Rodák z Bazileja sa prostredníctvom videohovoru vrátil o tri desaťročia späť. Do čias, keď vo Švajčiarsku vkladali do talentovaného chlapca veľké nádeje.
„Môj úplne prvý zápas som prehral 0:6, 0:6,“ spomína si Federer. „Spomínam si, že na zväze vtedy zaznievali hlasy v štýle – ten chalan asi nie je taký dobrý, ako sme si mysleli,“ dodáva.
Zatiaľ čo mnoho iných mladých tenistov by takáto reakcia zlomila a odhodili by raketu navždy do kúta, Federerova reakcia bola úplne opačná.
Malý chlapec začal ešte viac trénovať, drieť. Chodil z turnaja na turnaj, aby naberal skúsenosti.
Až do okamihu, kým sa nestal švajčiarskym juniorským šampiónom…
„Už vtedy som cítil, že som úspešný. Minimálne v mojom okolí,“ vraví legenda.
Tu však narazil na ďalší problém.
„Keďže som väčšinu zápasov odohral v okolí môjho domova, zdržiaval som sa pri rodine. Keď som však dovŕšil štrnásty rok života, odišiel som do Národného tréningového centra,“ hovorí Federer.
Od pondelka do piatka bol mimo domova, rodinu videl len cez víkendy.
„Neskutočne sa mi po nej cnelo. Najmä prvých deväť mesiacov bolo ťažkých. Trápil som sa, zhoršili sa mi výsledky,“ prezrádza.
Aj tieto časy však Federer prekonal. A zvyšok príbehu už každý tenisový fanúšik dokonale pozná…