V telegramoch stálo: Nenechaj Sovieta vyhrať Wimbledon!

15.07.2019 22:00
Jan Kodeš
All England Club navštevuje československá tenisová legenda Jan Kodeš pravidelne. Sedáva v kráľovskej lóži. Autor:

Vo Wimbledone, na najslávnejšom tenisovom turnaji sveta, sedáva v kráľovskej lóži - vedľa politických špičiek či futbalovej superhviezdy Davida Beckhama.

Nie div, Jan Kodeš (73) je trojnásobný grandslamový šampión. Po dvoch triumfoch na Roland Garros (1970, 1971) zavŕšil víťazný hetrik pred 46 rokmi práve v All England Clube.

„Pred finále so Sovietom Alexom Metrevelim som bol pod politickým tlakom. Pociťoval som ho z východu, ale i zo západu, ktorý si nesmierne želal moje víťazstvo,“ vraví jedna z najväčších postáv československého tenisu, člen Medzinárodnej Siene slávy či niekdajší štvrtý hráč svetového rebríčka.

Čo sa vám vynorí v mysli ako prvé, keď sa povie – Wimbledon?

Predovšetkým spomienky, množstvo spomienok. Po prvý raz som pricestoval do Wimbledonu ako junior v roku 1964. Pred očami nemám, samozrejme, len hráčov, ale aj návštevníkov, funkcionárov, skrátka celý ten kolos. S Wimbledonom sa mi spája predovšetkým ohromná atmosféra – tá panovala v All England Clube vždy.

Viete porovnať, ako sa postupom času zmenil slávny areál?

Samozrejme. Momentálne núka viac priestoru, návštevníci sa nemusia nikde tlačiť. Týka sa to hráčskych šatní, reštaurácie či VIP priestorov. Organizátori neustále investujú do All England Clubu množstvo peňazí, čo sa potom prejavuje na podmienkach. Spomínam si, že ako hráč som mal nesmierne rád kurt číslo 1. Ten sa nachádzal v súčasných priestoroch Millennium Building. To znamená, že kurt pre 10-tisíc divákov už neexistuje, namiesto neho tam teraz stojí budova. Pre mňa je toto miesto výnimočné. Odohral som na ňom svoj prvý wimbledonský zápas medzi mužmi. Tonymu Rocheovi som podľahol v štyroch setoch. V roku 1973, keď som celý turnaj vyhral, som tu vo štvrťfinále zdolal v piatich setoch Inda Vidžaja Armitraža.

Načrtli ste Wimbledon 1973. Turnaj sprevádzal bojkot desiatok hráčov, ktorých podporovala novovzniknutá hráčska asociácia ATP. Ako si na tieto okolnosti spomínate?

Bolo to veru hektické. Začiatku turnaja predchádzali diskusie, či majú hráči Wimbledon odignorovať. Američania si z toho napokon urobili akýsi politický program, aby upriamili pozornosť na svoju ATP. Tá bola nová, chcela sa zviditeľniť, v podstate plnila úlohu hráčskych odborov so snahou zlepšiť ich postavenie a zasahovať aj do podmienok vo Wimbledone, čo sa jej napokon podarilo. Výsledkom bolo, že do Londýna necestovali viaceré hviezdy, ale aj hráči, ktorí sa pohybovali niekde okolo stého miesta a na záverečné kolá turnaja nemohli pomýšľať.

Ako tieto okolnosti ovplyvnili atmosféru?

V podstate nijak. Počas Wimbledonu bolo neustále vypredané, v tom roku zavítala do All England Clubu dokonca rekordná divácka návšteva. No a predo mnou stála veľká výzva – vyhrať sedem zápasov, čo však vôbec nebolo jednoduché. Predsa len, proti mne stálo viacero skvelých trávnatých špecialistov – na čele s Armitražom či Rogerom Taylorom. Práve tento Brit zdolal vo štvrťfinále mladého Björna Borga. Najväčším prekvapením však bol – popri skorej rozlúčke favorizovaného Ilieho Nastaseho – Soviet Alex Metreveli. Vo štvrťfinále si poradil s Jimmym Connorsom, v semifinále so Sandym Mayerom a napokon vyzval mňa.

Jeden z najslávnejších okamihov v kariére. Jan...
Jeden z najslávnejších okamihov v kariére. Jan Kodeš sa teší z trofeje pre víťaza Wimbledonu. Autor: Profimedia

Boli ste pred finále v pozícii favorita?

S Metrevelim som mal pasívnu zápasovú bilanciu. Navyše, Sovieti chodili počas zimy veľmi často do Austrálie, kde Metreveli absolvoval všetky prípravné trávnaté turnaje. Bolo ich osem, možno deväť. O takom niečom sa mi len snívalo. Taktiež som mal v hlave, že ma predtým zdolal dvakrát v Davisovom pohári, najprv na Štvanici v piatich setoch, neskôr aj v Donecku, čo mi veľmi nepomáhalo.

Navyše, keďže to bolo už po roku 1968 a s ním spojenej okupácii Československa, bol na vás údajne vyvíjaný aj politický tlak…

Samozrejme. Bolo to náročné. Dostával som telegramy či telefonáty. Tie zneli: Nemôžeš predsa nechať Sovieta vyhrať Wimbledon! Nesmieš mu to predať!

Od koho takéto správy prichádzali?

Od bežných ľudí. Niektorí mi po iných posielali odkazy: Pepa ti odkazuje, že nesmieš prehrať, nie ako hokejisti, ktorí to Sovietom zakaždým nechali. Nebral som to síce úplne vážne, ale určitý tlak som pociťoval. Navyše, vnímal som, že celý západný svet chcel, aby som vyhral. Bolo to zrejmé aj po finále, keď mi písal Američan Stan Smith, že je veľmi rád, že som vyhral. Dá sa teda povedať, že som cítil tlak zo západu aj z východu.

Ako si spomínate na samotný zápas?

Veľmi dôležitý bol najmä druhý set. Prvý som vyhral jednoznačne 6:1, v druhom prišlo k tajbrejku – po prvý raz v histórii wimbledonských finále. Tento kľúčový okamih som, našťastie, zvládol a napokon vyhral aj tretí set.

Nemuseli ste po turnaji čeliť neprajníkom, ktorí vám predhadzovali fakt, že vo Wimbledone v tom roku neštartovala kompletná svetová špička?

Od hráčov som podobné slová nikdy nepočul, ku každému wimbledonskému víťazovi majú všetci úctu. O mojom úspechu skôr pochybovali ľudia doma – v Československu, čo je paradox.

Ako ste na to reagovali?

Na to nesmiete reagovať vôbec. Držím sa toho, čo kedysi vyhlásil legendárny Arthur Ashe a čo je napísané aj na stene v All England Clube: Keď hráte na tomto kurte, musíte bojovať predovšetkým sám so sebou, so svojím vedomím, nie so súperom. To je absolútna pravda. Mnoho šikovných hráčov sa v takomto prostredí nevie vyrovnať s psychikou a potom svoje umenie nevedia predať. Dôležité je taktiež vyhrať boj s trávou. Lopta vám mnohokrát zle odskočí, nemáte veľa času, nohy sa vám kĺžu. Navyše, iná tráva na vás čaká počas prvého týždňa, keď je šťavnatá, mokrá. V druhom týždni je už udupaná, čo zas prináša iné podmienky.

Dva mesiace po Wimbledone ste cestovali na US Open, ktorý sa vtedy ešte hral na tráve a už sa ho zúčastnila kompletná špička. Chceli ste tam všetkým dokázať, že wimbledonský triumf nebol náhoda?

Z času na čas som počul, že Wimbledon som vyhral so šťastím, len vďaka neúčasti ďalších hviezd. Na US Open bol aj preto o mňa obrovský mediálny záujem, kurt som mal priam obložený novinármi. Všetci boli zvedaví na to, či prehrám už v prvých kolách. Ale to sa nestalo, v semifinále som si poradil aj s domácou nasadenou jednotkou Smithom, až vo finále ma po päťsetovej bitke zastavil John Newcombe. Tým som potvrdil, že wimbledonský triumf nebol náhoda. Navyše, všetkých veľkých hráčov, ktorí vtedy vo Wimbledone neštartovali, som počas kariéry zdolal – Roda Lavera v roku 1971 v Štokholme, v roku 1973 v Denveri, Kena Rosewalla zas v rovnakej sezóne vo Vancouvri.

Jan Kodeš s Tomášom Berdychom vo Wimbledone v...
Jan Kodeš s Tomášom Berdychom vo Wimbledone v roku 2010. Autor: SITA/AP, Clive Brunskill

Z grandslamového triumfu ste sa tešili trikrát – okrem Wimbledonu 1973 aj na Roland Garros 1970, 1971. Ktoré z týchto víťazstiev má pre vás najväčšiu cenu?

Všetky si vážim rovnako. Snom každého hráča je vyhrať grandslam. Pravda je, že wimbledonské víťazstvo prináša najväčšiu slávu, akúsi posvätnú gloriolu. Ale náročné je uspieť aj na US Open – hrá sa večer, za umelého osvetlenia, fúka vietor, obecenstvo je veľmi nepokojné. Už Jarda Drobný mi hovoril: V takom bordeli nemôžem hrať, na tenis sa tam nedá sústrediť (smiech). Roland Garros je zas nesmierna drina. Dokazuje to aj história – hráči svetového formátu ako John McEnroe, Pete Sampras, Boris Becker či Jimmy Connors nikdy tento turnaj nevyhrali. Niektorí tenisti sa parížskej antuky doslova boja. Zápasy sú dlhé, vyžadujú si nesmiernu fyzickú kondíciu, dostávajú kŕče.

Tohtoročný víťaz Wimbledonu zinkasoval prémiu viac ako 2,5-milióna eur. Pamätáte si ešte, aký šek ste si pred 46 rokmi odniesli vy?

Úplne presne – 5-tisíc libier. To dnes dostávajú hráči, ktorí prehrajú posledné kolo kvalifikácie. Alebo iný príklad: seniori nad 45 rokov, ktorí tu hrajú exhibične, majú len za nástup 10-tisíc libier a nemusia nič vyhrať (smiech).

Ako sa na to dívate?

No čo už môžem robiť? Vôbec nič. V tej dobe som nad peniazmi vôbec nepremýšľal. V roku 1968 sa do tenisu dostali prémie za jednotlivé kolá, boli však minimálne. Prehra v úvodnom kole znamenala približne 400 dolárov. Najväčšiu prémiu som dostal v roku 1973 za finále na US Open. Bolo to 12 500 dolárov. Víťaz mal dvakrát toľko. Nárast bol v ďalších rokoch enormný, víťaz bral zrazu 50-tisíc, následne 100-tisíc. V roku 1975, keď vyhral na Roland Garros Borg, zinkasoval už asi 150-tisíc. Prémie sa neustále zdvojnásobovali – až sme sa prepracovali k dnešným enormným sumám.

Jan Kodeš s Helenou Sukovou a Kim Clijstersovou...
Jan Kodeš s Helenou Sukovou a Kim Clijstersovou v júli 2018. Autor: SITA/AP, Elise Amendola

Nehnevá vás, že súčasní špičkoví hráči môžu vďaka prémiám zabezpečiť niekoľko generácií, zatiaľ čo vy ste takú možnosť nemali?

Všetko so všetkým súvisí. Rovnaké je to aj vo futbale. Predtým prestupovali hráči trebárs za 10 miliónov korún, dnes sa čiastky pohybujú v miliardách. Môže za to záujem divákov a televízia. Sponzori, ktorí sa potrebujú zviditeľniť, sú ochotní platiť ohromné čiastky. Je to v podstate uzavretý kruh.

Wimbledonu sa zúčastňujete pravidelne. Ako vyzerali vaše dni počas tohtoročného?

Ako víťaza ma organizátori zakaždým pozývajú do kráľovskej lóže. A to sa predsa neodmieta. Aj tento rok som sedel vedľa viacerých svetových osobností – napríklad vedľa bývalého britského premiéra Johna Mayora, členov kráľovskej rodiny, speváka Cliffa Richardsa či futbalovej legendy Davida Beckhama.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

With my daughter #royalbox #wimbledon2019

Príspevok, ktorý zdieľa Jan Kodes (@jankodes),

Mali ste aj nejaké povinnosti?

Som členom dvoch komisií. Prvá je nominačná – nominujeme hráčov, ktorých by mali vziať do tenisovej Siene slávy. Je nás 21 a zakaždým vyberáme troch, štyroch tenistov, ktorí by si zaslúžili toto výnimočné ocenenie. Kritériá sú veľmi prísne. Do Siene slávy sa automaticky dostane ten, kto vo dvojhre vyhral minimálne dva či tri grandslamy. Potom sa ešte pozerá na mnoho ďalších kritérií. Druhá komisia spadá pod Medzinárodnú tenisovú asociáciu a Sieň slávy, kde je sedem ľudí. Hlasujeme o tom, kto dostane Zlaté ocenenie za prínos pre tenis. Môže ísť o hráča, trénera, funkcionára či novinára.

Kto je pre vás najlepším tenistom súčasnosti?

Ťažko povedať. Každý z trojice Roger Federer, Rafael Nadal, Novak Djokovič je čímsi výnimočný. Táto trojica spolu odohrala množstvo zápasov, navzájom sa zdolávajú. Treba však povedať, že špeciálne Roland Garros je mimoriadne náročný turnaj. Povedal by som, že sú to tenisové galeje. A tým, že Nadal vyhral v Paríži dvanásťkrát, dosiahol niečo neuveriteľné – čosi, čo už nikdy nikto neprekoná. Tým sa nemôže pochváliť Djokovič ani Federer.

Kodešov Wimbledon 1973

1. kolo: Keniči Hirai (Jap.) 4:6, 6:4, 6:1, 6:3, 2. kolo: Pietro Marzano (Tal.) 6:0, 6:4, 6:3, 3. kolo: John Yuill (JAR) 6:1, 7:5, 6:2, osemfinále: Jaidip Mukerjea (Ind.) 6:4, 3:6, 6:4, 6:3, štvrťfinále: Vidžaj Armitraž (Ind.) 6:4, 3:6, 4:6, 6:3, 7:5, semifinále: Roger Taylor (V. Brit-3) 8:9, 9:7, 5:7, 6:4, 7:5, finále: Alex Metreveli (Sov. zväz-4) 6:1, 9:8, 6:3.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#wimbledon #Jan Kodeš
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku