Bol aj kapitánom daviscupového tímu, dvanásť rokov šéfoval turnaju ATP v Prahe. Jeden z najlepších českých tenistov v histórii bol čestným hosťom na galavečere Športovec roka. Už počas kariéry mu diagnostikovali vrodenú srdcovú chybu. Pretože zdravotné problémy pokračovali, v októbri 2014 podstúpil transplantáciu srdca. Úspešnú.
Najprv – ako sa cítite zdravotne?
Musím zaklopať, veľmi dobre. Čakanie na operáciu nebolo najpríjemnejšie, no už je to za mnou. Som rád, že všetko dobre dopadlo.
Často si spomeniete na triumf vo Wimbledone? Zmenil vám život?
Život mi až tak nezmenil, akurát som sa stal o niečo slávnejší… Spomínam si na to dosť často, pretože do Wimbledonu cestujem každý rok. Od roku 1964, keď som tam štartoval ako junior, som tuším nevynechal ani rok. Nie som tam síce na celý čas, ale spravidla na záver. Pravidelne navštevujem aj turnaj v Roland Garros v Paríži, je to moje najobľúbenejšie tenisové mesto. Zvyknem sa stretnúť s mojimi najväčšími súpermi, ktorých som zdolával a aj oni mňa – s Alexom Metrevelim, Iliem Nastasem, Johnom Newcombom, Stanom Smithom, Kenom Rosewallom, Rodom Laverom…
Prečo ste najradšej hrali na antuke?
Mal som ju radšej ako betón, na antuke sa dalo ísť do sklzu. Za našich čias sa nehralo toľko na tvrdých povrchoch ako teraz. Preto sú hráči skôr opotrebovaní. Celý americký okruh sme odohrali na zelenej antuke. Na tvrdých kobercoch sme hrali len cez zimu.
Bol nejaký tenista, proti ktorému ste nastupovali nerád?
Nerád som hrával proti Američanovi Cliffovi Richeyovi. Hral veľmi dobre na antuke, spočiatku som s ním prehrával, no potom sa to obrátilo v môj prospech. Ani na Alexandra Metreveliho som nevedel dlho zahrať. Bol veľmi rozumný, prefíkaný hráč. V doraste som s ním spravidla prehrával, aj v juniorských rokoch. Dlho som mal s ním pasívne skóre. Vynahradil som si to vo finále Wimbledonu. Rok predtým som ho zdolal v Ríme a vo Vancouveri. Tam sa to zlomilo. Veľkým súperom, a nielen postavou, bol Ilie Nastase. S ním som odohral najmenej dvadsať stretnutí, väčšinou veľmi vyrovnaných.
Čo považujete za najväčšiu zmenu v tenise v porovnaní s vašou úspešnou kariérou?
Jastrabie oko. Pre mňa je to niečo výnimočné. Keby sa dala uplatniť táto technická vymoženosť v mojej ére, vyhral by som možno aj ďalší grandslamový turnaj.
Narážate na US Open?
Určite! Niektorí rozhodcovia sa tam neraz účelovo mýlili, ako hovorím – šidili. Keď som hral semifinále proti Stanovi Smithovi, vtedy hlavný rozhodca nemohol opravovať verdikty čiarových, a tak sporné loptičky záviseli od ich pohľadu. S jastrabím okom by som vyhral ešte niečo navyše (so smiechom).
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Sledujete aj slovenský tenis?
Samozrejme, tenis sledujem celosvetovo, slovenský nevynímajúc. V Davisovom pohári som mal premiéru v roku 1966 v Bratislave proti Rakúsku. V prvom zápase som s Blankem prehrával 0:2 na sety, no stretnutie som napokon vyhral. Na túto epizódku som si spomenul, keď som neskôr bol kapitánom československého daviscupového tímu. Miloš Mečíř v Hradci Králové takisto prehrával 0:2 na sety s Rusom Česnokovom. Pripomenul som mu môj zápas, povzbudil ho, že nič nie je stratené. A – napokon zápas vyhral, a mužstvo aj celé stretnutie. Pravidelne navštevujem najväčšie a najvýznamnejšie turnaje, mám prehľad o tom, kto čo vie. Som v nominačnej komisii medzinárodnej tenisovej siene slávy. Azda najčastejšie som videl hrať Dominiku Cibulkovú.
Zrejme aj vás prekvapilo jej prvenstvo na turnaji majsteriek v Singapure. V čom vidíte jej najväčšiu prednosť?
Postarala sa o veľké prekvapenie, to určite. Vybojovala si to sama, hoci v jednej chvíli sa musela spoľahnúť aj na priaznivé okolnosti. Ale tak to v športe i tenise chodí. Jej úžasnou prednosťou je neutíchajúca bojovnosť. Nevzdáva sa za nijakého stavu, bojuje do poslednej loptičky, čo je veľmi dôležité. Pretože kým je šanca, tak môžete vyhrať aj zdanlivo prehratý zápas. Pripomína mi trochu mňa, tiež som drel do posledného dychu (so smiechom).
Pritom patrí k najnižším v svetovej špičke. Je to veľký handicap?
Nemyslím si. Môj veľmi dobrý priateľ Ivan Lichner mi niekedy pred desiatimi rokmi vravel, že Dominika by potrebovala zlepšiť servis, postavou je malá. Oponoval som, že aj McEnroe patril k nižším hráčov, a aký to bol velikán! Dôležité je naučiť sa podanie dobre umiestniť, dať mu potrebnú rotáciu. Nemusí to byť eso, ale taký servis, aby súper mal problém vrátiť ho.
České tenistky patria k najlepším na svete, hoci paradoxne v Singapure nehrala ani jedna. Zato v Pohári federácie dominujú. V čom tkvie tajomstvo úspešnosti?
Ťažíme z úspešnej generácie, zišli sa zaujímavé ročníky, popri Kvitovej vyskočili ďalšie tenistky. Sestry Plíškové dodali novú krv. Bára Strýcová bola v osemnástich obrovský talent, vyhrala všetky juniorské súťaže. Potom sa šesť rokov odmlčala a teraz takpovediac na staré kolená hrá vynikajúco. A zasa Nicole Vaidišová, veľký talent, hrala v semifinále Wimbldeonu i semifinále v Paríži, no potom sa z tenisu vytratila. To som nečakal. Z mužov si drží stabilne dlhodobo vysokú výkonnosť Tomáš Berdych.
Ohrozí v tomto roku niekto suverénne postavenie stálic?
Do špičky sa predierajú niektorí mladíci, ako Rakúšan Thiem, Belgičan Goffin, Austrálčan Kyrgios, Bulhar Dimitrov, Američan Sock. Táto pätica i niektorí ďalší začínajú ohrozovať špičku. Už nie je taká homogénna. Djokovič a Nadal začínajú byť trochu unavení. Držať sa dlho v popredí je obrovská fyzická i psychická záťaž, pribúdajú aj zranenia.
Máte svojho obľúbenca na okruhu?
Vždy držím palce tomu, kto ešte nevyhral grandslamový turnaj. Vyhrať taký turnaj je totiž mimoriadne náročné.
Pinknete si ešte?
Ale áno, raz-dvakrát do týždňa; raz dvojhru, raz štvorhru. To mi stačí.