Na okruhu WTA si rodáčka z Montrealu Mary Piercová zahrala už ak štrnásťročná. Jej americký otec Jim, člen národného komanda v kanadskom exile, si dcérin potenciál všimol relatívne neskoro – keď mala 10 rokov.
Rodina sa vtedy presťahovala na Floridu. Z Jima Pierca sa stal tréner s poriadne despotickým charakterom.
Na tréningoch i súťažných zápasoch si vybudoval povesť zúrivca. Súperov provokoval, bojoval s ich rodičmi a dcére verejne nadával.
V roku 1987 v Orange Bowle, jednom z najväčších juniorských turnajov, na ňu zakričal: „Mary, zabi tú šte.ku!“ Na Floride ho dokonca nechceli púšťať na dcérine tréningy. Rodina sa presťahovala do Francúzska, rodnej krajiny Marynej mamy.
Bývalá svetová trojka reprezentovala Francúzsko, mala aj americké a kanadské občianstvo.
Neprístojné správanie Jima Pierca pokračovalo aj medzi tenisovou elitou. Na Roland Garros 1992 časovaná bomba vybuchla. Udrel dvoch holandských fanúšikov a vyviedli ho z areálu. O rok neskôr mu na päť rokov zakázali účasť na turnajoch, čo ho však nezastavilo.
Cestoval do dejísk turnajov, na ktorých hrala jeho dcéra, ubytoval sa v rovnakých hoteloch ako ona. Mary si najala osobných strážcov. S jedným z nich sa Jim pobil, zatiaľ čo tenistka sa zamkla v jednej z izieb.
Po rokoch mlčania priznala aj fyzické týranie. Na obálke magazínu Sports Ilustrated v roku 1993 vyšiel jej príbeh s titulkom Prečo sa Mary Pierceová bojí o svoj život.
Víťazka 18 titulov, ktorá ukončila kariéru pre problémy s kolenom v roku 2009, sa podelila so svojím príbehom aj v blogu Behind the Racquet.
"Keď som mala 13 rokov, môj otec bol koučom na plný úväzok a mama mamou na plný úväzok. Nemali sme žiaden príjem a niekedy sme bývali v našom aute. Otec mi ukázal vrecko s peniazmi a povedal mi: ‚Toto je všetko, čo máme. Radšej začni vyhrávať, pretože potrebujeme peniaze.‘
Na také malé dieťa to bol veľký tlak. Keď som však prvýkrát chytila raketu do rúk, vyzeralo to tak, akoby som tenis hrala roky. Cítila som, že je to dar od Boha. Profesionálkou som sa stala v štrnástich.
Otec ma vzal zo školy a viedol ma do mojich 18 rokov. Dovtedy som hrala som tenis, pretože som nemala na výber. Musela som vyhrávať, v opačnom prípade by prišli návaly otcovej zúrivosti a bála som sa, čo sa môže stať. Strach bol hnacou emóciou.
Som vďačná za to, že som mala po boku mamu, ktorá bola mojou oporou. Aj brata, s ktorým som trénovala a v rokoch 2000 – 2005 sa stal mojím koučom. Mali sme k sebe veľmi blízko.
Keď sa obzriem späť, verím, že otec pre mňa robil všetko, čo mohol. Ľúbil ma a chcel pre mňa to najlepšie, takže ma trénoval tvrdo. Na okruh WTA by som sa nedostala bez mentálnej a fyzickej odolnosti. Detstvo zo mňa urobilo človeka, ktorým som dnes.
Mala som šťastie, že som získala sponzora, ktorý ma podporoval tri roky. Vďaka tomu mala moja rodina čo jesť a mohla mi platiť tenis. V šestnástich som vyhrala prvý veľký turnaj v Palerme a dostala som sa medzi top 30. Potom som bola schopná finančne podporiť svoju rodinu a tenis.
Od 18 do 25 rokov som videla otca jediný raz, keď som ako 20-ročná vyhrala Australian Open. Nenávidela som ho, bála som sa ho a viac som ho už nechcela vidieť.
Keď som mala 25, môj život sa kompletne zmenil. Stala som sa znovuzrodenou kresťankou. Boh prišiel za mnou a vyliečil moje rany z minulosti a ja som bola schopná otcovi odpustiť. Bola som schopná milovať ho a náš vzťah sa obnovil.
V roku 2016 mu diagnostikovali rakovinu. Chodila som s ním na lekárske kontroly, operácie a liečby. Keď zomrel, bola som pri ňom. Som vďačná za všetky chvíle, ktoré sme spolu zdieľali."
