V nedeľu, keď na Turnaji majstrov zdolal fenomenálneho Rogera Federera, bol za hrdinu. V utorok po prehre s Kevinom Andersonom zasa za babráka. Od Juhoafričana dostal kanára.
Japonec je tenisovým unikátom – hráčom, ktorý sa vymyká zákonom, ktoré roky rokúce vládnu v kolotoči ATP. Jeho úspech nie je závislý iba od počtu trofejí či hviezdnych skalpov, podmieňuje ho aj pôvod. V krajine, kde sa narodil, sa jeho popularita dotýka nebies.
Jedna vec sú príjmy z výhier, druhá z reklamy. Nišikori je doma taký slávny a jeho rodná krajina natoľko ekonomicky vyspelá, že aktuálne deviaty hráč sveta zarába ako tí najlepší. Nevyhral síce 20 grandslamových titulov ako Federer, ani 17 ako Rafael Nadal – v jeho kolónke naďalej svieti nula – ale na účet mu za posledný rok, z ktorého polovicu premaródoval, pribudlo 35 miliónov amerických dolárov. V takomto rebríčku sa zaradil na tretie miesto – za legendárneho Švajčiara (77 mil.) a antukového kráľa z Malorky (41 mil.). A suverénne pred Novaka Djokoviča.
Číry Japonec
„Ak by som zostal v Japonsku, zošalel by som. Musel by som sa ukrývať, alebo obliekať do neviditeľného odevu,“ naznačil rozmery svojej popularity v krajine vychádzajúceho slnka.
Žiadne veľké gestá, ani silné reči. Z Nišikoriho všade, na kurte, ale aj mimo neho, srší číry Japonec – nenápadný a úctivý mladík, ktorý akoby sa nehodil do skupiny tenisových bohémov. Nick Bollettieri a spol. sa kedysi márne snažili, aby slušnému tínedžerovi vštepili viac konfrontačný výraz. Darmo, zo psa nikdy nebude slanina, ani z Nišikoriho drzáň.
Keď André Agassi vo svojej autobiografii – Open: Otvorená spoveď – opisoval prostredie, v ktorom sa pohybujú mladí americkí tenisti, pomohol si rôznymi prirovnaniami.
„Neustály tlak, bezohľadná konkurencia, absolútny nedostatok dozoru od dospelých – to všetko nás pomaly mení na zvieratá. Platí tu zákon džungle, je to akýsi Karate Kid s raketami či Pán múch s forhendmi.“
Pochopiteľne, toto nebol Nišikoriho prirodzený svet, zviedlo ho doň jedine štedré štipendium od rodiny Akia Maritu – zakladateľa slávnej japonskej značky Sony. Rodák z 200-tisícovej Matsue priznal, že spočiatku sa medzi bezprostrednou a hlučnou americkou mládežou na Floride trápil.
Foto: Reuters, ANDREW COULDRIDGE
„Vôbec som nevedel, ako mám dávať najavo svoje pocity,“ prezradil. „Mal som strach povedať, čo si myslím. Žiaľ, dovtedy som nemal žiadnu osobnú skúsenosť s americkou kultúrou,“ zamyslel sa.
Nišikori má však aj šťastie – lebo okrem toho tradične japonského má v sebe aj niečo iné – obrovskú tvrdohlavosť. Nevzdal sa, postupom času sa naučil, ako vzdorovať súperom, ktorí sa ho snažili zastrašiť a podkopať jeho sebadôveru.
„Japonská kultúra je synonymom úctivosti,“ povedal pred časom pre magazín Time Olivier van Lindonk, dlhoročný Nišikoriho agent. „Ale v tenise sa nepohnete dopredu, ak sa budete neustále klaňať,“ dodal.
Možno sa aj trochu mýlil. Lebo Nišikori sa na kurte síce neklania, ale k súperom prechováva obrovský rešpekt. Roky strávené na Floride ho nepoznačili, v kútiku duše aj naďalej zostal zdvorilým Aziatom.
Raz sa vráti domov
V Spojených štátoch žije v absolútnej anonymite, čo mu náramne vyhovuje, ale predsa len mu život za Atlantikom príliš nevonia. Keď sa ho americkí novinári opýtali na budúcnosť, odpovedal spočiatku opatrne. „Je to komplikované.“ Mierne rozpaky – pre japonskú dušu natoľko typické – vzápätí zahodil za hlavu.
„Na Floride sa cítim omnoho komfortnejšie, nikto sa o mňa nezaujíma, môžem tam pokojne trénovať a koncentrovať sa na sezónu. Ale keď raz s tenisom skončím, na sto percent sa vrátim do Japonska. Je tam väčšia zábava, moji priatelia, rodina a vlastne všetko, čo mám rád. Určite sa tam raz vrátim,“ dodal presvedčivo.
Teraz má však iba 28 rokov a pred sebou mnoho veľkých zápasov. Jeden z nich už vo štvrtok – v Londýne proti Dominicovi Thiemovi.