Jurčovi otvoril cestu na Tour komunistický šéf Lenárt

Foto: archív (MJ)

Milan Jurčo Milan Jurčo (druhý zľava) bol prvým Slovákom, ktorý sa postavil pred 30 rokmi na štart Tour de France.

Peter Sagan nedávno oslávil sté víťazstvo v profipelotóne. Viete, koľko ste ich vybojovali vy?

Nejakú štatistiku som si robil a ich počet sa blíži k dvojstovke. Ale to rátam aj tie, ktoré som si pripísal na domácej scéne, to znamená v československých a slovenských pretekoch. Na medzinárodných ich bolo bezmála päťdesiat.

Keď sa obzriete za kariérou, ste spokojný?

Musím byť. V tej dobe to bolo dobré. Viac sa veľmi nedalo. K profíkom som sa dostal až v závere kariéry. Na MS neboli v mojej ére časovky jednotlivcov, disciplína, v ktorej som bol silný a mohol som zbierať úspechy. V nej som sa stal majstrom ČSSR štyri razy, Slovenska šesťkrát. Na šampionátoch sa jazdila len časovka družstiev na 100 km.

Ceníte si niektoré víťazstvo viac ako ostatné?

Vážil som si vždy víťazstvá v dlhých ťažkých pretekoch – v etapách i celkové. Triumfoval som na Porýním-Falckom, keď sa na nich zišla amatérska špička, bolo to náročné desaťetapové podujatie, vyhral som aj dve etapy. To si najviac cením. V dvoch etapách som skončil prvý aj na amatérskom Giro d'Italia, celkovo som bol piaty.

Máte striebro a bronz z MS z časovky družstiev na 100 km. Prečo sa táto disciplína – mimoriadne ťažká – už nejazdí?

V programe MS je síce tímová časovka, ale kratšia a súťažia len klubové tímy. To nie je ono. Stratila lesk, lebo keď súťažíte za svoju krajinu, národ, má to úplne inú hodnotu. V tejto disciplíne ste museli mať štyroch silných a vyrovnaných jazdcov. Ak čo len jeden nemal deň, formu, výkonnosť, bolo zle, vedel to tým trom pokaziť.

To nebol asi váš prípad – vy ste mali silu i vytrvalosť, dokázali ste ťahať…

Boli sme štyria a logicky by mal byť na čele každý štvrtinu trate. Ja som vydržal udávať tempo tretinu pretekov. Spoľahlivý bol aj Klasa, tiež odjazdil veľa na špici. Pre štáty mala táto súťaž veľkú prestíž, najmä pre socialistické.

Prečo práve pre ne?

Tímová stovka bola len v programe amatérskych MS. Ak aj vyskočili nejakí výborní jazdci zo západnej Európy, v ďalšej sezóne už boli spravidla medzi profíkmi. My sme sa tejto disciplíne venovali dlhodobo. Preto sme boli v nej aj dobrí.

Na olympiáde 1984 v Los Angeles sa stalo víťazom talianske kvarteto, ktoré prišlo vzápätí aj na preteky Okolo Slovenska…

Pripravovali sa u nás na MS. Rok po olympiáde sme ich na šampionáte zdolali, skončili sme druhí, Taliani v rovnakom zložení ako na OH až tretí.

Znamená to, že ste v Los Angeles mohli útočiť na olympijské zlato?

To by sme len špekulovali, ťažko povedať, ako by sa to skončilo. Ale v tom čase sme boli veľmi silní a kvôli bojkotu sme do Los Angeles nemohli cestovať. Ale na olympiádu sme sa chystali, dlho nebolo jasné, ako to bude. Až zrazu sa to zvrtlo a oznámili nám, že nikam necestujeme.

V čase socializmu ste často reprezentovali na vtedy najväčšom amatérskom podujatí Pretekoch mieru. Chodili ste na ne rád?

Celkom áno. Vtedy to bol pre nás vrchol, najväčšie, prestížne preteky. A veľmi dôležité, od nich sa odvíjala potom prakticky celá sezóna. Keď sme dosiahli dobré výsledky, bol pokoj. Preteky mieru boli dlhé, náročné, dobre organizované. Tradičnú trasu vtedy rozšírili aj o Moskvu, kde to bolo zaujímavé, jazdili sme po širokých mestských bulvároch. Ale boli sme aj v Kyjeve, keď vybuchla atomová elektráreň v Černobyle.

Mali ste utvorené dobré podmienky?

Z dnešného pohľadu boli otrasné. Neviem si predstaviť, že teraz by takto fungoval nejaký tím a cyklisti by to akceptovali. Narážam najmä na hotely, stravovanie. A šialené cestovanie. Osemdesiatkou-deväťdesiatkou krížom cez Európu natlačení v žigulákoch so štyrmi bicyklami na streche.

Ako ste na tom boli finančne?

Bol som v bratislavskom Interi, bral som plat robotníka v Slovnafte. Nebyť toho, že sme chodili na západ a niečo povyhrávali, bola by to bieda. V pretekoch sme chodili na všetko – unikali, bojovali na prémiách, v závere etáp, súťažili o tričká. Čím dlhšie preteky, tým bola väčšia šanca niečo vyhrať. Ale úspešní museli byť viacerí, ak sme chceli mať bohatší bank, ktorý sme potom rozdeľovali.

Tie peniaze vám zostali?

Zostali, ale neboli to nijaké vysoké sumy. Najviac som zarobil na amatérskom Gire, milión a pol lír, čo vtedy bolo viac ako tisíc mariek. To však bola výnimočná situácia. Dnes sa to zdá možno smiešna suma, ale to bol môj ročný plat v Slovnafte, pomohla mi. Za tri roky prísneho šetrenia, som si kúpil fiatku. Bežný Slovák si musel na ňu odkladať podstatne dlhšie. Túžili sme ísť k profíkom, lebo tam mal cyklista podstatne vyšší plat a aj vyššie prémie v pretekoch. Profíci dostávali desaťnásobne vyššiu sumu, ako sme mali my doma.

Taký príjem ste mali aj vy, keď ste prišli medzi nich?

Áno, ale my sme museli 40 percent zo zárobku odvádzať do Pragosportu a k tomu aj takzvané odstupné. Takže polovicu platu. Pôsobil som v profesionálnych tímoch dovedna štyri roky a za to, čo som odviedol štátu, by som si postavil dom.

Z profesionálneho pelotónu ste dostávali celý čas ponuky, do tímu Supermercati Brianzoli ste odišli v roku 1987. Nakoniec ste funkcionárov unavili…

V roku 1986 sme sa zúčastnili na pretekoch Giro Bergamasco, vyhral som tam dve etapy. Oslovil ma manažér Supermercato Brianzoli. Vzápätí som sa vybral do Talianska s manželkou akože na dovolenku, museli mi dať devízový prísľub. Absolvoval som však zdravotnú prehliadku a testy. Hneď mi dali bicykel a vybavenie. Doma sa to však naťahovalo. Bombardoval som denne funkcionárov v Prahe, bol som neodbytný. Šéf telovýchovy Himl sa vyhováral na šéfa cyklistiky Holečka, ten zasa na niekoho iného. Nekonečný príbeh.

Foto: (archív MJ)

Milan Jurčo Milan Jurčo.

Potom ste sa vraj obrátili na prvého tajomníka ÚV KSS Jozefa Lenárta…

Bol to spontánny nápad. Osobne som ho nepoznal, ale pochádzal z Liptovskej Porúbky, čo je susedná dedina. Vedel som, že keď mali Teslu presťahovať z Liptovského Hrádku do Čiech, išli jej zástupcovia k nemu orodovať a zasiahol, veľký podnik s vyše tritisíc zamestnancami zostal u nás. Napísal som mu list a dal som ho do podateľne na ÚV. Hneď na druhý deň mi volali zo sekretariátu, aby som prišiel na plaváreň na Pasienky. Stretol som sa tam s mužom, ktorého som nepoznal. Prišiel v športovom, išiel práve hrať tenis. Povypytoval sa ma na situáciu, zobral si nejaké údaje a na ďalší deň mi už volal Vacek z Pragosportu, že si mám prísť do Prahy vybavovať prestup.

Mali ste už 30 rokov. Bol pre vás prechod do profesionálneho pelotónu náročný?

Ani nie. Boli sme silní, vytrénovaní, najazdili 35-tisíc kilometrov ročne, aj viac. Musel som si zvykať na dlhšie etapy a problémy som mal s tempom v kopcoch, na popredných vrchárov som nemal. Najmä v časovkách som sa im vyrovnal. Tie som vyhrával aj predtým, dokázal ma zdolať len Ludwig, hoci občas vyskočil aj niekto iný. Na Tour de l'Avenir sme sa ako amatéri stretli aj so silnými profíkmi, skončil som v časovke druhý, vtedy ma zdolal len Lemond, dvojnásobný svetový šampión a trojnásobný víťaz Tour de France. Ani teraz nejazdia najlepší časovkári podstatne rýchlejšie ako my, dosahovali sme podobné priemery.

Svoju časovkársku silu ste potvrdili aj na Tour, na ktorých ste štartovali dva razy. Ako prvý Slovák vôbec – ešte v ére socializmu – v roku 1987 a potom 1988. V časovke ste skončili tretí…

Už predtým som bol tretí v časovke aj na Gire. Mohol som ju vyhrať, ale v jej závere bol trojkilometrový kopec, ten ma zastavil. Prvý ročník Tour som začal výborne. V prológu v Západnom Berlíne som obsadil piate miesto. Hneď na začiatku som však chytil nejaký vírus. Mal som zopár dní teplotu, bolo to vysilujúce. Ako-tak som sa dal do poriadku, ale vo veľkom zaťažení sa zdravotné problémy vrátili a tesne pred finišom, v osemnástej etape, som odstúpil. O rok som bol v časovke tretí. Bola dlhá, zvlnená, merala okolo 50 km. Na víťaza, bol to prekvapujúco jeden Španiel, som stratil päť sekúnd a na druhého Romingera jednu.

Zažili ste v pelotóne doping?

Naším lekárom v tíme Supermercati Brianzoli bol známy a kontroverzný Michele Ferrari, ktorý neskôr úzko spolupracoval s Armstrongom. Chodil s nami na preteky. Vtedy bol ešte ucháň, mal niečo okolo tridsiatky a venoval sa triatlonu, experimentoval aj na sebe. EPO bola v tom čase nová forma dopingu, ale veľmi účinná.

Predpísal ho aj vám?

Ako som povedal, bolo to vtedy postavené na experimentovaní, jazdec nebol povinný sa tomu podrobiť, ja som nebol jeho pokusný králik. Niektoré veci však boli ešte bežné, napríklad kofeín, ktorý nebol spočiatku zakázaný. Brali sme prípravok, jeho účinok bol, akoby sme vypili tri-štyri kávy. Sledujem stále situáciu okolo dopingu a mnohé výkony cyklistov i športovcov beriem s veľkou rezervou, tuším, ako sa k nim dopracovali, čo im všetko pomohlo. Aj preto ma neláka Tour de France, nemám nutkanie tam cestovať, obetovať veľa času a dlhú cestu, aby som ich videl na vlastné oči a ešte sa tváril nadšene. Lebo nadšený by som jednoducho nebol. Stačí, keď si to pozriem v televízii. Mám rád cyklistov, ktorí dokážu niečo vymyslieť, uplatnia výkonnosť, ale i šikovnosť a dôvtip, čosi ostatným vyvedú.

Čomu venujete v súčasnosti najviac času?

Stále podnikaniu, predaju a servisu bicyklov v Liptovskom Hrádku. Začal som už v závere pretekárskej kariéry. Bol to jeden z dôvodov, prečo som skončil. Keď pretekáte, ste ako tulák s jedným kufrom, ktorý sa presúva po hoteloch. Ste vlastne cirkusant, zabávete ľudí a robíte reklamu. A doma čaká žena a deti. Našiel som si inú náplň života. V podnikaní som zažil lepšie, aj horšie časy, oslavujeme práve 25. výročie, čo sme sa do toho pustili. V našom biznise vydržali za celý čas len dve percentá firiem. Aj my sme kedysi mali až ôsmich zamestnancov, teraz to musíme všetko stihnúť dvaja, ja a manželka.

Jazdíte aj na bicykli?

Samozrejme, čo by som robil iné vo voľnom čase? Ročne absolvujem osem-deväť tisíc kilometrov na Liptove, Orave, v Tatrách… Tento rok som potrénoval o niečo viac, chystal som sa na preteky, absolvoval som ME v maratóne vo Svite, v mojej kategórii som skončil siedmy, tretí som bol na pretekoch Okolo Tatier.

Na budúci týždeň sa uskutočnia majstrovstvá sveta. Vyhrá Sagan aj do tretice?

Môže vyhrať, patrí do okruhu favoritov, ale jeho pozícia bude nesmierne ťažká. Súperi v silných tímoch si na neho dajú do tretice veľký pozor, maximálne mu to sťažia. Najmä v závere mu budú situáciu veľmi komplikovať.