Viktória Kužmová tvrdí, že je typ hračky, ktorá keď nedrží dlhšie raketu, je na začiatku mimo… Ako ste na tom vy?
Tí najtalentovanejší to majú tak, že čím dlhšiu majú pauzu, tým lepšie hrajú. No nie je to môj prípad (úsmev). Raketu som chytil po dlhom čase a bol som poriadne drevený. Dokonca aj pohyb bol akýsi neohrabaný. Vo fyzičke som sa síce udržiaval, ale na kurte to je iné. Po dvoch týždňoch sa do toho dostanem.
Tešili ste sa na prvý tréning?
Iste, takúto dlhú prestávku som ešte nikdy nemal. Jeden deň bol ako druhý, chvíľami som sa strácal – nevedel som, či je pracovný deň a či víkend. A občas som zapochyboval aj o mesiaci. Mám pocit, akoby sa normálny život vracal späť. Akurát moje telo zostalo prekvapené. Raz ma zabolelo predlaktie, potom rameno. Pripomenul som si, čo je svalovica. Pritom som po celý čas poctivo pracoval s kondičným trénerom Davidom Olaszom, ktorý si na záhrade zriadil provizórnu posilňovňu.
Kvalita ktorého úderu vyprchá najrýchlejšie?
Jednoznačne servis. Je náročný pohybovo aj technicky. Hráč sa musí sústrediť na veľa vecí, ruky, nohy aj odraz. Na prvom tréningu mi to poriadne lietalo. Neraz som loptičku trafil aj rámom.
Naopak, čo sa nedá zabudnúť ani po dvoch mesiacoch?
Údery od základnej čiary. Spočiatku som si myslel, že v ruke držím panvicu, ale po polhodine bolo všetko späť. Keď si po dvoch rokoch sadnete na bicykel, nezabudnete jazdiť.
Zápasy sú v tejto chvíli v nedohľadne. Nechýba vám motivácia?
Ani nie. Vnímam to ako príležitosť zlepšiť sa. Inak by z toho mohli byť premárnené mesiace. V ďalšej sezóne sa mi to vráti.
To znie, ako by ste už aktuálny tenisový rok hodili za hlavu…
Som pesimista. Vidím, čo sa deje vo svete, pochybujem, že sa v júli začne hrať. ATP predsa nemôže spustiť sezónu, keď sa situácia upokojí iba v Európe. To by voči Američanom nebolo fér. Musí to byť všade stopercentné. Nemyslím si, že sa to podarí.
Čoskoro budete mať tridsať. Nie je to frustrujúce?
Mrzí ma to, lebo úvod sezóny som mal veľmi dobrý. Prvýkrát som sa kvalifikoval na Australian Open, v Montpelieri som sa prebojoval do štvrťfinále. V rebríčku som sa mohol výraznejšie posunúť. Ale tridsať je iba číslo, cítim sa dobre, zranenia sa mi vyhýbajú, pokojne môžem hrať ďalších päť sezón.
Martin Kližan priznal, že voľný čas trávi pri Playstation. Máte podobnú záľubu?
(smiech) Poviem to takto: je to naše spoločné hobby. Náš večerný rituál. Mali sme veľa času, dobre sme sa pri tom zabavili. Ale dával som si pozor, aby som pred televíziou nesedel príliš dlho, pribral by som hádam aj desať kíl.
Boli z vás na chvíľu futbalisti?
Nie, športy nehrávam. Radšej nejaké strieľačky, teraz je v kurze Call of Duty. Kližo je všestrannejší, videl som ho hrať aj Fifu, ide mu to skvele. Pri konzole je veľký perfekcionista, vo všetkom chce byť najlepší. Navyše, sedí pri tom dlhšie ako ja.
Foto: TASR, Martin Baumann
Zahráte si spolu aj počas sezóny?
Oveľa striedmejšie. Na turnajoch je prísnejší režim, hráči sú v jednom kole, raz trénujú, inokedy hrajú zápas, potom večerajú. Aj do postele chodia skôr, aby boli na druhý deň použiteľní.
Cyklisti už majú za sebou prvé onlajn preteky. Dočkáme sa raz aj virtuálneho turnaja?
Napadlo mi to. Tenis je však veľmi špecifický, nebude jednoduché niečo také spojazdniť. Všetky hry, ktoré dosiaľ vymysleli, mali ďaleko od reality. Skĺbiť pohyb loptičky, hráča a údery nie je jednoduché. Priznám sa, že ma to neláka, to sa budem radšej venovať niečomu inému.
Napríklad?
Lietadlám. Nedávno som si kúpil náročnejší model – neskutočná piplačka. Potrebujem k tomu milión farieb a pevné nervy. Najťažšie je vždy začať – verím, že počas voľna sa ešte k tomu dostanem.
Aký model by to mal byť?
Veľký bombardér B-17 z druhej svetovej vojny. Mám rád históriu, zaujímajú ma konflikty 20. storočia. Všetko už mám pripravené, len sa do toho pustiť.
V akom lietadle najradšej cestujete na turnaje?
Už som z toho vyrástol. Posledné roky neznášam lietanie, často mám pred vstupom na palubu strach. Mal som jednu veľmi nepríjemnú skúsenosť – už ani neviem kde. Zlomilo sa to vo mne. Odvtedy nad tým viac rozmýšľam.
Predsa len, ak by ste po odznení pandémie mali niekam ihneď odletieť, kam by to bolo?
Na ktorýkoľvek grandslamový turnaj. Na začiatku marca ma veľmi zamrzelo, že som nemohol ísť na kvalifikáciu v Indian Wells. Nakoniec z toho bolo šťastie v nešťastí – bola by to zbytočná cesta. Mnohí mali problém vrátiť sa späť do Európy. Ale páči sa mi aj podujatie v Miami.
Máte aj vysnívaného súpera, proti ktorému ste dosiaľ nehrali?
Donedávna som mal cieľ vyzvať hráča z elitnej desiatky, ale to sa mi už podarilo. Veľmi rád by som si zahral aj s borcami z veľkej trojky, kým ešte hrajú. Vidíte, na takýto zápas by som letel s úsmevom kamkoľvek. Chcel by som zažiť, akú majú títo hráči úroveň – možno by mi to otvorilo oči a pochopil by som, v čom sa musím zlepšiť.
Djokovič, Nadal, Federer – vyberte si iba jedného…
Tak potom Federera v niektorej z veľkých arén na turnajoch veľkej štvorky. Raz som si s ním zatrénoval. Už to bolo pre mňa niečo obrovské. Keby som ho v ostrom zápase senzačne zdolal, to by bol sen. Ktovie, možno sa raz dočkám.