Keď sme sa pred pár dňami opýtali Filipa Poláška, či verí na príslovia, pousmial sa. Slovenský deblista je pragmatik: „Dostanem len to, čo si vybojujem,“ vravel.
Včera spolu s Ivanom Dodigom predviedli v semifinále Australian Open fantastický výkon. Zdolali turnajové dvojky, chorvátsky pár Mate Pavič – Nikola Mektič, a v nedeľu si zahrajú vo finále. Pre rodáka zo Zvolena v prvom v kariére.
„Som nesmierne šťastný. Bol to výborný zápas, súperi boli vynikajúci a rozhodlo iba pár bodov. Teším sa, že v náš prospech,“ nadchýnal sa po premenenom mečbale. O celkový triumf zabojuje proti dvojici Rajeev Ram, Joe Salisbury (USA/V. Brit.-5).
Brnenie v nohe
Príbeh elitného slovenského tenistu je ako z amerického filmu. Je v ňom všetko – vzostupy i neočakávaný pád.
V roku 2013 obletela krajinu prekvapujúca správa – Filip Polášek pre pretrvávajúce zdravotné ťažkosti ukončil kariéru. Všetko v tichosti, nenápadne. Mal 28 rokov a v rebríčku ATP bol na 54. mieste. Čo je to pre deblistu, všakže? To najlepšie mal mať iba pred sebou.
„Keď som bol na kurte, ľavá noha bola nepoužiteľná. Bolesť z priškripnutého nervu medzi platničkami vystreľovala práve tam. Neurológ, rukami ktorého prešli hádam všetci slovenskí tenisti, mi povedal, že môj chrbát je na tom najhoršie zo všetkých. Situácia sa zhoršovala so stupňujúcim sa stresom. Keď sme hrali supertajbrejk, noha mi odrazu začala brnieť, po zápase mi samovoľne skákala,“ vysvetlil, prečo mu kariéra prestala dávať zmysel.
Tenis vraj v jednej chvíli znenávidel, ani predstava, že raketu viac nechytí do rúk, mu už nebola cudzia. V hlave to mal usporiadané a myšlienky zmierené s tým, že jeho život sa začne uberať iným smerom.
„Vyštudoval som vysokú školu, pokojne by som mohol celé dni stráviť v kancelárii,“ uvažoval. „Viete, čo vám povedia, keď prídete ako tridsiatnik na úrad a uvediete, že dosiaľ ste hrávali iba tenis?“ opýtal sa nás. Nečakal na odpoveď, povedal ju sám: „Dovidenia!“
Z kolotoča profíkov vystúpil, no pri tenise nakoniec zostal. V piešťanskom klube sa venoval deťom. Paradoxne, pomohlo mu to. Telo si oddýchlo a jeho tenisová ruka dostala bonus navyše. „Keď hráč opakuje nejaký úder tisíc, dvetisíc či desaťtisíckrát, zlepšuje sa a naberá v ňom istotu. Pokojne aj s deťmi. Opakovanie je naozaj matkou múdrosti,“ vysvetlil.
Foto: TASR, Jakub Kotian
Vráť sa späť
A ešte jedna malá drobnosť…
„Celkovo sa mi zmenila stavba tela a to je možno aj dôvod, prečo to dnes funguje. Bol som mladý, celý život som športoval, je pravda, že som mal veľa svalov v pomere k tukovej zložke. Keď štyri roky nič nerobíte, žijete ako bežní ľudia, na večeru si dáte sviečkovú a zapijete ju pivom, pochopiteľne, pribudne nejaký tuk. Ale nepribral som,“ zamyslel sa.
A ono to vraj naozaj funguje. Jedno malé pivko? A prečo nie? „Bez výčitiek,“ uškrnul sa. Jeho nový život trval štyri a pol roka…
To, čo sa udialo potom, je súhra okolností, náhod i šťastia. Najprv to vyskúšal na challengerovom turnaji v Poprade – skončil vo štvrťfinále. V ten istý rok (2018) ovládol tri podujatia kategórie ITF a udalosti začali mať spád.
„Nerátal som, že sa niekedy vrátim. Zlom nastal, keď ma jeden pán oslovil, či by som nechcel hrať ligu v Nemecku. Prikývol som, potom sa na to začali nabaľovať ďalšie veci. Súhlasil som aj s ligou u nás doma,“ priblížil kľúčové momenty svojho života.
Na Slovensko si potom prišiel zatrénovať Mike Bryan, legenda štvorhry. Ťukol si s ním aj Polášek, telo ho už nebolelo. „Aj úroveň bola slušná. Mike mi tiež vravel, nech sa vrátim. Tak som si povedal, že to mesiac skúsim a odvtedy som sa nezastavil,“ zasmial sa.
Ak rok 2018 bol akýmsi zázrakom, tak pre to, čo nasledovalo potom, neexistuje adekvátny výraz. Slovák sa nielenže rýchlo dostal na úroveň spred sezóny 2013, ale čoskoro ju aj zlepšil. Našiel si ideálneho partnera – chorvátskeho veterána Ivana Dodiga, ktorý má bohaté skúsenosti s dvojhrou. A klapalo im to už pri premiére vo Wimbledone, kde dokráčali až do semifinále.
Pripomíname, že to všetko po pár týždňoch spoločného tréningu. „Prémie, ktoré som tam dostal, mi približne vykryjú investície, ktoré som vložil do reštartu kariéry. Čiže zostanem aspoň na nule, nebudem v žiadnom obrovskom pluse,“ pripustil.
Následne sa už definitívne zaradili medzi elitu, ovládli dva turnaje Masters a zahrali si aj na koncoročnom Turnaji majstrov v Londýne.
Lepší ako vlani
V semifinále Australian Open boli aj vlani. Zatiaľ čo vo štvrtok zdolali favorizovaný pár, pred rokom bolo ich vyradenie nepríjemným prekvapením. Na svedomí ho mal predovšetkým Polášek, ktorý nezvládol päť vlastných podaní v rade. „Myslím si, že sa mi to ešte v živote nestalo,“ povedal vtedy pre Pravdu.
Zvyšok sezóny poznačený pandémiou slovensko-chorvátskemu páru nevyšiel podľa predstáv. Napriek tomu jeho 4. miesto v ankete Tenista roka nepríjemne prekvapilo. Predsa len, semifinále v Melbourne je ojedinelá záležitosť. „Z toho vyplýva, že na to, aby som bol v najlepšej trojke, ten grandslam musím vyhrať. Budem sa o to snažiť,“ odkázal v polovici decembra.
Polášek ho má teraz na dosah. V nedeľu ráno ho čaká najväčšia výzva v jeho doterajšej kariére. Uznajte, že takýto príbeh si víťazný vavrín naozaj zaslúži.