Noha mi brnela, samovoľne skákala. Tenis som nenávidel

, 12.11.2018 05:00
Filip Polášek
Filip Polášek. Autor: ,

Prekliate platničky! Prekliata bolesť! Mnohí by v jeho situácii hromžili, vzlykali kdesi v kúte. Filip Polášek (33) však pred piatimi rokmi nehádzal vinu na celý svet.

Fakt, že pre zdravotné problémy musí skončiť s tenisom, prijal pragmaticky, bez štipky tragédie.

„Vravel som si, že ak má človek skončiť s aktívnym športom, radšej nech tak urobí skôr. Nie na prahu štyridsiatky, keď má rodinu a nevie sa zaradiť do bežného života,“ hovorí víťaz jedenástich turnajov vo štvorhre na okruhu ATP.

Počas uplynulého leta zažil reštart. Raketu vzal po 4 a pol roku znovu do ruky a – ako hovorí – rozbehol druhú kariéru. Za tri mesiace odohral takmer päťdesiat zápasov a za volantom presedel viac ako 7-tisíc kilometrov.

V novembri 2013 ste prerušili tenisovú kariéru. Neskôr ste vyhlásili, že ide o definitívny koniec. Čo sa odvtedy zmenilo?

Predovšetkým to, že som zdravý. V čase, keď som končil, som bol zmierený s tým, že do tenisového kolotoča sa viac nevrátim. Nechcel som však dávať radikálne vyhlásenia. Predsa len, je dobré mať zadné vrátka. Keď som v roku 2016 začal hrať tretiu florbalovú ligu a bolesti chrbta sa znovu ozvali, bol som presvedčený, že už niet cesty späť k vrcholovému športu. Preto som počas uplynulých dvoch rokov nerobil vôbec nič – až na skialpinizmus.

Ako dlho trvali silné bolesti?

Mojou výhodou bolo, že keď som sa ráno zobudil, nič som necítil. No keď som bol na kurte, ľavá noha bola nepoužiteľná. Bolesť z priškripnutého nervu medzi platničkami vystreľovala práve tam. Neurológ, ktorého rukami prešli hádam všetci slovenskí tenisti od Mečířa po Kližana, mi povedal, že môj chrbát je na tom najhoršie zo všetkých. Situácia sa zhoršovala so stupňujúcim sa stresom – keď sme hrali supertajbrek, noha mi odrazu začala brnieť, po zápase mi samovoľne skákala.

Dominik Hrbatý po konci kariéry povedal, že bez rakety si nevie predstaviť ani deň. Vnímali ste to rovnako?

Vôbec. V istom období som mal také ťažkosti, že mi tenis neprinášal radosť. Nechcel som však o tom hovoriť. Netúžil som po tom, aby súperi čosi vedeli a súcitili so mnou. Na kurte som však trpel, v istých momentoch som tenis nenávidel. Predstava, že odložím raketu a viac ju nechytím do rúk, mi preto nebola cudzia. Priznávam však, že na život bez tenisu som sa pripravoval dlhšie.

Šťastný Filip Polášek dvíha Dominika Hrbatého...
Šťastný Filip Polášek dvíha Dominika Hrbatého po daviscupovej výhre nad Bieloruskom. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Ako?

Vyštudoval som vysokú školu, pokojne by som mohol celé dni stráviť v kancelárii – takáto predstava ma vôbec neodrádza.

Vtedy ste však nemali ani 30 rokov. Predsa len, nevnímali ste to ako malú osobnú tragédiu?

Ale kdeže. Tvrdil som, že ak sa človek rozhodne skoncovať s tenisom, je lepšie, keď tak urobí skôr. Videl som mnoho hráčov, ktorí odložili raketu tesne pred štyridsiatkou a zrazu mali problém zaradiť sa do civilného života. Mali rodiny a potrebovali ich zabezpečiť – my, deblisti, si počas kariéry nezarobíme ani zďaleka toľko, ako singlisti. Mať deti, začínať odznovu a pol roka dotovať nový projekt, na to musíte byť Domino Hrbatý, ktorý si to môže dovoliť. Vo štvorhre vízia zabezpečenia sa na celý život nejestvovala. A viete, čo vám povedia, keď prídete ako tridsiatnik na úrad a uvediete, že dosiaľ ste hrávali iba tenis?

Čo?

Dovidenia.

Ako ste teda využili štyri roky bez tenisu?

Zmysluplne. V piešťanskom tenisovom klube som pôsobil na pozícii šéftrénera. Zistil som, že ma mimoriadne baví práca s deťmi. Najprv som mal mierne obavy, nikdy som s najmenšími nepracoval.

Bol náročnejší prechod do civilného života, alebo neskôr návrat na kurty?

Keď som pred piatimi rokmi končil, bolo to v pohode. Vyrovnal som sa s tým už niekoľko mesiacov predtým. Sezónu som iba dohrával. Vedel som, čo bude nasledovať a vôbec som sa tým netajil – mimochodom, mnohí mi to nechceli uveriť (smiech). Reštart bol náročnejší, lebo ho sprevádzalo veľa otázok. Mal som novú priateľku, ktorá nezažila roky aktívnej kariéry, máme spolu dcérku, čo zasa výrazne zmenilo moje zmýšľanie. Už sa nemôžem len tak zbaliť, odísť a robiť si, čo chcem. Otázniky viseli aj nad financiami – je to ako rozbiehať nový biznis. Budem úprimný, v týchto dňoch určite nie som v pluse. Turnaje v Mexiku a Dominikánskej republike ma stáli takmer tritisíc eur. Pýtal som sa sám seba, či to vôbec bude mať význam.

Čo rozhodlo?

Viacero faktorov. Najprv som si musel otestovať telo – či vydrží záťaž profesionálneho športovca. Potom to bola športová výkonnosť – nikdy som nechcel byť iba priemerný, to ma v živote nenapĺňalo. Musel som si overiť, že na to stále mám. Za šesť týždňov som odohral päť turnajov a po nich som si povedal, že idem do toho.

Mám rodinu, dcérku. Už sa nemôžem len tak...
Mám rodinu, dcérku. Už sa nemôžem len tak zbaliť a robiť si, čo chcem, tvrdí Filip Polášek. Autor: TASR, Martin Baumann

Ako reagovalo vaše okolie?

Tí, ktorí ma poznajú, boli pri mne počas celej kariéry a vedia, čo to obnáša, boli zrejme opatrní. Nikto mi to síce nepovedal nahlas, ale myslím si, že neverili, že sa mi návrat podarí. Môže zaň vlastne jeden z mojich kamarátov, ktorý ma presvedčil na nemeckú ligu. Povedal som: fajn, jeden zápas za týždeň zvládnem. Tam som zistil, že ma nič nebolí a chrobák bol odrazu v hlave.

Cestovanie ani adrenalín vám vraj nechýbali. Tvrdíte, že vo štvorhre sa nepohybujú veľké peniaze. Čo vás teda presvedčilo?

S financiami je to dnes oveľa lepšie, no odmeny sa zvýšili na tej najvyššej úrovni. Chlapci, ktorí sa pohybujú okolo osemdesiateho miesta, hrajú na challengerových turnajoch, prípadne menej dotovaných ATP turnajoch, dnes zarábajú asi toľko, ako som bral ja v čase, keď som bol svetová dvadsiatka. Ak by som sa dnes dostal na podobnú pozíciu, mám o 50 percent viac. Ale to je ešte ďaleká cesta.

Je to váš nový cieľ?

Keď som sa vracal, tušil som, že môžem hrať stále dobre. Jedna vec je niečo si myslieť, druhá potvrdiť to na dvorci. Tri roky som trénoval iba malé deti, za ten čas na mňa neletel žiadny poriadny servis, tobôž nie rýchlosťou 200 kilometrov za hodinu. Moje oči spočiatku nestíhali. Už viem, že ak budem robiť veci správne, môžem sa dostať na solídnu úroveň.

Ako ďaleko ste od svojej niekdajšej top formy?

Odmerať sa to nedá. Môj tenis sa výrazne zmenil. Sú veci, ktoré dnes robím omnoho lepšie ako kedysi.

Sústredený Filip Polášek na archívnej snímke.
Sústredený Filip Polášek na archívnej snímke. Autor: Ľuboš Pilc

Ako je to možné?

Tým, že som s deťmi odohral nespočetné množstvo hodín, moje údery sa vyčistili, hrám lepšie od základnej čiary, ale aj returnujem.

Znamená to, že tréning s deťmi môže prospieť aj profesionálnemu tenistovi?

Isteže, akýkoľvek tréning je dobrý. Keď hráč opakuje nejaký úder tisíc, dvetisíc či desaťtisíckrát, zlepšuje sa a naberá v ňom istotu. Opakovanie je naozaj matkou múdrosti. Veď si len vezmite, že taký Martin Kližan odohrá od základnej čiary počas zápasu stovky úderov – bekhend či forhend. Deblista ani nie päťdesiat. Je teda logické, že úderovo je na tom úplne inde. Mimochodom, medzi hráčmi, ktorí sa venovali štvorhre, som bol taký malý unikát.

Prečo?

Väčšina z nich mala za sebou aj úspešnú kariéru vo dvojhre. Ja som nikdy nebol vyššie ako v piatej stovke rebríčka. Proti mne mali súperi veľkú výhodu – mali výrazne viac nahraté.

Máte 33 rokov. Aký je to vek v živote deblistu?

Väčšina hráčov v tom čase iba začína. Vek nie je problém – navyše, moje telo je vďaka pauze oddýchnuté.

Takže ste si vlastne pomohli…

Možno áno (smiech). Pozrite sa na českých tenistov – Radek Štěpánek mal 38 a telo ho stále nelimitovalo. Preto, že s dvojhrou začal oveľa neskôr. Tomáš Berdych ho však má už nejaký čas zhumpľované – na okruhu je od osemnástich, odohral stovky zápasov. Telo neoklamete.

Filip Polášek s Čechom Františekom Čermákom v...
Filip Polášek s Čechom Františekom Čermákom v roku 2011. Autor: SITA/AP, Lai Seng Sin

Počas Davisovho pohára s Bieloruskom ste nastúpili aj proti Maxovi Mirnému – bývalej jednotke, ktorá má už 41 rokov. Je to aj vaša vízia?

Nikdy si nebudem klásť za cieľ hrať ešte aspoň päť rokov. Keď hráč dovŕši 35. rok života, už to berie z roka na rok. Dnes nič nevylučujem, nekladiem si však ani časové ciele. Bude záležať od toho, ako sa mi bude dariť.

Kde sa vidíte na konci budúceho roka?

Chcel by som odohrať grandslamové turnaje či väčšie podujatia ATP. Renkingovo by to mohlo byť okolo 60. – 80. miesta. Samozrejme s výhľadom, že v budúcnosti by som chcel atakovať prvú päťdesiatku.

Teda pozície, kde by ste si tenisom už vedeli solídne zarobiť?

To určite. Nemôžem hrať predsa tenis za vlastné do nemoty, toľko peňazí nemám (smiech). Snažím sa hľadať aj iné cesty, ako riešiť financovanie. Či už sponzoring, prípadne zmluvu o podiele na budúcich zárobkoch.

Keď sme sa pred časom zhovárali s Igorom Zelenayom, tvrdil, že pre deblistu je oveľa náročnejšie nájsť si sponzora ako pre singlistu…

To sedí. Ale ktorí singlisti majú na Slovensku veľa sponzorov? Lukáš Lacko tiež nemá žiadneho. Pravda, títo hráči majú oveľa viac peňazí. Naša kultúra nie je nastavená na sponzoring. Sme síce otvorená ekonomika, vyrobíme veľa peňazí, ale tie v konečnom dôsledku odtečú do materských firiem do zahraničia. Tie potom síce šport podporujú, ale doma, nie na Slovensku. Volkswagen napchal v minulosti tučný balík do futbalového Wolfsburgu, ale u nás to nejde. Náš futbal robí zopár bohatých ľudí bez toho, aby aspoň malý podiel na chode klubu financovali z predaja vstupeniek. Hokejový Slovan bol donedávna unikát, ale aj ten už ide dole vodou.

Filip Polášek po boku Michala Mertiňáka v roku...
Filip Polášek po boku Michala Mertiňáka v roku 2010. Autor: SITA/AP, Hans Punz

Keď sme pri peniazoch, koľko zarábajú najlepší deblisti v porovnaní so singlistami?

Viem to veľmi dobre. Nedávno sa mi do rúk dostal rebríček zárobkov. Celkom ma pobavil. Američan Mike Bryan v ňom figuroval na 15. mieste, Mate Pavič bol asi 30.

Začína sa medzisezónne obdobie. Je to čas, kedy sa vo svete štvorhry vytvárajú nové páry?

Deje sa tak už od US Open.

Ako bývalá svetová dvadsiatka ste zrejme vyhľadávaný artikel…

Asi máte pravdu. Absolvoval som už niekoľko telefonátov, lichotí mi to. Na konci dňa však budem hrať iba s jedným a človek nikdy nevie, ako to dopadne. Na dvoch turnajoch som hral s Kližanom a v oboch prípadoch sme neuspeli vo finále. Na ten tretí som dostal za partnera Poliaka, o ktorom nikto nikde nepočul. A vyhrali sme celé podujatie.

Podľa čoho si vyberáte partnerov?

Musím si s ním sadnúť, veď spolu trávime viac času ako s frajerkami.

Aký je pre vás ideálny partner?

Musí mať buď dobrý servis alebo return. Keďže si viem pomôcť solídnym podaním, môj spoluhráč nemusí mať zázračné voleje, aké predvádzal trebárs Leander Paes.

Proti Bielorusom vám to s Kližanom klapalo, ale jeho na štvorhru asi nezlomíte…

U neho nikdy neviete. Ak má správnu motiváciu, môže popri dvojhre hrávať aj štvorhru. Pochopiteľne, na challengerové turnaje so mnou chodiť nebude. Pomohol mi na dvoch, vybavil voľné karty, možno ho prehovorím ešte na jeden a tam sa to končí. Je na mne, aby som sa dostala na pozície, kde môžeme hrať spolu na ATP turnajoch.

V národných farbách. Filip Polášek (vpravo)...
V národných farbách. Filip Polášek (vpravo) nedávno pomohol Slovensku k návratu do svetovej skupiny Davisovho pohára. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Počas tenisovej nečinnosti ste vraj stratili časť svalovej hmoty. Nechýba vám teraz?

Celkovo sa mi zmenila stavba tela a to je možno aj dôvod, prečo to dnes funguje. Bol som mladý, celý život som športoval, je pravda, že som mal veľa svalov v pomere k tukovej zložke. Keď štyri roky nič nerobíte, žijete ako bežní ľudia, na večeru si dáte sviečkovú a zapijete ju pivom, pochopiteľne, pribudne nejaký tuk. Ale nepribral som.

Dnes si už pivo večer nedáte?

Ale áno. Keďže mi takáto zmena v živote pomohla, jedno si bez výčitiek doprajem.

Nechýba vám voľnosť bežného človeka?

To sú práve veci, o ktorých som dlho premýšľal. Život profesionálneho tenistu nie je žiadna hitparáda. Veľa sa nacestujem, nasedím na letiskách, som bez rodiny. Ale vedel som, do čoho idem.

Máte zrátané, koľko času strávite v zahraničí?

Od júla, keď som sa vrátil, som bol asi 20 dní na Slovensku. Je to masaker.

Filip Polášek

Zvolenský rodák je profesionálom od roku 2005. Je špecialistom na štvorhru. V nej sa na okruhu ATP tešil z jedenástich turnajových titulov. Na grandslamovej úrovni je jeho najväčším úspechom štvrťfinále US Open 2012. Slovenský Tenista roka 2008 a niekdajšia svetová dvadsiatka v debli si na profiokruhoch zarobil milión amerických dolárov. V súčasnosti mu robí radosť ročná dcérka.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Filip Polášek
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku