NÁZOR: Ťažký život Terézie Poliakovej

Ak do tohto sveta občas nazrie krivda, tak spravidla cez naše falošné pocity. Napríklad o tom, že Slovensko má nárok na úspech v ženskej biatlonovej štafete.

V poriadku, život v ilúzii nemusí byť na škodu, ak naň nik nedopláca. Slovenská štafetová trojka – Terézia Poliaková – to však schytáva po každých pretekoch.

Tréneri zväčša sledujú čisto športové ciele. Nádej na dobrý výsledok chcú živiť tak dlho, ako sa len dá. Pochopiteľne, nič lepšie v ich pozícii urobiť nemôžu. Aj preto v prvej polovici pretekov stavajú to najlepšie, čo majú…

Potom sa na štart postaví Poliaková – aj ona roky na sebe tvrdo pracuje, možno rovnako, ako o poznanie talentovaniešie Kuzminová s Paulínou Fialkovou. V slovenskom meradle jej to stačí na 4. miesto. Do kvarteta – tak, aby doplnila počet potrebný pre štart ženskej štafety.

Pravidelne nastupuje na tretí úsek a tuší, že 1. miesto, ktoré jej odovzdáva hviezdna kolegyňa, nemá šancu udržať. Lebo hneď za ňou sú oveľa silnejšie pretekárky – na lyžiach i so zbraňou v ruke. Tuší, že pred celým Slovenskom bude zasa za tú, ktorá zopsula celé preteky. A pripravila krajinu o pekný výsledok.

Žiaľ, iba iluzórny!

Lebo Slovensko nie je žiadna biatlonová veľmoc a na úspech v štafete zatiaľ nedorástlo. Z toho mála mladých ľudí, ktorí sa tomuto športu venujú, dokázalo vychovať jednu špičkovú pretekárku – Paulínu Fialkovú. Kuzminová je – s prepáčením – luxusný dovoz. A piate miesto z Pjongčangu iba zhodou okolností – nič viac.

Po pretekoch v tirolskom Hochfilzene zaplavili diskusie a sociálne siete urážlivé príspevky na adresu 29-ročnej Slovenky. Kruté a nespravodlivé. Pretekárka z Brezna predsa robila, čo mohla.

Falošné nádeje často vedú k veľkému sklamaniu a podpásovým úderom. A pritom stačí jediné – triezvy pohľad. Slovenská biatlonová realita je totiž takáto: ženská štafeta bez Terézie Poliakovej bude slabšia.

Alebo potom žiadna.