktoré žali na Dakare úspechy. Zúčastnil som sa na ňom trikrát. Ako pozorovateľ, publicista. Vodičský síce mám, aj vzťah k autám i motorkám, ale na rozdiel od muziky, ktorej sa venujem aktívne, na Dakare som nikdy nesúťažil. Postupne som prenikal do jeho tajov a zákulisia. Jeho strhujúce príbehy zaznamenávam od roku 1997.

Foto: Archív Andreja Haverdu

Andrej Haverda Snímka stará takmer dvadsať rokov. Andrej Haverda a jeho prvé skúsenosti s púšťou v južnej časti Sinajského polostrova v Egypte.

V tom čase sa začala na pretekoch éra Jaroslava Katriňáka?

Áno, Jaro bol slovenským motocyklovým priekopníkom na Dakare, na jeho štart sa postavil premiérovo v závere roka 1997, nechýbal som vtedy v Paríži. Bol to pre mňa veľký zážitok.

Zažili ste aj ročník, keď nastal v histórii Rely Paríž – Dakar, ako sa podujatie pôvodne volalo, významný obrat. V roku 2008 ste v Lisabone márne čakali na štart pretekov…

Spomínam si, že doma vedeli skôr, že preteky zrušili, ako my v dejisku. Boli to dni, ktoré navždy zmenili toto podujatie.

Čo sa vtedy odohralo v hlavnom meste Portugalska?

Rely zrušili, oficiálna verzia hovorila o tom, že organizátori nevedia garantovať bezpečnosť účastníkov. Tesne pred štartom zastrelili v Mauretánii štyroch francúzskych turistov, kvalifikovali to ako teroristický čin.

Hovoríte o oficiálnej verzii. V skutočnosti bol dôvod iný?

Medzi účastníkmi sa hovorilo aj o inom pozadí. Medzi predstaviteľmi zo spoločnosti A.S.O., Amaury Sport Organisation, ktorá organizuje aj cyklistickú Tour de France, vládli už dlhšie rozpory. Vtedajší šéf Rely Étienne Lavigne sa rozhodol podujatie zrušiť, hoci bolo všetko pripravené. Nechcem teraz s odstupom času spochybňovať toto rozhodnutie, samozrejme, debatovalo sa aj o bezpečnosti, ale to nebola žiadna novinka.

Foto: Archív Andreja Haverdu

Andrej Haverda Andrej Haverda v rozhovore s úspešným jazdcom na kamiónoch Josefom Kalinom.

Narážate na viacero tragédií, ktoré už predtým sprevádzali podujatie?

Známy je výrok zakladateľa Dakaru Thierryho Sabina: je možné, že tam pretekári zomrú, ale chcem, aby o tom riziku vedeli skôr, než vyrazia. V roku 1998 mali problémy aj dve posádky Tatry, ktorú prepadli ozbrojení lupiči. Na jazdcov mierili samopalmi, okradli ich o všetky cennosti, ktoré naložili na kamión, a stratili sa v púšti. Hlavný vodič posádky Bedřich Sklenovský hovoril o najhoršom dni v ich živote. Odvtedy sa vracal do Afriky s rešpektom a zväčša aj so strachom. Podobných situácií sa v púšti odohralo viacero.

Táto situácia vládla už od prvého ročníka?

Výrazne sa zhoršovala od konca osemdesiatych rokov. Hrozby teroristických bánd boli čoraz častejšie. V roku 1990 jednej posádke ukradli auto a hrozili jej, že ju zabijú. O rok neskôr zastrelili francúzskeho vodiča kamióna Charla Cabana.

V roku 1992, keď viedla rely z Paríža do Kapského Mesta, jednu etapu museli zrušiť, zúrila tam občianska vojna. Súťažné kamióny tam neskôr trikrát, v rokoch 1996, 2001 a 2003, nabehli na míny a explodovali. Takto by som mohol pokračovať.

Od roku 2009 preteky opustili africký kontinent a sťahovali sa do Južnej Ameriky. Bol to vážny zásah do ich tradície, hoci už aj predtým sa trasa niekoľkokrát menila…

Spočiatku viedla trasa z Paríža do Dakaru, raz prechádzala cez Alžír, neskôr Tunis či Tripolis, cieľ bol aj v Paríži, Kapskom Meste i Káhire. V prvých ročníkoch tohto storočia bol štart napríklad v Marseille, ale aj v Barcelone.

Ale najradikálnejšou zmenou bol presun do Južnej Ameriky, kde sa uskutočnilo jedenásť ročníkov, preteky sa najčastejšie začínali v Buenos Aires. Až uplynulé tri ročníky viedli Saudskou Arábiou, kde sa uskutočnia aj teraz.

Čítajte aj Naviguje v politickom ringu i v púšti: Dakar je ako videohra

Myslíte si, že presun do Južnej Ameriky bolo dobré riešenie?

Na túto otázku by asi lepšie odpovedali naši vynikajúci jazdci Štefan Svitko či Ivan Jakeš, ktorí tam rely zažili. Pred pár dňami som debatoval s Jarom Katriňákom, ktorý oslavuje 25. výročie od svojho prvého štartu na Dakare. Pomôžem si aj jeho skúsenosťou. Tvrdí, že každé preteky mali niečo do seba. V Afrike vládli veľmi jednoduché, skoro partizánske pomery. Tak ich stanovil zakladateľ podujatia Sabine.

Pretekári si brali zásoby konzerv, prespávali v púšti v skromných podmienkach. Prešli štyristo kilometrov a nestretli živú dušu. A ak na niekoho narazili, pýtali od nich „cadeau“, to znamená darček. Keď ho nedostali, tak im niečo ukradli.

Foto: Pravda, Robert Hüttner

Jaroslav Katriňák Jaroslav Katriňák.

V čom boli podmienky v Južnej Amerike iné?

Atmosféra bola veľmi priateľská. Popri trati stretávali ľudí, povzbudzovali ich, pýtali sa, v čom im môžu pomôcť, nosili im jedlo. Jazdci prespávali v karavanoch, bohatšie tímy dokonca v hoteloch, čo bolo v Afrike niečo nepredstaviteľné. Ale v Amerike sa už stratil moment dobrodružstva, zavše až boja o prežitie, veľkého adrenalínu.

A čo je najpodstatnejšie, menili sa aj vzťahy medzi ľuďmi. V afrických pomeroch museli spolu držať, pomáhať si, uvedomovali si, že sú na seba odkázaní. To bol pravý Dakar. Patrí do Afriky, vraveli mi neraz skúsení jazdci.

Čo sa dialo po zrušení podujatia v roku 2008?

Uskutočnila sa Stredoeurópska rely, ktorá bola náhradou za Dakar, viedla v Rumunsku a Maďarsku. Jean Louis Schlesser, dvojnásobný víťaz Dakaru, sa zároveň pustil do organizovania Africa Eco Race, vraví sa, že práve toto podujatie je „skutočným Dakarom“, jeho nástupcom.

Foto: SITA/AP, Bernat Armangue

Anton Šibalov Rely Dakar.

Aj preto, že je mimoriadne náročné a etapy vedú opäť v Afrike? Generálku na Dakar, za ktorú sa preteky považujú, vyhral v tomto roku Slovák Štefan Svitko. Aké mu dávate šance v tomto ročníku?

Presadiť sa na Dakare je veľmi zložité. Katriňák bol nielen prvý Slovák v samostatnej ére, ktorý sa na Dakare predstavil, ale stal sa aj prvým Slovákom, ktorý ho dokončil. Bolo to až v roku 2007, obsadil výborné deviate miesto. Svitko exceloval v roku 2016, keď v súťaži motocyklistov obsadil druhé miesto. Ivan Jakeš vyhral niekoľko etáp a celkovo skončil štvrtý.

Je vo Svitkových silách Dakar aj vyhrať?

Často sa hovorí, že je takmer nemožné, aby na Dakare triumfoval jazdec z východnej Európy. O to obdivuhodnejšie je, že Svitko sa stále o to pokúša. Výsledky často ovplyvňujú zákulisné ťahy. V pretekoch majú hlavné slovo najmä Francúzi. Zažil to už Jaro Katriňák, ktorý atakoval popredné priečky, ale nemal šancu.

Ako to môžu francúzski organizátori ovplyvniť?

Ako som spomenul, po zrušenej Rely Dakar v roku 2008 sa konala Stredoeurópska rely. Katriňák pred poslednou etapou viedol, siahal na veľký úspech. Dostal však spornú penalizáciu, z jeho pohľadu úplne nezmyselnú. Údajne mal použiť nesprávnu, nedovolenú pneumatiku. Tiež mu vyčítali chybu v navigácii. Po etape odovzdal motorku do depa, kontrolovali ju, prišiel tam francúzsky organizátor a vymazali mu z počítača jednu prejazdovú kontrolu. Protes podal francúzsky pretekár Cyril Despres a po Katriňákovej penalizácii súťaž vyhral jeho krajan David Casteu.

Ako skončil Katriňák?

Klesol až na desiate miesto. Viacerí iní pretekári vtedy tvrdili, že ho považujú za morálneho víťaza. Silné továrenské tímy presadzujú svoju politiku, nepustia medzi seba jazdcov z iných krajín, aj keby mali výnimočnú výkonnosť. Našim jazdcom nezostáva nič iné len bojovať a pokúšať sa túto nepriazeň prelomiť. Už dlhšie dokazujú, že sú vynikajúci.

Svitko je perfektný chlapík, nielen motocyklista, ale aj človek, veľmi si ho vážim. Nedávno mu zomrel otec, ale verím, že na preteky bude výborne pripravený. Obetuje Dakaru a úspechu na ňom vždy celý rok. Pokiaľ ho nezradí technika, čo sa niekedy stane, bude patriť opäť medzi najlepších. Určite patrí do prvej päťky.

Foto: SITA/AP

Štefan Svitko Štefan Svitko na Dakare v januári 2020 v púšti v Saudskej Arábii.

Pretekári sú často závislí aj od pripravenosti svojich strojov. Aký podiel majú na ich úspechu či neúspechu?

Veľa závisí od toho, či je technika podporovaná továrňou, alebo si motorku či auto pripravujú sami pretekári. A stáva sa, že stroj vám pripraví továreň, ale všetko ostatné je vo vašej réžii, to znamená náhradné diely, mechanici a podobne. V púšti to prebieha tak, že keď máte problém, zamierite k asistentskému kamiónu, vyžiadate si, čo potrebujete, a na konci vám spočítajú, čo ste dlžní. Továrenský jazdec to má jednoduchšie, lebo je o neho komplexne postarané.

Čo to v praxi znamená?

Príde do cieľa, o nič sa nestará, chystá sa na ďalšiu etapu, pozrie si navigáciu na nasledujúci deň, oddychuje. Naši pretekári sú v nevýhode, hoci sú profesionáli. Svitko je dlhodobo verný značke KTM, má špeciálne upravenú motorku na púštne podmienky a cíti aj podporu Slovnaft tímu. Ale stále je veľa vecí, ktoré si musí zabezpečovať aj vo vlastnej réžii.

O tom by však najlepšie hovoril on. Chcem ešte doplniť, že na najbližšom Dakare sa predstaví až jedenásť slovenských pretekárov, najviac v jednom ročníku v histórii tohto podujatia. Spomeniem ešte aspoň Juraja Vargu, stane sa prvým Slovákom, ktorý bude štartovať na štvorkolkách. Premiéru bude mať aj čisto slovenská posádka Róbert Kasák – Tomáš Kazarka na kamióne Tatra.

Čítajte viac Svitko ovládol skutočný Dakar. Pred druhým mal nevídaný náskok

V čom spočíva najväčšia príťažlivosť Dakaru, ktorý si už 45 rokov udržal veľkú popularitu?

Dakar sa stal značkou a stále si udržiava svoju neopakovateľnú atmosféru. Ľudí od začiatku lákalo najmä veľké dobrodružstvo.

Je pravda, že postupne získala hlavné slovo komercia, podujatie ovládli nadnárodné koncerny a peniaze. Teraz je to súťaž, v ktorej rozhodujú silní a bohatí. Chudobnejší sú často iba do počtu a zostalo im už len dobrodružstvo.

Čítajte aj Svitko odštartoval svoj štrnásty Dakar. Štvorkolkár Varga si odkrútil premiéru