Umierajú prví ľudia – najprv Srb Nikola Gardovič, neskôr Bosniačka Suada Dilberovičová. Začala sa krvavá vojna…
V tamojšej nemocnici sa v tom čase narodil Damir Džumhur. V prostredí, kde bolo počuť plač a silné stonanie, na chodbách páchla krv a počty mŕtvych tiel sa denne nerátali na ruke, ani na dvoch. Nemal ani 24 hodín, keď zaznel výstražný signál – bol to poplach, nemocnicu museli ihneď evakuovať – novorodenci, zranené deti i starci zrazu stratili strechu nad hlavou.
Na pomoc prišiel strýko. Otec Nefrid totiž uviazol v neďalekom meste Konjič, lebo cesta do Sarajeva bola zarúbaná. Syna uvidel, až keď mal desať mesiacov.
„Zatiaľ čo iní uvažovali nad útekom z Balkánu na Západ, ja som vedel, že z Bosny nemôžem odísť. Neustále som myslel na Damira, bolo to moje prvé dieťa a aj keď návrat do mesta bol viac ako nebezpečný, nemyslel som na nič iné,“ zaspomínal si pre americký denník New York Times Nefrid Džumhur.
Keď je aj tenis nebezpečný
Vraví sa, že čo ťa nezabije, to ťa posilní. Životné príbehy úspešných ľudí sú neraz plné prekážok.
Damir Džumhur s rodinou ich za uplynulých 25 rokov preskočili hneď niekoľko. Dnes je z neho najlepší tenista v Bosne a Hercegovine a v rebríčku ATP mu patrí vynikajúce 32. miesto. Cez víkend sa ho v rámci stretnutia Davisovho pohára pokúsia zastaviť slovenskí hráči. A nebude to vôbec jednoduché.
Foto: SITA/AP, Dmitri Lovetsky
Tak ako sám život, aj jeho športové začiatky boli viac krušné, ako by sa patrilo. Obliehanie Sarajeva nepoľavilo, avšak láska otca Nefrida k tenisu prekonala aj strach. V roku 1994 založil klub a začal trénovať. Nie však deti, správne usúdil, že by to bolo zbytočne nebezpečné.
„Mesto leží v doline, okolo sú samé hory, v tom čase boli plné ostreľovačov a rôznych iných nástrah, ktoré nás pokojne mohli pripraviť aj o život. Snažil som sa na to nemyslieť, chcel som len robiť to, čo mám najradšej a zároveň som dúfal, že všetko bude v poriadku,“ hodnotil s odstupom dvoch dekád jeho otec.
Damir tak s tenisom začal na improvizovanom kurte vo veľmi skromnej telocvični. Na vonkajší sa dostal až o rok neskôr, keď sa situácia v meste aspoň čiastočne upokojila. Mal tri roky a do svojho športového príbehu práve napísal úvodník.
„Miloval som tenis. Nik ma nemusel presviedčať, bola to láska na prvý pohľad. Rozhodnutia v mene svojich detí robia rodičia a oni urobili to najlepšie, čo mohli,“ povedal nedávno Džumhur, ktorý si na balkánsku vojnu spomína len matne. Okrem toho, že bol stále iba dieťaťom, jeho rodičia s ním ani neskôr o krutom konflikte v Sarajeve nehovorili. Nechceli. „Na to smutné by najradšej sami zabudli. Rozhodli sa žiť pre súčasnosť,“ vysvetlil.
Nielen tenista, ale aj úspešný herec
Krivdu po toľkých rokoch necíti. Svoj tréningový stan si na niekoľko rokov rozložil v Belehrade. Tvrdí, že v hlavnom meste Srbska msl vynikajúce podmienky a pokiaľ ide o tamojšiu tenisovú komunitu – vojna je pre ňu dávno zabudnutou históriou. V Sarajeve je dnes iba jeden betónový kurt. „Dlho som trénoval na rôznych iných povrchoch, ktoré však nikde na profesionálnych turnajoch nenájdete. Začiatky veru neboli jednoduché,“ glosoval.
Foto: Reuters, Geoff Burke
Život Damira Džumhura však nie je iba o tenise. Dávnejšie sa popri športovej dráhe vydal aj na hereckú. A tiež veľmi úspešne. V roku 2006 s bosnianskym filmom Grbavica – príbehom o vdove, ktorú počas vojny znásilnili srbskí vojaci – uspel aj na Medzinárodnom filmovom festivale v Berlíne. O rok obsadil dokonca hlavnú rolu v nemeckom filme Údolie ostreľovačov, kde si zahral kosovského Albánca v povojnovom období.
A tak je zrejmé, čo bude Džumhur robiť, keď skončí s tenisom. „Bol by som šťastný, herectvo je jedným z mojich životných cieľov. Pred kamerou sa cítim úplne prirodzene, niekedy mám až pocit, že nič nepotrebujem hrať,“ prezradil bosniansky hviezdny tenista.
Už v piatok predvedie tenisové umenie publiku v bratislavskom Národnom tenisovom centre. Kedysi prekážky preskakoval, teraz ňou bude pre Slovákov práve on. Určite tou najťažšou.