V rozhovore pre popredný francúzsky denník L'Equipe aktuálne svetová jednotka povedala toto: „Niekedy uvažujem nad tým, či by som sa mal venovať tenisu, politike, alebo niečomu inému… V každom prípade, čokoľvek robím, dávam do toho všetko úsilie aj zodpovednosť.“
Možno sa to niekomu nebude zdať, lebo Balkánci väčšinou takí nie sú, ale Djokovič je perfekcionista.
„Nedokážem robiť veci polovične. Vždy sa snažím reprezentovať svoju krajinu najlepšie, ako len viem. Keď stretávam ľudí doma v Srbsku a rozprávam sa s nimi, dodáva mi to pokoru. Avšak nechcem sa obmedziť iba na lásku k svojej vlasti,“ poznamenal 15-násobný grandslamový šampión.
Keď Djokovič rozpráva o živote, väčšinou sa pristaví aj pri svojom detstve. A to bolo poznačené bombardovaním Belehradu na konci 90-tych rokov minulého storočia.
„Vyrastal som počas vojny – za hukotu bômb. Musel som teda bojovať dvakrát viac ako niekto, kto sa narodil kdekoľvek inde na svete. S odstupom času môžem byť za takúto skúsenosť vďačný. Pochopiteľne, v tom čase som to pozitívne vôbec nevnímal, lebo to bolo strašné obdobie,“ prezradil Djokovič.
Srb, ktorý sa v španielskej Marbelle pripravoval pod vedením Mariána Vajdu na turnaj v Madride, vraví, že táto skúsenosť ho formovala ako osobnosť.
Keď sa ho novinár opýtal na to, či jeho slovanský pôvod ovplyvnil jeho povahu, odpovedal pohotovo: „Všetci máme akúsi genetickú pamäť. Z nejakého dôvodu som sa predsa narodil na určitom mieste a v určitom čase. To, že som Slovan, ovplyvnilo aj môj tenis,“ dodal na záver.