Strach z lietania je o nevedomosti. Ale pohľad do očí letušky ma zneistil

, , 15.03.2021 06:00

Malo to byť pár otázok k Australian Open. Lenže Andrej Martin (31) sa neozýval. Až po troch dňoch. "Prepáčte, už som v Čile. Mám za sebou 60-hodinovú cestu z Melbourne. Je to ešte aktuálne?" Pravda, už nebolo.

A tak vznikol iný rozhovor. O cestovaní. A keďže život tenistu je plný zhonu, odpovede prichádzali postupne. Zo vzduchu. Na linkách Concepción – Cordoba, Cordoba – Buenos Aires a Buenos Aires – Santiago de Čile.

Andrej Martin trávi v letiskových halách dlhé...
Andrej Martin trávi v letiskových halách dlhé hodiny. Autor: Archív Andreja Martina

Šesťdesiat hodín znie strašidelne…

To hovorí za všetko, všakže? No je to len ďalší následok pandémie. Treba sa s tým jednoducho popasovať. Štandardne býva z Melbourne do Santiaga priamy let, ale keďže sa všetko redukuje, inak sa tentoraz nedalo – 60 hodín bolo najkratšie spojenie.

Mohol som ešte obetovať prvý turnaj z tripu a ísť na pár dní domov, pramálo času by som ušetril. Takto som si to odbil na jednu šupu a som aj rád, lebo na challengeri sa mi napriek nie ideálnemu fyzickému stavu podarilo vyhrať pár zápasov.

Koľko potrebujete po takej ceste na poriadnu aklimatizáciu?

Trvalo mi päť-šesť dní, kým sa moje telo spamätalo. Z cesty aj z časového posunu. Po prílete a presune do hotela som si večer nenastavil budík. Povedal som si – spi, koľko vládzeš, dopraj si toľko, koľko si telo vypýta. Zobudil som sa po 30 hodinách. Sám som bol z toho v šoku (úsmev).

Držím sa zásady, že keď prídem do cieľa ráno alebo na obed, nejdem hneď spať. To by bola najväčšia chyba – telo si totiž neuvedomuje, že je v inom časovom pásme a ďalšie dni si bude o to ťažšie zvykať. Aj keď je to na úkor momentálnej únavy, tak sa to oplatí podstúpiť.

Cestovanie je nielen o lietaní, ale aj o neustálom prestupovaní a čakaní na ďalší spoj. Dá sa tento čas využiť rozumne?

Zistil som, že pokiaľ som v pohybe, mentálne pre mňa nie je rozdiel cestovať tridsať alebo šesťdesiat hodín. Dlhé prestoje na letiskách, zvlášť, keď mám na starosti svoje tašky a limitovaný priestor na pohyb, sú najhoršie.

Keď sa človek nemá kde usadiť, prípadne si trošku pospať, nemá chuť na nič. Ani si ísť niečo pozrieť, lebo to so sebou prináša ďalšie komplikácie. Navyše, prejsť colnicu a vyzdvihnúť si batožinu zaberie nejaký čas, zvyšok sa dá stráviť s mobilom, pri knihe alebo v kaviarni.

Takže žiadne pamiatky ani nič podobné?

Je to celkom vtipné. Neraz mám veľké plány ako voľný čas kreatívne využijem, no keď sa dostaví únava, nie som z toho nikdy nič schopný zrealizovať. Kritické sú predovšetkým desaťhodinovky na letiskách. Je to už na hlavu – aj telo trpí oveľa viac.

Andrej Martin na balkóne hotelovej izby na...
Andrej Martin na balkóne hotelovej izby na jednom z turnajov. Autor: Archív Andreja Martina

Plánujete si lety a kupujete si letenky sám?

Mám toľko skúseností, že po kariére mám výborné predpoklady robiť cestovného agenta. Orientujem sa v tom, viem ako a kde hľadať najlepšie možnosti a takisto skvelý kontakt, ktorý mi pomôže, keď si s niečím neviem rady. Bez neho by som ostal veľakrát zaseknutý alebo za letenky zaplatil horibilné sumy.

Mnoho z nich je zrejme last minute…

Keď dohrám na turnaji, spravím si tradičné pozápasové rituály, sadám k mobilu a riešim, ako sa čo najskôr presunúť do dejiska ďalšieho podujatia. Tak, aby bola moja príprava čo najkvalitnejšia. Niekedy to zaberie pár minút, inokedy sú to hodiny.

Bohužiaľ, v poslednom čase je to kvôli pandémii skôr druhý prípad. Jednoduchých možností je menej. V hlave nosím aj množstvo nových reštrikcií, na ktoré treba prihliadať – napríklad rôzne dokumenty, ktoré často nie je ľahké zohnať. Už sa nedá cestovať len tak – voľne, kam sa mi zachce.

Koľko stáli letenky z Melbourne do Čile?

Neboli drahé. Celé ma to vyšlo do 1500 eur – to vôbec nie je zlé za takúto cestu. Ceny leteniek sú nižšie ako obvykle – v ekonomickej triede sa cestuje oveľa pohodlnejšie. Linky väčšinou nie sú naplnené ani z jednej tretiny. Pre mňa to znamená viac priestoru a pohodlia.

Mimochodom, do ktorej časti sveta nerád cestujete?

Nemám vyslovene obľúbené alebo neobľúbené miesta. Možno mám radšej niektoré letecké spoločnosti ako iné. Kvôli komfortu. Keď letím na západ, ľahšie prekonávam časový posun. Vtedy je už okolo ôsmej večer moje telo nastavené, že doma je noc a idem skoro spať a skoro vstávam.

To je vlastne to, o čo sa väčšinou bežne všetci snažíme, ale nikdy sa nám to nedarí (smiech). Samozrejme, späť je to o to náročnejšie. Väčšinou pár dní neviem zaspať a keďže ráno mám povinnosti, vstávam unavený.

Mnoho turnajov odohráte v Južnej Amerike, prípadne v Ázii. Stretávate sa občas aj s netradičnými dopravnými prostriedkami?

Možno vás prekvapím, ale infraštruktúra v Latinskej Amerike je minimálne rovnaká ako u nás. V niečom dokonca aj lepšia. Leteckú dopravu majú kvalitnú, problémom je len menší počet dopravných spoločností a s tým súvisiace drahšie letenky. Železničnú šieť nemajú príliš vybudovanú, ale napríklad diaľkové autobusy sú komfortné.

Andrej Martin a Jozef Kovalík v Južnej Amerike.
Andrej Martin a Jozef Kovalík v Južnej Amerike. Autor: Archív Andreja Martina

A čo Ázia?

Záleží, o akú časť ide. Väčšina turnajov je však na ľahšie dostupných miestach, takže to nie je žiadna divočina. Väčšinou platí, že čím väčší turnaj, tým väčšie mesto. Doprava je potom jednoduchšia.

Hokejisti v KHL sa neraz sťažovali na čudné lietadlá. Kde je to najhoršie?

Ťažko sa mi posudzuje bezpečnosť. Jediné, čo sa dá hodnotiť, je pohodlie. Letecká doprava je štatisticky najbezpečnejšia, nevidím teda dôvod na obavy. Neverím, že niekde by si dovolili zanedbať štandardnú údržbu a vziať na seba zodpovednosť za životy stoviek ľudí.

Zlyhať môže ľudský faktor a to sa môže stať hocikde. Aj v Európe. Stále však platí, že pri takej malej pravdepodobnosti, ktorá sa rovná takmer nule, je zbytočné sa obávať. Keď si sadnete do vlaku, prirodzene neriešite žiadne katastrofické scenáre a pritom pravdepodobnosť nehody je väčšia ako vo vzduchu.

Nestalo sa vám ešte, že ste odmietli nastúpiť na palubu?

Nikdy. Práve naopak, kvôli mojej pohodovej povahe mám vždy na všetko veľa času a neraz sa mi stane, že lietadlo doslova naháňam na poslednú chvíľu.

Nemali ste nikdy strach?

Najnepríjemnejšiu situáciu som zažil pri lete z Uzbekistanu do Kazachstanu, keď bolo zreteľne počuť, že jedna turbína vypla a druhá začala viac hučať. Odrazu nás na palube všetkých hádzalo. Nad reálnou vážnosťou situácie som začal uvažovať ani nie pre všeobecnú paniku medzi cestujúcimi, ale skôr pre pohľad do očí jednej z letušiek. Videl som v nich veľký strach.

Následne nás však pilot so stoickým pokojom uistil, že napriek tomu, že jeden motor odišiel, máme ešte druhý, s ktorým pristaneme bezpečne na najbližšom letisku. V tom momente to síce neznelo upokojujúco, ale po chvíľke nadhadzovanie ustalo a tiež aj panika. Po pristátí sme pokračovali náhradným strojom.

Sledovali ste niekedy seriál letecké katastrofy?

Na katastrofické filmy sa zo zásady nepozerám. Nevidím dôvod, prečo by som mal vo voľnom čase sledovať nešťastie iných ľudí. Tak, ako pri väčšine našich vnútorných obáv, aj pri lietaní spočíva najväčší pôvod strachu v nevedomosti o fungovaní lietadiel. Keby sme im lepšie rozumeli, vedeli by sme, že neexistuje dôvod na vnútorné napätie.

Máte aj obľúbené letisko?

Všade v Taliansku, kde majú skvelú kávu a vždy niečo chutné pod zub (úsmev). Horšie to je v Madride, kde pri tradičnej ceste Európa – Južná Amerika musím meniť terminály. Tie sú od seba ďaleko a treba ísť aj pešo. Pri ceste do USA zasa neraz musím čakať v rade pred colným úradom. Zaberie to niekoľko hodín.

Nazdravie, Andrej Martin.
Nazdravie, Andrej Martin. Autor: Archív Andreja Martina

Aký najdlhší čas ste čakali na spoj?

Nekonečným prestojom na letiskách sa snažím vyhnúť. Ak je to viac ako desať hodín, snažím sa ísť vyspať do hotela. Dávnejšie sa mi stalo, že na letisku v Moskve som stvrdol na osemnásť hodín, lebo som nemal víza na vstup do krajiny. Našťastie, mal som po ruke počítač. Stiahol som si jednu hru, ktorú som mal ako dieťa rád a hral ju nonstop. Odvtedy už radšej nenosím so sebou počítač a nehrám žiadne hry. V živote som nebol viac unavený, ako po tejto ceste.

Spočítali ste si niekedy, koľko kilometrov nalietate za rok?

Podobné štatistiky nevediem. Je to tak ako s tenisom, idem od zápasu k zápasu, od cesty k ceste. Prípadné čísla by ma mohli odradiť.

Vyberáte si občas turnaje aj podľa dostupnosti?

Ak hrám viac týždňov po sebe na rôznych miestach, chcem, aby vzdialenosť na presuny bola čo najmenšia. Do ktorých končín sveta sa vyberiem na trip, mi je v zásade jedno.

Vlani boli tenisti pol roka doma. Chýbalo vám cestovanie?

Ani v najmenšom. Bolo to akési okienko do života, ktorý ma pravdepodobne čaká po tenisovej kariére. Bola to zaujímavá a nečakaná skúsenosť. Užil som si, že som mal prvýkrát v živote čas a príležitosť spoznať okolie svojho domova a Slovensko ako také.

Po nejakom čase som sa však cítil prázdny. Nemohol som robiť to, čo považujem stále za náplň práce v mojom živote. Teším sa, že aj keď s novými komplikáciami, tak predsa len môžem opäť absolvovať tieto – občas – úmorné presuny.

Kam vás to s tenisom ešte ťahá?

So spoznávaním sveta to nie je také ružové, ako sa na prvý pohľad zdá. V tenise je každý hráč síce sám sebe pánom, nie sme nikoho zamestnanci, no všetko je na úkor niečoho. To znamená, že keď chcem ísť niekam na výlet počas turnaja alebo po ňom, tak to ide na vrub prípadného tréningu alebo prípravy na ďalší zápas.

Predsa len, tenis nás živí, na podujatia si chodíme zarábať na živobytie a našu budúcnosť. Vo väčšine to vyzerá tak, že spoznávame najmä letiská, hotely a kurty v rôznych častiach sveta.

Takže cestovanie nie je žiadny bonus?

Samozrejme, že je. Obrovské privilégium a škola do života. Hoci nie vždy sa mi podarí spoznať okolie, už len fakt, že som takmer týždeň čo týždeň v rôznych kultúrach, je veľmi cenný. Počúvam rôzne jazyky, ochutnávam nové jedlá a sledujem netradičné zvyky – aj keď je to zväčša len v hoteloch alebo na letiskách.

Povedal by som to asi takto: každý môj týždeň je pre mňa akousi krátkou upútavkou toho, čo by ma čakalo, ak by som na dané miesto prišiel dovolenkovať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Vypnúť reklamu
0 debata debata
Viac na túto tému: #Andrej Martin