„Som rád, že aj naďalej sa môžem pohybovať v tenisovej rodine. Pri chlapcoch sa cítim akýsi mladší,“ vraví tenisová legenda.
Keď sme spolu telefonovali a dohodli si tento rozhovor, tvrdili ste, že hodina je príliš. Znamená to, že o sebe nerád rozprávate?
Nemám s tým žiadny problém. No mám pocit, že interview bolo toľko, že všetko o mne je už známe. A navyše, otázky sa neustále opakujú. Nie som veľký rozprávač, pre mňa je aj zopár minút dosť.
Keď sme pred dvoma rokmi robili rozhovor o vás s Karolom Kučerom, strávili sme spolu viac ako dve hodiny…
Druhí si toho vedia poriadne povymýšľať (smiech).
Baví vás ešte po toľkých rokoch sledovať tenis?
Po turnajoch už veľa necestujem – vlastne ani neexistuje možnosť, aby sa mi tenis mohol prejesť. Mám radosť, keď môžem niečo ukázať mladším chlapcom. Keď potom vidím, že moje rady padli na úrodnú pôdu, poteším sa. Sledujem, či sa tento šport uberá na Slovensku správnym smerom.
A uberá?
Tenis neustále napreduje. Je náročnejší a rýchlejší. Aj konkurencia je oveľa väčšia ako kedysi. Slovensko má veľmi malú základňu. Ten, kto nie je reprezentant, si musí hľadať obživu niekde inde. Preto je dôležité, aby sme z každého, kto sa javí ako sľubný talent, vychovali solídneho hráča.
Ľudia mali radi tenis vašej generácie – bol vraj menej rázny a viac technický ako dnes. Aj vy si to myslíte?
Možno sú to len spomienky a zážitky na dávne časy, ktoré sa ľuďom páčia. Aj dnes sa hrá fantastický tenis – dnešná generácia mladých fanúšikov bude raz zaiste spomínať na Federera, Nadala a Djokoviča ako na neprekonateľnú éru. Záujem o špičkových tenistov tu bude vždy. Slovensko však potrebuje mať svoje horúce želiezko v ohni, aby sa aj u nás mohli priaznivci tohto krásneho športu ešte viac nadchnúť.
Kedy sa dá o tenistovi povedať, že by z neho niečo mohlo byť?
Ak sa dvanásťročný chlapec javí ako hviezda a jednoznačne vytŕča nad ostatnými, stále to nič negarantuje. Môžu prísť zranenia, alebo ho tenis v puberte prestane baviť – stať sa môže čokoľvek. Rovnako nemôžeme odpísať 15-ročného hráča, ktorý síce nie je ani zďaleka taký šikovný, ale svoj hendikep nahrádza buldodžou povahou.
O vás sa vravelo, že ste boli veľmi talentovaný. Podľa mnohých ste mohli dosiahnuť napriek obrovským úspechom ešte viac…
Nemám žiadne výčitky. Vždy som sa snažil hrať najlepšie, ako som vedel. Možno som počas kariéry urobil nejaké chyby, ale nie je dôvod, aby som si nad tým lámal hlavu. Tenis ma celý život bavil, podarilo sa mi dosiahnuť niekoľko zaujímavých výsledkov, videl som kus sveta. Ak by som získal aspoň jeden grandslam, bolo by to veselšie – ale čo by dali mnohí aj za to, čo sa mi podarilo. Ak dnes niekto hovorí o mojom veľkom talente, nemusí vedieť, koľko som tenisu obetoval. Od detských čias som denne dlhé hodiny trávil na kurte a tak to, čo sa mnohým mohlo zdať ako dar, bolo tvrdo vydreté. Nevravím, že som bol grambľavý, ale tenisu som obetoval veľa.
Foto: Profimedia
Ale tvrdí to aj legendárny Mats Wilander…
Mám ho veľmi rád, je to skvelý kamarát, veľakrát ma v kariére zdolal.
Viete, akú s ním máte zápasovú bilanciu?
Nie.
Vediete 7:4.
Ale kdeže, tomu neverím. Veď ma zdolával ešte ako junior (smiech). Potom aj na Roland Garros.
Štatistika sa týka iba zápasov na okruhu ATP…
Hm… No nebudem sa hádať. Švédi mi vždy celkom vyhovovali, nehrali až tak razantne ako ostatní a ja som bol zasa pomerne trpezlivý. Oveľa horšie sa mi hralo proti Španielom. Wilander mal obrovské meno, vždy ma vyburcovalo. Vravel som si: všetci s tebou prehrávajú, prečo by som mal aj ja? Ale boli aj takí, na ktorých som to nikdy nevedel.
Na koho?
Taký Henri Leconte. Dodnes netuším, čo som mal v zápasoch proti nemu robiť inak.
Slovenskí tenisti vašej generácie, ale aj zverenci, ktorých ste neskôr trénovali, o vás hovoria, že ste skvelý analytik. Vraj ste každý problém rozoberali hlboko až do samotnej podstaty…
Nemal som na výber – na turnaje som chodil takmer vždy bez trénera. Musel som si pomôcť ako som vedel.
Bolo to vtedy bežné aj u ostatných hráčov?
Väčšina z nich už niekoho mala. Boli aj skupinky, keď traja, štyria tenisti mali jedného kouča. Napríklad Wilander s Nyströmom mali spoločného, ale Lendl mal svojho vlastného, s nikým sa nedelil. Tímy, aké majú dnes Nadal s Djokovičom, také veru ešte neboli. Podľa mňa to však nie je nevyhnutné.
Ako ste vnímali, že zatiaľ čo vaši priami konkurenti už mali odbornú pomoc, vy ste boli na všetko sám?
Vôbec mi to neprekážalo. Naopak, neraz som bol aj rád, že mám svoj pokoj. Predsa len, nikto mi neušil lepší zápasový či tréningový program, ako ja sám. Keď sa mi druhí snažili neustále radiť, často mi to prišlo ako výčitky a obťažovalo ma to – ja som bol zasa nerád nezdvorilý a vravel im, že to je hlúposť. Bol som tvrdohlavý.
Aké to bolo, keď sa chlapec z východného bloku dostal medzi amerických drzáňov, akými boli John McEnroe či Jimmy Connors?
Nezľakol som sa. Stará mama mi kedysi plietla vestu a vravela: budeš ju mať ako tento pán. Ukazovala pritom na fotografiu z Wimbledonu, na ktorej bol Connors. V tom čase som ani len netušil, kto to je. Samozrejme, obľúbenú vestičku som si obliekal, aj keď bola o tri čísla menšia – ale nie preto, že v nej hral Jimmy, ale že bola od mojej starkej. Keď som Connorsa neskôr videl ako junior vo Wimbledone, vravel som si: tak už viem, o kom mi tá stará mama hovorila.
Aký bol?
Kolega Libor Pimek ma na neho vopred pripravoval. Spomenul mi, že keď sa mu nedarí, začne vymýšľať a na kurte sa potom ničoho neštíti. Presne to sa aj stalo, pri výmene strán začal niečo pokrikovať o bažantovi, ktorý si zbytočne trúfa. Než som sa spamätal, prehral som si servis a už sa to so mnou viezlo. Za stavu 5:4 to však skúsil opäť – iba som sa zasmial a v duchu si niečo povedal. V tej chvíli som videl, ako stuhol. Na kurte sa netreba báť, každý je z mäsa a kostí.
Aj McEnroe?
Pre mňa to bol vždy muž dvoch tvárí. Keď vyhrával, všetko bolo super, bol frajer a hrdina – akonáhle sa mu však nedarilo, snažil sa súpera vyviesť z rytmu, ale často nezvládal ani sám seba. Stalo sa mi, že počas zápasu nadával čiarovej rozhodkyni alebo trikrát zišiel z kurtu.
V jednom rozhovore ste vtedy povedali, že vy ste slušne vychovaný chlapec a takéto veci nerobíte…
Ja som toho veľa narozprával (smiech). Každý máme iný temperament, pochádzame z iného prostredia či krajiny – zrejme som chcel novinárom povedať niečo také, ale moja angličtina vtedy ešte nebola na požadovanej úrovni.
Naopak, videli sme niekoľko pozápasových rozhovorov z toho obdobia a vaša angličtina bola v poriadku…
To bola iba kamufláž (smiech).
Keď už hovoríme o komunikácii s médiami. V roku 1986 v Amerike o vás napísali, že ste neobyčajný muž, ktorý si v drahej londýnskej reštaurácii nechá priniesť k šťavnatému stejku pol litra mlieka…
Často si ma preto doberali. Keď ste v stejkovej reštaurácii a máte chuť na palacinky, niekto sa môže čudovať. Mlieko som mal vždy rád – chutilo mi viac ako víno, lebo z neho som sa aj napil, nielen opil. V tom Londýne by som si pokojne dal aj kakao, keby mi ho vedeli pripraviť ako doma. Oni však dávali do mlieka iba horúcu čokoládu, ktorá bola ako lepidlo.
Kariéru ste ukončili ako 26-ročný. Neľutujete, že tak skoro?
Posledné dva roky som mal vážne problémy s chrbtom. Pomer vynúteného oddychu a nevyhnutného tréningu sa začal obracať v prospech pauzovania a takto sa hrať profesionálny tenis nedá. Po operácii som sa chcel vrátiť na okruh, ale už to nešlo.
Ako ste to znášali?
Bolo to veľmi náročné – chcel som niečo robiť a nemohol som. Na druhej strane som si vravel, že si hádam budem môcť zašportovať aspoň rekreačne.
Karol Kučera nám však potvrdil, že ste ho vedeli popreháňať aj ako čerstvý tridsiatnik…
Asi hovoril o dni, keď nemal formu. Bolo to skôr preto, že na tréningy prišiel neraz po zápase unavený, zatiaľ čo ja som bol pri sile. Ale keby sme hrali na ostro celý set, nemal by som šancu – možno by som uhral pár bodov.
Vraj ste naňho ako tréner nikdy nezvýšili hlas…
Ale áno, raz sa to stalo. Všetci sa čudovali a najviac asi ja. Boli sme na zápase Davisovho pohára, v silných horúčavách sme pomerne dlho trénovali a chlapci hrali bez trička. Keď som ich dvakrát upozornil a nič sa nedialo, neovládol som sa.
Foto: SITA, Radoslav Maťaš
Čo vravíte na éru Federer – Nadal – Djokovič, je najlepšia v histórii tenisu?
Ťažko sa mi to porovnáva. Aj Laver či Borg boli páni hráči. Federer je však zo všetkých azda najuniverzálnejší – vie zahrať všade a jeho hra je najpestrejšia. Nadal je neskutočne adaptabilný – počas zápasu dokáže urobiť taký pokrok, ako iný za celú sezónu. Veľmi dobre sa prispôsobuje – ak mu na začiatku duelu niečo robí problém, na konci to už pohodlne zvláda. Aj preto ho na antuke v dlhom, päťsetovom zápase nedokáže nikto premôcť.
Keby ste proti nemu nastúpili za svojich najlepších čias, ako by ste to naňho skúsili?
Musel by som si v prvom rade zvyknúť. Hra je dnes oveľa rýchlejšia a do úderov sa dáva veľa rotácie.
Ako človek, ktorý dobre analyzuje tenis, čo by ste poradili hráčovi, ktorý stojí proti Nadalovi?
Viem si predstaviť, ako by ho mohol Djokovič zdolať aj na antuke. Musel by však mať dobrý deň a Španiel zasa jeden z tých slabších. Keď niekto tvrdí, že mu treba útočiť do bekhendovej strany, tak to nie je pravda – vtedy sa dokáže neskutočne dobre brániť. Ak ho niektorí hráči zdolali, tak potom tlakom na forhend. Potom tu je však tá jeho adaptabilita – prečíta váš zámer a prispôsobí sa. Zdolať ho je veľmi ťažké.
Federer má 20 grandslamových titulov, Nadal 18 a Djokovič 15. Zmení sa ešte toto poradie?
Pri určitej konštelácii môže Švajčiar ešte nejaký veľký turnaj vyhrať. To isté aj Nadal – ak mu to jeho telo dovolí. Najväčšie predpoklady má Djokovič.
Pozriete si ešte v televízii finále grandslamového turnaja?
Áno. Veľmi rád. Ale dnes je tenisu na obrazovkách tak veľa, že aj ja som ním občas presýtený.
Pred dvoma rokmi ste mali zdravotnú pauzu a z tenisu ste sa na niekoľko mesiacov vytratili. Chýbal vám?
Musel som podstúpiť niekoľko terapií a necítil som sa dobre. Aj preto som sa radšej vzdal kapitánskej stoličky v Davisovom pohári. Ale tenis som neprestal vnímať.
Foto: SITA, Martin Medňanský
Nechýbal vám ani adrenalín spojený s touto tímovou súťažou?
Nie. Človek si zápas užije v hľadisku viac ako priamo pri dvorci. Stačí mi, že sa s chlapcami poznám, môžem im občas poradiť a tľapneme sa po pleci. Som rád, že aj naďalej sa môžem pohybovať v tenisovej rodine – cítim sa v nej akýsi mladší (smiech).
A ak by dnes prišla ponuka trénovať elitného hráča?
Asi by som ju neprijal – jedine, že by to bol našinec. Dnes som už dedko, chcem vidieť svojho vnuka – občas by som možno cestoval niekam na turnaj, ale určite nie 40 týždňov v roku, ako sa to dnes očakáva. To už naozaj nepotrebujem.
Pri čom sa vám dnes najlepšie relaxuje?
Vždy som rád oddychoval na rybačke. Tam dokážem zabudnúť na všetky problémy, stres a vnímať prírodu okolo seba. Rád očami presvecujem vodu, rozmýšľam, kde a aké ryby by mohli byť, popri tom preletí vtáčik – to je moje. Tam viem byť sám, ani novinári ma tam nenájdu.
Takže rozhovor pri udici by sme s vami neurobili?
Nie. Lebo to by už nebola rybačka, ale rozhovor (úsmev).
TV Pravda: Pozrite si videopreview 3. etapy TdF 2019 s Lukášom Timkom