Hrbatého odpoveďou na všetko bol tréning. Tenisový pracant má 40 rokov

Obrovská drina bola pre Dominika Hrbatého odpoveďou na všetko. Na prehry, aby ich bolo čo najmenej. Ale i na víťazstvá, aby vzápätí mohli prísť aj ďalšie.

„V roku 2002 som prežíval krízu, motal som sa niekde okolo 50. miesta. A tak mi otec ponúkol možnosť stretnúť sa so psychológom, vraj by mi mohol pomôcť. Po treťom sedení mi povedal: ,Ty vôbec psychológa nepotrebuješ, veríš jedine svojmu tréningu, aj preto si taký dobrý',“ spomína si niekdajší 12. hráč sveta na kuriózne stretnutie.

„Mal pravdu, poctivý tréning je a vždy aj bol mojou športovou filozofiou. Predstavoval jedinú možnú cestu, ako sa dostať medzi absolútnu špičku,“ priznáva.

Tenisová raketa bola akoby jeho ďalším ľudským orgánom. Akousi predĺženou rukou, ktorú odkladal len výnimočne. Poznal ju dokonale. Ak by z jedného dňa na druhý narástla iba o pol milimetra, spoznal by to. „Určite. Aj keby pribrala iba tri gramy. Po toľkých úderoch je každý zásah do loptičky ľahko spoznateľný,“ zamyslí sa.

Zatiaľ čo desiatky tisíc tréningových forhendov a bekhendov mu dvíhali sebavedomie, elektrizujúca atmosféra bola jeho dopingom. Najviac si ju užíval počas zápasov Davisovho pohára. V drese, ktorý mal vždy najradšej. Slovensko takmer doviedol na tenisový olymp. Šalátová misa nakoniec doma nezostala, spomienky áno.

Dominik Hrbatý v obrazoch Fotogaléria - 23 fotiek Všetky fotky

„Keď sa o tom začne rozprávať, po tele mi behajú zimomriavky. Reprezentácia bola pre mňa vždy niečo extra. Až vo finálovom zápase proti Ljubičičovi v roku 2005 som pochopil, aká je tam skvelá atmosféra. Dovtedy som bol iba vo svojom svete,“ povie.

Hrbatý ovládol šesť turnajov ATP, v roku 1999 bol v semifinále Roland Garros, zdolal niekoľko svetových jednotiek. Famózneho Federera hneď dvakrát. „Na oba triumfy si pamätám. Vo Francúzsku v roku 2000 som ho zdolal prvýkrát. V šatni sa potom rozplakal a tvrdil, že končí s tenisom. Musel som ho utešiť, vravel som mu, že v budúcnosti ešte vyhrá veľa turnajov. Druhýkrát som mu prerušil dlhú víťaznú sériu. Myslím, že vtedy neprehral 49 zápasov po sebe,“ rozpráva s úsmevom.

Tenis je stále jeho obrovskou vášňou, najradšej by s ním neprestal. Aj preto na kurte stojí denne. „Ak by som mohol hrať, tak hrám dodnes. Viem, že keď som na základnej čiare, som stále konkurencieschopný. Ukončenie kariéry mi však prinieslo aj veľa voľného času pre moju malú dcérku. Počul som jej prvé slová, videl jej prvé kroky, ak by som hral, o toto všetko by som prišiel. Nič neľutujem,“ dodáva.