Nasledoval rituál, ktorý som od polovice do konca januára roku 2014 opakoval (takmer) každú druhú noc – zaslal som e-mail so žiadosťou o konferenčný hovor a… čakal. Niekedy krátko, inokedy nekonečne dlho – do tretej, štvrtej či piatej hodiny ráno, takmer do svitania.
Dovtedy, kým sa v telefóne neozval hlas z opačného konca zemegule. Ahojte, tu je Domi, zaznelo zvesela. Únavu v tom momente od seba odohnal každý – hrdinka predošlých okamihov i my, po rozhovore túžiaci novinári.
Šlo to tak po každom zápase – so Schiavoneovou, Vögeleovou, Suárezovou-Navarrovou, Šarapovovou, Halepovou i Radwanskou.
Veľkú jazdu Cibulkovej na Australian Open 2014 prežívalo celé Slovensko. Davy ľudí sledovali jej nočný príbeh, hltali kapitolu za kapitolou. Drobnej hrdinke držali palce v mimoriadne skorých ranných hodinách. Boli to dva týždne plné radosti, nádejí i viery v čosi výnimočné. Bratislavčanka každú z emócií fanúšikom dávkovala – a žiadnou nešetrila. Až po finále…
Po ňom už nasledovali slzy. Tak ako včera. Mali spoločného menovateľa – koniec.
Zatiaľ čo pred piatimi rokmi symbolizovali rozplynutie veľkého sna o grandslamovom titule, tentoraz predznamenali ukončenie veľkej, zrejme najpodstatnejšej etapy v Cibulkovej životnej story.
Napokon, vypovedá o tom aj názov jej biografie – Tenis je môj život.
Po včerajšku už platí – bol. A bol krásny, mimoriadne úspešný, plný nezabudnuteľných zážitkov.
Vďaka, Dominika! Za austrálske noci, no nielen za tie…
VIDEO: Pozrite sa, ako 30-ročná Cibulková oznámila koniec kariéry.