Niektorým sa jeden triumf na Tour máli. Netušia, aký je to úspech

Ovplyvnila smrť Belgičana Bjorga Lambrechta náladu na šampionáte?

Určite áno. Všetci sme zostali prekvapení a smutní. Nestáva sa to každý deň, je to obrovská tragédia. Belgičania boli evidentne otrasení, víťaz štvrtkovej časovky – Remco Evenepoel – v cieli dokonca plakal.

Nad čím premýšľa cyklista, keď sa dozvie takúto hroznú správu?

Uvedomí si, že aj v našom športe existuje isté riziko a tragická udalosť sa môže prihodiť komukoľvek. Človek si myslí, že všetko je v pohode a zrazu zistí, že to tak nie je. Chcel by som však dodať, že nehody sú súčasťou života – k úrazu s následkom smrti môže dôjsť kdekoľvek.

Považujete cyklistiku za nebezpečný šport?

Určite nie. Ak by som si to myslel, zrejme by som teraz nebol na ME v Alkmaare. Pády v rámci pelotónu sú bežné, napokon, takmer v každej etape sa udeje aspoň jeden. Avšak tragické následky majú málokedy – za posledných desať rokov by sme ich mohli spočítať hádam aj na prstoch jednej ruky.

Takže počas štvrtkovej časovky ste na túto nepríjemnú udalosť vôbec nemysleli?

Ak by sa do mojej hlavy vkradol strach, bol by to začiatok konca mojej kariéry. S obavami sa naozaj súťažiť nedá.

V časovke ste skončili na 30. mieste. Ste spokojný?

S umiestnením nie. Mojím cieľom bolo dostať sa niekde na koniec prvej dvadsiatky. Šiel som naplno, no je to o detailoch – lepší prejazd zákrut, ideálnejší posed a podobne, na záver sa všetko počíta. Strata na víťaza nebola až taká veľká a aj rozdiely medzi pretekármi, ktorí sa umiestnili okolo mňa, boli minimálne.

Ste majstrom Slovenska v časovke. Čo potrebuje cyklista, aby bol úspešný v tejto disciplíne?

Musí mať schopnosť ísť dlhší čas vysoký a stabilný výkon. Aj na to však potrebuje istú predispozíciu. Šprintéri majú oveľa viac bielych svalových vlákien – v jednej chvíli dokážu podať oveľa vyšší maximálny výkon, rovnako sa však rýchlejšie unavia. Tempári majú zasa viac červených vlákien.

Foto: SITA, Radoslav Maťaš

Jan Andrej Cully Jan Andrej Cully.

Určite poznáte príbeh z Tour de France 1989. Greg LeMond vyhral poslednú etapu – časovku – a stal sa celkovým víťazom iba o osem sekúnd. Vraví sa, že sa tak stalo iba vďaka jeho technologickej prevahe. Máte dnes rovnaké vybavenie ako elitní cyklisti?

Rozdiely sú predovšetkým v detailoch. Ak v kopcoch ide o hmotnosť pretekárov, v časovke zohráva najväčšiu úlohu aerodynamika – obzvlášť pri rýchlostiach nad 50 km/h. Najlepší časovkári sa na preteky pripravujú v aerodynamických tuneloch a posedy na bicykli si pripravujú do najmenších detailov, aby mali na trati čo najmenší odpor. Aj na tomto dokážu zarobiť cenné sekundy. Čo sa týka komponentov, tie mám porovnateľné s najlepšími.

V nedeľu sa uskutočnia preteky s hromadným štartom. Očakávate záverečný špurt?

Predpokladám ho. Trať je síce technická a do diania môže výrazne zasiahnuť aj vietor, ale pravdepodobne si to na konci rozdajú špurtéri.

Ak by to tak bolo, ušijete taktiku na najrýchlejšieho zo Slovákov – Erika Bašku?

Uvidíme, zatiaľ sme nemali poradu s trénerom. Ale variant s Baškom je najpravdepodob­nejší.

Ako dobrý tempár by ste boli vhodný aj do úniku. Trúfate si?

Nie je to len o tom, či si trúfam. Niekoľko pretekov v uplynulom roku som odjazdil v skupinke pred pelotónom. Všetko je to však o taktike trénera. Ja ju budem plniť do bodky.

Trať bude mať viac ako 170 kilometrov – menej, ako sa zvyčajne jazdí na podujatiach podobného rangu. Vyhovuje vám dĺžka?

Určite viac, ako keby to malo byť 250 kilometrov. V kontinentálnych tímoch nie sme na takéto porcie zvyknutí. Na druhej strane – aj na európsky šampionát prišla elita – väčšina cyklistov je z tímov kategórie World Tour. Aj preto očakávam veľmi intenzívne tempo. Budeme mať čo robiť.

Do Holandska neprišiel Peter Sagan. Je to pre slovenský tím jednoduchšia pozícia, keďže sa automaticky neočakáva triumf?

Nerozmýšľam takto. Ide o to spraviť čo najlepší výsledok, tlak bude predovšetkým na lídrovi tímu.

Aké je to súťažiť v ére Petra Sagana?

Zatiaľ som s ním v tíme nikdy nebol. V každom prípade však pozdvihol slovenské farby – dnes už každý vie, čo je slovenská cyklistika a jej dres v pelotóne každý rešpektuje.

Foto: TASR, Lukáš Grinaj

Čanecký, Cully, Tybor, Ján Andrej Cully je úradujúci majster Slovenska v časovke.

Fanúšikovia sú však namlsaní na víťazstvá. Ani toto vás občas nedostáva do nepríjemnej situácie?

Očakávajú však výsledky od Peťa. Zachytil som, že niektorým sa jedno víťazstvo na Tour de France máli – tí ľudia si neuvedomujú, aký je to veľký úspech.

V roku 2002 sa stali Slováci majstrami sveta v hokeji a vraví sa, že z úspechu napokon nič nevyťažili. Darí sa to v Saganovom prípade aspoň cyklistike?

Faktom je, že v mládežníckych kategóriách výrazne vzrástol počet cyklistov i pretekov. Na výsledky si však budeme musieť zopár rokov počkať.

Vaše priezvisko Cully láka mnohých vyslovovať ako Kully. Ako by to malo byť správne?

Čully.

Je to cudzie priezvisko?

Nie, je rýdzo slovenské.

A kam sa podel mäkčen.

To je komplikované. Kedysi tam aj bol, ale to je na dlho (smiech).