Keď v roku 1993 Miloslav Mečíř zasadol na stoličku daviscupového kapitána, nik nemohol tušiť, že na nej vydrží 24 rokov. Nevídané.
So svojimi zverencami sa musel prehrýzť medzi elitu z absolútneho dna. Aj keď zakopol, vstal a pokračoval ďalej. Až do nezabudnuteľného finále v roku 2005.
Proti silným Chorvátom však s jediným hráčom v elitnej stovke nemal žiadnu šancu. Pred piatym, rozhodujúcim zápasom nechal sedieť na lavičke bez formy hrajúceho Karola Kučeru a postavil vo dvojhre neosvedčeného Michala Mertiňáka.
„Po boji je každý generálom, no keby som sa mohol rozhodnúť ešte raz, asi by som sa rozhodol rovnako,“ vravel s odstupom času. Bol zásadový a odvážny.
Žijeme vo svete, v ktorom hrajú prím neobyčajnosť a výstrednosť. Mečíř akoby doň nepatril. Je tichý, nenápadný. Príliš obyčajný.
A do takých ľudí sa najlepšie kope. Stávajú sa hromozvodom pre frustrovaných, vylievajú na nich vedrá neúspechu. Preto, že sa nebránia, prehru prijímajú s pokorou a vyrovnávajú sa s ňou hlboko vo vnútri.
Na jar 2015 Martin Kližan niekoľkokrát naznačil, že by bolo dobré Mečířa vymeniť. Bolo to presne dva roky predtým, ako odchodil zápas s Maďarom Fucsovicom v Davisovom pohári.
Veľké egá nezabúdajú, mstia sa pri prvej príležitosti. On nie. Svojho zverenca sa zastal. Taký je Miloslav Mečíř – charakterný, férový, poctivý.
O tom, že by sa mal zbaliť a prenechať funkciu komusi inému – energickejšiemu – špekulovali viacerí už niekoľko rokov. Legendy sa však nevyháňajú. Legendy odchádzajú.
Veľa zdravia, legenda.
Ďakujeme…