Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Karol Kučera: Vo wimbledonskej rozprávke hrá hlavnú úlohu trpezlivosť

O čom sa budeme zhovárať? Na otázku, ktorú nám kladie Karol Kučera (43), odpovedáme stručne: O Wimbledone. "Skvelé, to je téma, o ktorej debatujem nesmierne rád," zareaguje niekdajší šiesty najlepší tenista sveta. Posadí sa na lavičku pri antukových kurtoch Národného tenisového centra v Bratislave a netrpezlivo čaká na úvodnú otázku.

08.07.2017 10:40
Karol Kučera Foto: ,
Karol Kučera.
debata

Čo vám napadne ako prvé, keď vyslovíte názov najslávnejšieho tenisového turnaja planéty?

Že ide o sen každého tenistu. Trávnatý povrch je síce špecifický, no u mňa veľmi obľúbený. Napokon, prvý turnaj, ktorý som vyhral, sa uskutočnil práve na tráve. Bolo to v Rosmalene 1995, bol som mladý, mal som 21 rokov. Od toho momentu som trávu miloval. Veľkú úlohu zohral pri mojom vzťahu k nej Miloš Mečíř. Vysvetľoval mi, ako na nej hrať, na čo si treba dať pozor.

Prečo vám tento povrch, ktorý v slovenských podmienkach nie je štandardný, sedel?

Rád som returnoval, čo je na tráve nesmierne dôležité. Eliminovalo som tak môj nedostatok – servis. Už som nepotreboval podanie s rýchlosťou 210 kilometrov za hodinu, stačilo aj 190, no presné. Keď som k tomu pridal dobrú celodvorcovú hru, bol som na tráve úspešný.

Vraveli ste, že vám v začiatkoch veľa radil Mečíř. Na čo konkrétne vás v súvislosti s trávou upozorňoval?

Veľa sme sa zhovárali o pohybe. Tráva totiž žije. Niekedy je suchšia, inokedy vlhkejšia, potom zas vyššia. Jej vlastnosti sa menia. Tí šikovnejší mali na tráve vždy výhodu, dríči sa jej prispôsobovali ťaž­ko.

Je príprava na trávnatú sezónu najšpecifickejšia spomedzi všetkých?

Ani nie. Či už je to tráva, antuka, alebo betón, každý z povrchov má svoje špecifiká. Pri tráve sa musíte obrniť trpezlivosťou. Nesmiete sa rozčuľovať nad tým, že vám zle odskočila lopta, pošmykli ste sa. Hráči, ktorí sa nad tým pozastavujú a tvrdia, že tráva je len pre kravy, sa vyhovárajú.

Spomínate si na okamih, keď ste po prvý raz vkročili do legendárneho All England Clubu?

Priznám sa, že veľa zápasov si nepamätám, no na svoj prvý Wimbledon si spomínam veľmi dobre. Zrejme aj preto, že išlo o srdcovú záležitosť. Nastúpil som na súboj s Bradom Gilbertom. Bolo to v roku 1994, prehral som 1:3 na sety. Čelil som prefíkanej líške, ktorá mala toho za sebou už veľa. Gilbert ma hravo vyškolil.

Je pre vás Wimbledon najprestížnejší turnaj sveta?

Samozrejme. Pýši sa ohromnou históriou. Keď vkročíte do areálu, prežívate výnimočné pocity. Stojíte uprostred kolosu, myslíte si, že ste v rozprávke. To všetko odvádza vašu pozornosť od hry a potom poľahky zaplatíte daň za neskúsenosť.

V čom je atmosféra Wimbledonu iná v porovnaní s ostatnými tromi grandslamovými turnajmi?

Históriou. Cítite ju na každom kroku. Teraz už síce útroby organizátori prerobili, no spomínam si ešte na staré šatne. Už len dostať sa do nej bol zážitok. Určená bola totiž len pre nasadených hráčov. Nenasadení sa tlačili v spoločnej. Alebo príchod na Centrálny dvorec – to je náročný proces. Príde po vás pán v uniforme. Aj najmenším drobnostiam prikladajú ohromnú vážnosť.

Najmä keď v hľadisku sedí niektorý z členov kráľovskej rodiny…

Veru. Mal som tú česť, keď som hral na Centrálom dvorci s Američanom Petom Samprasom. Pred zápasom nám povedali, že v lóži sedí člen kráľovskej rodiny. Presne nás nainštruovali. Keď prídete na kurt, zastavíte pred nachystanou čiarou, ukloníte sa a pokračujete ďalej. Tašky vám, samozrejme, odnesú.

Wimbledon je v mnohom špecifický. Neprekážalo vám napríklad oblečenie, ktoré musí byť zásadne bielej farby?

Ja som mal bielu vždy rád. Je to ďalšia z tradícií. Myslím si, že takéto veci sú vzácne a mali by sme si ich ctiť.

Text je súčasťou magazínu Fair Play denníka Pravda

Je špecifický aj wimbledonský fanúšik?

V podstate áno. Prvé, čo mi napadne, keď si pomeniem na dianie vo Wimbledone, sú nesmierne dlhé rady ľudí čakajúcich na vstupenky. Mnohí z nich sú ochotní zobrať stan, rozložiť si ho pred pokladňami a čakať dva či tri dni. Chodíte okolo nich a premýšľate, či by ste boli takého niečoho schopný. Na toto by som veru nemal nervy. Briti to však vnímajú inak. Najsmutnejšie potom je, že mnohí si zakúpia vstupenku na konkrétny deň a keď sa zrovna vtedy spustí z neba dážď, zo zážitku nič nemajú. Dodať musím ešte jednu vec: wimbledonský fanúšik je slušnejší ako napríklad parížsky na Roland Garros. Vo Wimbledone sa hráč cíti ako v obývačke. Tribúny s ním žijú.

Mimochodom, postavili by ste sa do dlhého radu na vstupenky do All England Clubu aj vy?

Kvôli tenisu určite nie (smiech). To už skôr na hudobníkov z U2 či Coldplay. Ale len na pol hodinu. Potom by ma už natoľko rozbolel chrbát, že by som si ľahol a nepostavil sa.

Ako si spomínate na svoj najúspešnejší Wimbledon? V roku 1999 ste uhrali osemfinále…

Hral som s Francúzom Cedricom Piolinom. Bol som favorit, no mal som smolu. Prehral som v piatich setoch. V pamäti mi však zostali aj iné zápasy. Napríklad so Samprasom či Nalbandianom na Centrálnom dvorci.

Komu dávate najväčšie šance v mužskej časti tohtoročného Wimbledonu?

Môže to byť rozhodujúci turnaj sezóny. Pôjde na ňom možno o post koncoročnej svetovej jednotky. Ten, kto zo štvorice Murray, Nadal, Federer, Djokovič zvíťazí, bude vo veľkej výhode. Predpokladám, že Nadal znovu pôjde ako píla. Napokon, v minulosti už vyhral v jednom roku Roland Garros a Wimbledon.

Prekvapuje vás, že skúsení tridsatnici – Nadal a Federer – sa ešte dokázali vrátiť na vrchol?

Obdivujem, že sa dokážu v tomto veku prispôsobiť tenisu na sto percent. Tak dlho zaťažovať telo nie je jednoduché. Federer to zvláda. Kvitujem, že vynechal antukovú časť sezóny. Zničil by sa. Všetko podriadil úspechu vo Wimbledonu. Nechajme sa teda prekvapiť.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Karol Kučera #Wimbledon 2017 #Magazín Fair Play