O jej tenisových začiatkoch, bohatej a úspešnej kariére, najťažších súperkách, zdravotných patáliách, ale aj o fedcupovom družstve, ktorého súčasťou bola dlhé roky ako hráčka a dnes v ňom zastáva funkciu trénerky, rozprávala v televíznom štúdiu TABLET.TV.
Štyridsaťštyriročnú Husárovú uviedli do Siene slávy 22. novembra počas galavečera v bratislavskom NTC. „Je pre mňa obrovská česť byť v takej spoločnosti a teší ma, že aj ja som svojou trochou prispela k zviditeľneniu slovenského tenisu vo svete,“ skonštatovala Husárová, ktorá sa, obrazne povedané, nenarodila s tenisovou raketou v ruke. Cestu k tomuto športu si našla neskôr ako drvivá väčšina svetových hráčok, s ktorými hrala počas kariéry vyrovnané partie.
„Mala som asi deväť rokov, keď ma k tenisu priviedla úplná náhoda. S rodičmi sme boli na dovolenke, kde som si od jedného pána požičala raketu, vyskúšala si pár úderov a razom ma to začala baviť. Od toho momentu som si u nás za domom v Lamači každý deň ‚búchala‘ o stenu. Zaujímavosťou je, že moja prvá vlastná raketa bola bedmintonová a prvé zápasy sme nehrali cez sieť, ale cez špagát. Takže tak nejako vyzerali moje tenisové začiatky.“
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Počas aktívnej kariéry sa jej do cesty postavilo mnoho skvelých tenistiek, pričom zápasy s niektorými z nich má dodnes v živej pamäti. „Mimoriadne zaujímavé súboje som zvádzala so Serenou Williamsovou. Súperila som však aj s tenistkami zo staršej generácie, ako boli Steffi Grafová, Gabriela Sabatiniová alebo Kim Clijstersová. A práve Clijstersová ma pravidelne privádzala do zúfalstva. Nevedela som ju čítať, nedokázala som proti nej zahrať nič účinné a tak bol z toho vždy debakel. Z mojej strany boli zápasy proti nej tak zúfale, že som bola sama sebe na smiech,“ priznala po rokoch víťazka 25 deblových turnajov na okruhu WTA.
Pri spomínaných triumfoch vo štvorhre mala po svojom boku hráčky ako Rakúšanku Barbaru Schettovú, Rusku Jelenu Dementievovú, ale aj už spomínanú Clijstersovú z Belgicka či Španielku Conchítu Martínezovú. S ktorou z nich si sadli najlepšie? „S Jelenou som dosiahla najväčšie úspechy, v roku 2002 sme spolu triumfovali na MS WTA v Los Angeles a na grandslamovom US Open sme to pár týždňov predtým dotiahli až do finále. Počas dvojročnej spolupráce nám to išlo veľmi dobre. Zhruba rovnako dlhé obdobie som strávila aj s Martínezovou, s ktorou sme tvorili taktiež veľmi nepríjemný pár. Taká Clijstersová či Arantxa Sanchézová-Vicariová hrali úplne inak ako ja, no vždy som sa vedela každej z nich prispôsobiť,“ povedala Husárová.
Roky tvrdej driny si po čase vypýtali svoju daň. Pre chronické problémy s kolenami ukončila v roku 2009 prvýkrát kariéru. Po dvoch rokoch však bola späť v súťažnom kolotoči.
Foto: SITA
„V spomínanom roku som skončila pre veľké bolesti, tenis mi už dlhší čas neprinášal radosť. Aj podľa toho som si vždy skracovala sezónu a hrala len štyri, možno päť mesiacov za rok. O dva roky som si povedala, že to idem vyskúšať znovu. Dobre som vedela, že trénovať nemôžem, ale chcela som to skúsiť aspoň hlavou. Tým pádom bol môj návrat akási výzva. Aj to som sa však rozhodla len pre štvorhru, pretože od roku 2005 prakticky nemôžem behať. Nasledujúce roky boli potom zaujímavé a som za ne vďačná,“ uviedla bývalá 31. hráčka sveta vo dvojhre a niekdajšia svetová trojka deblového rebríčka WTA.
Husárová bola v úlohe hráčky dlhé roky neodmysliteľnou súčasťou fedcupového tímu SR, pričom v roku 2002 mala nemalý podiel na celkovom triumfe v tejto súťaži. Od roku 2015 pre zmenu rozšírila realizačný tím, keď sa stala trénerkou slovenského družstva.
„Možnosť hájiť farby Slovenska bola pre mňa vždy česť a tak som sa k tomu aj stavala. Tenis je síce individuálny šport, no Fed Cup je tímová súťaž a ja som bola vždy tímová hráčka,“ netají Janette Husárová. Myšlienkami sa vrátila vyše 16 rokov dozadu, keď sa jej so spoluhráčkami podarilo v španielskom Maspalomas triumfovať v Pohári federácie.
„To, že som akurát ja získala rozhodujúci bod, bola zhoda náhod. Vyšlo to na mňa a tak som sa ocitla práve ja nad hlavami celého tímu. Pravda je taká, že v tom čase sme mali skvelú formu všetky, ktoré sme tam boli, o čom svedčili napríklad aj dve finálové víťazstvá Daniely Hantuchovej. Bolo to teda kolektívne dielo a jeden z najkrajších pocitov, aké som kedy pri tenise zažila.“