O leteckej kamere nad hlavným dvorcom Philippa Chatriera organizátori ani len nechyrovali. Fanúšikovia vstupovali do slávneho areálu pohodlne – bez dlhých a otravných bezpečnostných kontrol.
Od roku 2005 sa vo svete (nielen tenisovom) mnohé zmenilo. Šport prešiel značnou technologickou revolúciou. Do spoločnosti sa vo väčšej miere vkradol strach. Do popredia sa (aj na športoviskách) predrala ostražitosť. Najmä po stupňujúcich sa teroristických útokoch, vzrastajúcom násilí.
Čosi však predsa len zostalo rovnaké: bardi mužského tenisu.
Aj po viac ako desaťročí k nim patria Rafael Nadal a Roger Federer. Dve stálice, géniovia, legendy. Chlapi, ktorí to s raketou v ruke vedia lepšie, ako ktokoľvek iný pred nimi. A pri všetkej úcte k ich nástupcom – aj dlho po nich.
Vek je pre nich len číslom. Nič neznamenajúcim. Švajčiar má 35, Španiel 31 rokov. Ich telá – zmáhané každodennou drinou a extrémnou vyťaženosťou – už neraz vypovedali poslušnosť. Myseľ šampiónov – testovaná v extrémnych situáciách – si taktiež dopriala pauzu.
Vtedy zbystrila pozornosť nastupujúca generácia. Ambiciózni mladíci túžiaci po úspechu. Po skalpe svojich idolov, ktorých plagáty im viseli ešte pred časom na stenách detských izieb. Nejedna z mladých pušiek sa už videla so slávnou trofejou v ruke. V Melbourne sa s ňou však láskal Federer, v Paríži Nadal.
Čas pre nové tváre ešte neprišiel. Zverev či Thiem si musia počkať. Na definitívnu rozlúčku tenisového Supermana i Batmana.
Na koniec éry tenisových superhrdinov.
