Plachý zachraňuje planétu. Mníchov ho mrzí dodnes

„Bolo pre mňa veľkou cťou, že som mohol reprezentovať našu krajinu či mesto Košice. V športe aj v každom odvetví je potrebné si vážiť ľudí. Som rád, že na Slovensku ich máme veľa. O to viac si toto ocenenie cením,“ vravel Jozef Plachý na galavečeri Športovec roka 2019.

Zažiaril v Mexico City

Jeho meno malo v atletickom svete cveng. Máloktorého športovca spod Tatier oddaného kráľovnej športov pred ním i po ňom poznali v čase socializmu aj v zámorí.

„Mal som dlhú osemnásťročnú kariéru, bol som na štyroch olympiádach, trinástich majstrovstvách Európy, získal som päť medailí. Mal som dvoch výborných trénerov a trinásť rokov som bol vo svetovej špičke v kráľovských disciplínach atletiky. Veľmi si to vážim,“ vravel Plachý.

Koncom februára oslávil rodák z Košíc sedemdesiate narodeniny. Prvýkrát výraznejšie upútal športovú verejnosť na olympiáde v Mexico City 1968. V behu na 800 metrov obsadil piate miesto. Navyše, výkonom 1:45,9 minúty vytvoril nový svetový juniorský rekord.

O rok sa blysol osobným rekordom 1:45,4 min v prestížnom dueli Európa – Amerika v Stuttgarte. Tento čas bol slovenským maximom takmer štyri dekády. V roku 2008 ho prekonal Jozef Repčík.

„To sú dva úspechy, ktoré si najviac cením. Rovnako ma potešilo ocenenie pre najlepšieho atléta súboja Európa – Amerika v roku 1969,“ pokračoval.

Plachý získal striebro na európskom šampionáte v Aténach, ďalšie cenné kovy pridal v rokoch 1972 (zlato), 1973 (bronz) a 1974 (bronz) na halových ME. Všetky úspechy dosiahol na 800 m, neskôr presedlal na 1500 m.

Kariéru ukončil na svojej štvrtej olympiáde v Moskve 1980. Tá druhá – v Mníchove 1972 – mu aj po rokoch prináša nepríjemnú pachuť.

„V športe ste raz hore a raz dole. Malo to byť medailové vyvrcholenie mojej kariéry na osemstovke, ale nevyšlo to. Mal som šancu, ktorá prichádza raz za život. Urobil som chybu a bolo po nej. Bolelo to ešte dlho potom,“ smútil Plachý aj po rokoch.

Naháňal atletických šéfov

So smútkom prešiel na takmer dvojnásobnú vzdialenosť. V náročnej konkurencii sa nestratil ani na tisícpäťstovke. Ako rád spomína, zdolával aj popredných šéfov svetovej i európskej atletiky – Sebastiana Coa či Sveina Arneho Hansena.

„Atletika je náročná. Vládne v nej obrovská konkurencia. Navyše, neexistuje žiadna oprava. Nič však neľutujem. Atletika mi dala veľa,“ vravel presvedčivo.

Pri otázke, kto zo súčasných slovenských atlétov by sa mohol pokúsiť ísť v jeho šľapajach, z Plachého vyprchal entuziazmus. „Nevidím nikoho,“ pripustil.

Po chvíli sa však zamyslel a doplnil: „Gabriela Gajanová je veľký talent, ale musí sa ešte trochu zrýchliť. Je to skôr prírodný typ a bojovníčka. Tieto disciplíny sú obrovská drina. Každý deň musíte nabehať aj 20 kilometrov a byť húževnatý.“

Mnohí športovci majú po konci kariéry problém zaradiť sa. Pre vysokoškolsky vzdelaného Plachého to však bolo jednoduché.

"Pracujem v spoločnosti, ktorá sa venuje ekológii. Zaoberáme sa prachom, snažíme sa ho čo najviac eliminovať a tým trochu pomôcť planéte. Dostal som sa k tomu už počas kariéry a stále ma to baví. Okrem toho organizujem aj Plachého míľu. Roky však pribúdajú a ja sa musím šetriť,“ uzavrel tretí atlét v Sieni slávy slovenského športu.