Mečíř je génius. Má svoj svet i vlastný čas

, 05.12.2017 06:00
Karol Kučera, Miloslav Mečíř
Karol Kučera a Miloslav Mečíř počas exhibície vo Vysokých Tatrách v júni 2013. Autor: ,

Roky čerpal z jeho cenných skúseností. Pri raňajkách, počas tréningov, ale aj večer na spoločnej izbe. Aj keď tvrdí, že niekedy už toho mal dosť, svojmu mentorovi je vďačný.

„Obdivujem jeho myšlienky. Chcel by som sa raz dozvedieť, odkiaľ prichádzajú,“ vraví niekdajší skvelý tenista Karol Kučera (43). Hovoril o Miloslavovi Mečířovi, svojom trénerovi, ktorý 24 rokov viedol slovenský daviscupový tím.

Kedy ste prvýkrát zaregistrovali Mečířovo meno?

Bolo to na starom antukovom kurte na Slovane v Bratislave počas majstrovstiev Československa. Miloš hral vo finále s Liborom Pimekom – na tri víťazné sety. Zbieral som loptičky, mal som hádam deväť rokov. Vtedy ešte neboli elektronické tabule, tak sme po každej výmene ručne aktualizovali stav. Po treťom sete nasledovala desaťminútová pauza a my, malí huncúti, sme zatiaľ na tabuli prehodili začiatočné slabiky ich priezvisk. Z Mečířa bol razom Pičíř a z Pimeka zas Memek (smiech).

Všimli si to?

Vtedy ani nie. Samozrejme, Milošovi som tento príbeh neskôr povedal. Vie o ňom už aj Pimek, spomínal som mu ho nedávno, keď sme sa stretli v Londýne. Tiež sa na nej zabával. Škoda, že to vtedy niekto neodfotil.

Viete, kto vyhral ten zápas?

Nemám dobrú pamäť. Som azda jediný človek na svete, ktorý si nespomína na to, že zdolal Rogera Federera. Ale na tento, takmer 35 rokov starý zápas, si pamätám. Pimek viedol 2:0 na sety a mal mečbal. V tej chvíli mu praskol rám rakety a prehral výmenu. Mečíř potom obrátil vývoj celého zápasu.

Čo ste si počas tohto duelu najviac všímali?

Mečíř mal zaujímavú techniku. Každý, kto sa aspoň trošku venoval tenisu, musel vidieť, že je iná. Odlišoval sa predovšetkým pohybom, bol naozaj ako mačka. V jeho podaní všetko vyzeralo tak ľahko. Pravdou však je, že keď sa mu nedarilo, boleli z toho oči. Akoby sa v tej chvíli rozpadával. On však vždy razil teóriu, že nie je dôležitý začiatok, ale koniec stretnutia. A v tom bol frajer – v závere vytiahol tie najlepšie veci.

Bol mentálne silný?

Určite. Miloš je silný človek – a nielen na kurte. Ešte dôležitejšie však bolo, že sa na tenis pozeral inak ako ostatní hráči. Dnes na dvorcoch vidíte hŕbu premotivovaných tenistov, ktorí rozdávajú emócie na všetky strany. Pre Miloša bol však tenis niečo ako šach. Opatrne ťahal figúrkami, prvé minúty spoznával súpera, čítal jeho hru, hľadal jeho slabé miesta. A potom mu vliezol pod kožu. Taký John McEnroe by o tom vedel rozprávať. Dvakrát ho Miloš tak vytočil, že chcel skončiť zápas. Hovoril, že s Mečířom viac hrať nebude.

Kedy vás prvýkrát zaregistroval?

Keď som mal 14 rokov. Na Slovane patrili kurty číslo 8 a 9 tým najlepším – Mečířovi, Vajdovi, Stankovičovi. Trénoval som hneď vedľa. Raz si ma pozval na kurt. Miloš si však vzal kohokoľvek. Dnes nik nechce hrať proti slabším, všetci vyhľadávajú silnejších súperov. Aj v tomto bol iný. Trénoval aj s rekreantmi, napríklad zubárom Nagyom, ktorý občas chodil medzi nás. Do loptičky vedel udierať iba z forhendovej strany, bekhend mu vôbec nešiel. Miloš si ho teda postavil do jedného rohu a snažil sa zakaždým nájsť jeho silnejšiu stranu.

Zrejme nemal hviezdne maniere…

Presne tak. Vždy bol skromný a veľmi pokorný. Skvelý a predovšetkým múdry chlapík. Ak položíte na stôl hlavovam, on bude prvý, ktorý si povie, že ho ide vyriešiť.

Je bádateľský typ?

Doslova. Vie sa veľmi dobre koncentrovať. Na turnajoch sme často hrávali šach. Naše partie väčšinou netrvali ani hodinu. V Londýne, počas turnaja v Queense, to však bolo inak. Začali sme ešte počas večere v klube a keďže to bola zamotaná partia, po dvoch hodinách som navrhol, aby sme sa presunuli do hotela. Mal som veľkú prevahu, preto som si zapol televízor a krátil čas, kým Miloš rozmýšľal. Neboli to minúty, ale desiatky minút. Päť hodín ma takto naťahoval a z vyhratej partie bol zrazu mat – pre mňa. Beťár, napokon ma dostal. To je celý on, do poslednej možnej chvíle vždy hľadal ideálne riešenie.

Ctižiadosť mu asi cudzia nebola…

Ani obrovská trpezlivosť. Ale aj flegmatickosť. Koľkokrát som sa ho na raňajkách niečo pýtal a on zostal ticho. Iba držal noviny a pozeral sa do nich. Bol vo svojom svete, nevnímal nič iné.

Miloslav Mečíř.
Miloslav Mečíř. Autor: SITA, Marko Erd

Dokázalo ho vôbec niečo nahnevať?

Asi jeho deti. Videl som ho zopárkrát, ako na ne výchovne zvýšil hlas. Prekvapilo ma to, na kurte som ho takého nepoznal (smiech).

Ani v pozícii trénera?

Naozaj si nespomínam na situáciu, kedy by dával najavo nejaké negatívne emócie. Netvrdím však, že bol bez chýb. Každý máme kladné, ale aj záporné stránky.

Aké boli tie jeho?

Keď si situácia vyžadovala rázne rozhodnutie, často ho nedokázal urobiť. Vždy čakal do poslednej možnej chvíle. Keď sme hrali Davisov pohár a v tíme bol okrem mňa a Dominika Hrbatého aj Karol Beck, často sme dlho nevedeli, kto pôjde na kurt. Keď bol termín na nahlásenie zostavy o 10.00, tak sa hádam ani nestalo, aby sme sa to dozvedeli už o 9.50.

Nechcel nikoho sklamať?

Nemyslím si, že toto bol ten dôvod. On bol jednoducho taký. Vždy tvrdil, že pripravení musia byť všetci.

Vyčítali ste mu to niekedy?

Určite. Predovšetkým pred štvorhrou, keď dvaja hráči v tíme mohli mať pokoj. Pamätám si ale na situáciu, keď som sa pri rozcvičke zranil a Jano Krošlák, ktorý ma mohol nahradiť, čakal v rade na svoj hamburger.

Rozprávajte…

Bolo to vo Švédsku. Po rozohrávke som sa oprel o železný stôl, ten na mňa spadol. Ledva som vstal. Milošovi som povedal, že to asi nerozchodím. Zavolal teda Janovi, ktorý v tej chvíli práve riešil, či si dá hamburger s kuracím alebo s bravčovým mäsom. Nezostávalo mi nič iné, iba to skúsiť. V tom zápase som napokon zdolal Thomasa Enqvista v štyroch setoch. Ale aspoň sa Krošlák mohol najesť (smiech).

Boli by ste bez Mečířa iný hráč?

Jednoznačne.

Bola to skôr rečnícka otázka. Pri pohľade na vašu hru to bolo zrejmé…

Vždy som mal dobre rozvinutý pozorovací talent. Neustále ma lákalo skúšať to, čo som od neho odpozeral. Veľa vecí v mojom živote zjednodušil, namiesto piatich malých mi ukázal, ako spraviť jeden veľký krok.

Boli ste si aj povahovo blízki?

V mnohých veciach sme si sadli. Avšak nemal som toľko trpezlivosti ako on. Viazať rybársky háčik bez najmenšieho pohnutia, to si vyžaduje aj veľkú precíznosť. Ja ju nemám v krvi. Miloš je neuveriteľný detailista.

Iritoval vás tým niekedy?

Isto. Život s takým človekom nikdy nie je jednoduchý. Vždy odo mňa vyžadoval viac tréningu, ako by som si predstavoval. Ale šiel na mňa pomaly. Motivoval ma pätnástimi minútami, z ktorých bola napokon hodina. S odstupom času však môžem povedať, že tie nadčasy boli v konečnom dôsledku mimoriadne dôležité.

Karol Kučera.
Karol Kučera. Autor: Reuters, RUDI BLAHA

Je dobrý psychológ?

Výborný. Vo vzťahu ku mne to platilo obzvlášť. Zo mňa dokázal vydolovať maximum.

Vedel ho vydolovať aj sám zo seba? Hovorí sa, že jeho talent ho predurčoval k tomu, aby sa stal svetovou jednotkou…

Pre mňa bol tenisovým géniom. Verím, že ak by ho nepribrzdili zranenia, dosiahol by viac. Netuším, prečo mal zdravotné problémy, veď vždy bol neuveriteľne hypermobilný. Ráno, keď sme sa zobudili, rozmýšľal som, čo ma kde bolí. Miloš si bez zaváhania položil hlavu na kolená. Mal vrodený pohybový talent. Možno to bolo dobou – regenerácia, správny kondičný tréning boli iba v plienkach. Nemal mu kto poradiť, svojou kariérou sa predieral sám.

Myslíte si, že s dnešnými možnosťami by dosiahol ešte viac?

Netreba cestovať v čase, stačí ho porovnať s jeho rovesníkom Matsom Wilanderom. S jeho zázemím by bol určite niekde inde.

Škrelo ho to?

Nikdy som nemal pocit, že by niečo ľutoval, alebo že by bol z niečoho nešťastný.

Nemal ešte ani 30 rokov, keď sa zrodila vaša spolupráca. Ako na neho reagovali ľudia na turnajoch?

Bol slávny. Keď so mnou prvýkrát cestoval na US Open, dohodli sme si tréning na kurte číslo 10. Miloš meškal polhodinu, musel rozdávať podpisy. Tvrdil mi, že sa nedalo prejsť. Vo Wimbledone sme neraz mali počas rozcvičky aj publikum. Samozrejme, všetci sa prišli pozrieť na Miloša. Na kurte hádzal rybičky, všetkým chcel ukázať, že to stále vie. Sám som vtedy cítil, že ak by trošku viac trénoval, zdolal by ma. A to som bol už na 50. mieste v rebríčku ATP.

Ako by dopadol duel Mečíř – Kučera, ak by boli obaja hráči na tenisovom vrchole?

Ťažko porovnávať. Predsa len, to už bola iná doba. Miloš hrával iba s drevenou raketou, to bol veľký hendikep. Tenis za tých niekoľko rokov spravil veľký krok vpred.

Miloslav Mečíř končí vo funkcii nehrajúceho...
Miloslav Mečíř končí vo funkcii nehrajúceho kapitána slovenského tímu. Autor: SITA, Martin Mednansky

Má rád popularitu?

Nikdy o ňu nestál, zároveň sa jej však nevyhýbal. Keď stál pred ním rad fanúšikov, ktorí od neho chceli podpis, nikdy neodmietol. Vtedy dokonca strácal aj pojem o čase. Prestal byť pre neho dôležitý.

Vyzerá to, ako by žil vo vlastnom svete…

V ňom sa cítil vždy najlepšie. Mečířov čas plynul inak ako ten reálny. Doma mal desať akvárií. Keď ich začal čistiť, neraz zaregistroval hodiny až o piatej ráno. Potom si ľahol vonku na trávu. Mimochodom, ryby sú jeho vášeň. Raz si dokonca zaobstaral sumca, ktorému však po istom čase začalo byť každé akvárium primalé. Potom, keď som ho dlhšie nevidel, mi jeho manželka povedala, že sa doma stará o chorého Alberta. Vravela: deťom celý život odmietal kúpiť bazén, kúpil ho až Albertovi (smiech).

Čo na Mečířovi najviac obdivujete?

Jeho myšlienky. Chcel by som sa raz dozvedieť, odkiaľ vôbec prichádzajú.

Máte pocit, že by bol dobrý v čomkoľvek, nielen v tenise?

Na sto percent. Do čoho sa pustil, to dokázal. Keď začal mať problémy s chrbtom, niekde sa dočítal, že na to pomáha plávanie – špeciálne motýlik. Všetci sme však vtedy vedeli len kraula a prsia. Ten, kto zvládal znak, už bol frajer. Naše prvé pokusy s motýlikom skončili tradičným topením sa, nezabrala ani odborná rada. Ja som to vzdal, no on pokračoval v tréningu. O rok preplával motýlikom Zlaté Piesky – bez prestávky.

Bol rovnako kreatívny aj ako tréner?

Až príliš. Aj preto mnohým iným hráčom nesedel. Nie každý mal trpezlivosť vypočuť si ho do konca. Sú takí, ktorí potrebujú počuť jednu radu, jeden dôležitý pokyn. Miloš však nikdy nemal trénera, vytváral si svoje vlastné pravidlá tenisu, na všetko musel prísť sám. Niekto mal teóriu dať čo najrýchlejší servis, aby bolo z toho eso. On rozmýšľal inak, podanie dal pomalé, aby mal čas pripraviť sa na výmenu. Takýto bol aj tréner. Mal veľa možností, nie každý mu porozumel. Aj na mňa toho bolo niekedy priveľa.

Spomínate si na situáciu, keď vám jeho rada vyhrala zápas?

Bolo ich viac. Na turnaji v Stuttgarte v roku 1997 som hral proti Sergimu Bruguerovi. Celý zápas sa niesol v znamení dlhých výmen, jeden krížny bekhend za druhým. Väčšinou som ich prehral. Miloš sedel na tribúne za základnou čiarou a zrazu sa začal nakláňať doprava. Bol to pre mňa povel, kedy mám zaútočiť do forhendovej strany. A ono to naozaj fungovalo. Zápas som napokon vyhral.

Aký bol motivátor?

Priznám sa, že keď som hrával za daviscupový tím, skôr som hľadel na našu lavičku, tá ma vedela lepšie nabudiť. Z Miloša vždy vyžaroval pokoj, keď sa nechal strhnúť atmosférou, tak sa dokonca aj postavil (smiech). Ale všetci sme ho poznali, vážili sme si ho. Aj Dominik Hrbatý sa snažil od neho čo najviac pochytiť. Vedel, že jeho rady sú netradičné, ale veľmi účinné.

Pred niekoľkými rokmi zaznela na jeho adresu aj kritika z úst Martina Kližana. Ako ju vnímal?

Nijak. Ani o nej nevedel. To súvisí s tým, že vždy mal vlastný svet, v ktorom ho všetky negatívne veci obchádzali. S Martinom neskôr aj niekoľko mesiacov spolupracoval a pomohol mu vyhrať dva významné turnaje.

Myslíte si, že sa k tenisu ešte niekedy vráti?

Na túto otázku by najlepšie odpovedal Miloš. Ale ja si myslím, že áno. Tenisu nikdy nemal plné zuby, rád sa naň pozeral aj vtedy, keď nemusel.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Miloslav Mečíř #Karol Kučera
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet rose hypericum red

Sweet rose hypericum red

37,99
Amore Ruža Sunny

Amore Ruža Sunny

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk