Pod krídlami oceľovej F-117-ky. Djokovičove sny nezničili ani bomby

03.02.2020 16:38
Novak Djokovič
Novak Djokovič. Autor: ,

Má viac ako súperi. Zážitky a skúsenosti, ktoré ho občas možno strašia, ale v kritických momentoch sú mu oporou. Akoby si povedal: "Čože je to prehrávať 1:2 na sety vo finále Australian Open, ako dieťa som prežil iné veci."

Novaka Djokoviča doviedli k 17. grandsla­movému titulu talent, vôľa a odhodlanie nezmieriť sa ani s najbeznádej­nejšími situáciami, ktoré sám život prináša. A jemu ich do cesty privial viac ako dosť.

Mandarínkový Belehrad

Písal sa 24. marec 1999, malý Novak už spal, keď jeho rodným Belehradom otriasla mohutná explózia. Zvuk pukajúceho skla a miestne sirény jedenásťročného chlapca ihneď prebudili. Začal sa 78-dňový letecky útok Severoatlantickej aliancie (NATO) na jednu z bývalých juhoslovanských republík. Jeho cieľom bolo paralyzovať vojská prezidenta Slobodana Miloševiča v boji proti etnickým Albáncom v provincii Kosovo.

Zatiaľ čo otec Srdjan pomáhal manželke Dijane, ktorá stratila vedomie po náraze do radiátora, Novak sa obzeral po mladších bratoch – osemročnom Markovi a najmladšom Djordjeovi (4). Spolu bývali v jednom z tmavých belehradských apartmánov.

„Mal som jedenásť, bol som predsa ich veľký brat,“ zaspomínal si elitný tenista v autobiografii Naservírujte si víťazstvo. „Cítil som za nich zodpovednosť a zostalo mi to až dodnes,“ pripomenul.

Jeho príbeh z ošumelého belehradského sídliska až na post svetovej jednotky má netradičné črty. „Srbský chlapec ako ja a tenisový šampión? Takáto predstava by bola nepravdepodobná aj za ideálnych okolností. S prvými bombami, ktoré začali dopadať na mesto, sa z nej rýchlo stala iba čistá fikcia,“ zamyslel sa nedávno úspešný obhajca z Melbourne.

Po tom, ako sa mame Dijane prinavrátilo vedomie, celá rodina vybehla na ulicu a hľadala úkryt v neďalekom činžiaku s podzemným priestorom. Zatiaľ čo rodičia držali mladších bratov na rukách, Novak spadol. „A v tej chvíli sa to stalo. Na oblohe som uvidel oceľovo sivý trojuholník. Bola to stíhačka F-117,“ napísal vo svojich pamätiach.

„Na to, čo sa udialo potom, nikdy nezabudnem. Aj dnes mám v ušiach ten ohlušujúci zvuk,“ prezradil. Americká F-117-ka zhodila rakety riadené laserom, ktoré zasiahli nemocnicu postavenú o niekoľko ulíc ďalej. „Pamätám si na zaprášené lietajúce kovové kúsky vo vzduchu aj na farbu, do ktorej sa ponoril Belehrad. Vyzeral ako zrelá mandarínka,“ opísal traumatizujúcu skúsenosť vo svojej knihe.

V úkryte sa krčilo viac ako dvadsať rodín, rev stíhačiek neustával. „Všetky deti plakali. V noci som sa neprestal triasť,“ dodal.

Prestali sa báť

Na nepríjemné časy si zaspomínal aj v rozhovore pre CNN v roku 2015. „Nikomu to neprajem. Dva a pol mesiaca, každý jeden deň a noc padali bomby. Nad našimi hlavami sme videli stíhačky a sledovali vypálené rakety, ktoré dopadali ani nie kilometer od nás,“ vravel.

Pred marcom 1999 prežíval šťastné detstvo. Otec Srdjan, bývalý profesionálny lyžiar, ho viedol k tenisu už od štyroch rokov. Čas trávili v Belehrade, alebo horskom stredisku Kopaonik, kde rodičia prevádzkovali reštauráciu. „Zrejme to bol osud. Dar z nebies. Mal som štyri roky a v televízii videl prvý tenisový zápas. Otec neváhal, ihneď mi kúpil malú raketu a bolo rozhodnuté,“ opísal prvý kontakt so športom, ktorý mu neskôr priniesol nekonečnú slávu.

O dva roky si ho v Kopaoniku všimla Jelena Genčičová, trénerka, ktorá doviedla na svetový trón aj inú srbskú rodáčku – Moniku Selešovú. Ich neskorší vzťah bol natoľko silný, že keď sa Djokovič počas Roland Garros 2013 dozvedel o jej smrti, zrušil pozápasovú tlačovú konferenciu.

Víťaz Australian Open Novak Djokovič (vľavo) so...
Víťaz Australian Open Novak Djokovič (vľavo) so zdolaným finalistom Dominicom Thiemom. Autor: SITA/AP, Lee Jin-man

Aj keď bombardovanie Juhoslávie mohlo predčasne ukončiť jeho kariéru, Djokovič priznáva, že si z neho niečo vzal. „Viem, aké je to, keď človek stráda. Ale poznám aj pocit byť najlepším hráčom na svete v takom populárnom športe. Tento kontrast mi pomáha pri správnom nazeraní na život. Všetkých nás to posilnilo, vieme, aké je to tlačiť sa v izbe, ktorá má iba 60 metrov štvorcových. Vážime si život,“ zafilozofoval si.

Bomby-nebomby, Operácia Milosrdný anjel Djokoviča v tenisovom raste nezastavila. Novak v krušných časoch trénoval päť hodín denne, tenisové dvorce vyberala Genčičová. Šli tam, kde po útokoch zostala najväčšia spúšť. S nádejou, že stíhačky na to isté miesto dvakrát útočiť nebudú.

„V istej chvíli sme sa prestali báť. Po toľkej smrti a nekonečnom pustošení sme sa už neskrývali. Keď si uvedomíte, že ste skutočne bezmocní, preberie sa vo vás určitý pocit slobody,“ vysvetlil.

V polovici júna nálety ustali a Miloševič súhlasil so stiahnutím vojsk z Kosova. O dva mesiace už Djokovič odcestoval do Mníchova, do slávnej tenisovej akadémie Nikiho Piliča. O štyri roky odštartovala jeho skvostná kariéra.

Novak Djokovič vo finálovom zápase proti...
Novak Djokovič vo finálovom zápase proti Dominicovi Thiemovi. Autor: SITA/AP, Andy Brownbill

Zrodený v bahne

Po nedeľňajšom úspechu má na konte už 17 grandslamových titulov. Osem ich získal na Australian Open, päť si priviezol z Londýna, tri z New Yorku a jeden získal aj v obývačke Rafaela Nadala – na Roland Garros. Srbsko malo v minulosti veľa skvelých športovcov – od futbalistov až po basketbalové hviezdy v NBA – ale tento tenista suverénne všetkých prekonal.

„Novak prekročil hranice športu. Srbsko je malá krajina, ktorá mala počas posledných dvadsiatich rokov nejeden politický problém. Takže ak naši ľudia niečo ocenia, tak potom to sú výkony športovcov. Novak sám o sebe prináša pre srbský ľud neuveriteľné množstvo pozitívnej energie. Náš tenis sa zrodil v bahne. Nepredchádzal mu žiadny veľký plán ani koncepcia. Bolo tam len kusisko šťastia, hŕba talentu a litre potu,“ zamyslel sa nedávno pre New York Times Djokovičov krajan Janko Tipsarevič.

Kolega z daviscopového tímu zároveň prezradil jeho recept na úspech. Je príliš obyčajný, no zároveň nevyhnutný. „Vlani som sedel počas 1. kola Australian Open v jeho lóži. Suverénne vyhral, no všimol som si jeden detail. Po zápase – v šatni – som sa ho opýtal, či náhodou niečo nezmenil na svojom returne. Odpovedal mi, že áno, priznal, že počas prestávky tvrdo pracoval, aby sa lepšie vyrovnal s rýchlym podaním priamo na telo,“ tvrdil Tipsarevič s nemým úžasom.

„Tak si len predstavte, že chlap, ktorý returnuje tak dobre, ako nikto nikdy pred ním, maká počas prestávky, aby svoj dominantný úder ešte vylepšil. Nuž, to je Novak – večne posadnutý napredovaním,“ do­dal.

Goran Ivaniševič a Marián Vajda so srbskými...
Goran Ivaniševič a Marián Vajda so srbskými fanúšikmi po triumfe Novaka Djokoviča na Australian Open. Autor: TASR/AP, Andy Brownbill

Sny o tenisových výšinách sa spravidla splnia iba vyvoleným. Keď v roku 1994 srbská televízna stanica čírou náhodou postavila pred mikrofón iba sedemročného Novaka Djokoviča, odpovedal spontánne: „Chcem byť svetovou jednotkou.“

Čas plynul, balkánsky tenista medzitým trénoval v prázdnom bazéne, lebo počas vojny sa chvíľami inde nedalo, potom vyhral svoj prvý grandslamový titul, zasadol na tenisový trón a zarobil milióny dolárov.

Od včera je opäť svetovou jednotkou. Už 276. týždeň v kariére. A nepochybujte o tom, že na jej konci ich bude omnoho viac.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Novak Djokovič #Marián Vajda #grandslam #Australian Open 2020
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku