Ako v ňom bývalí reprezentanti využívajú skúsenosti zo spoznávania fyzických a psychických limitov, či ostali pri obľúbenom športe, alebo sa vydali na inú profesijnú dráhu, približujeme v seriáli Život po kariére.
Nepochádza zo športovej rodiny. Skôr z umeleckej. Napriek tomu mu bola tenisová raketa súdená.
„Narodil som sa totiž na pražskej Hanspaulke. Len dvesto metrov od kurtov. Tam som sa po prvý raz dostal do kontaktu s tenisom. Písal sa rok 1948. Bruchatým továrnikom v dlhých nohaviciach som zbieral loptičky. Za dve koruny na hodinu,“ popisuje svoje začiatky Jan Kukal. Kedysi stálica československého daviscupového tímu, neskôr tréner svetových hviezd a v súčasnosti uznávaný tenisový expert.
Zatiaľ čo dnes vyrastajú mladé talenty v prestížnych akadémiách, pod rukami renomovaných koučov, Kukal bol samouk. „V klube Spartak Dejvice sme mali lokálny rebríček. Viedol ho Karel Melichar. Ako žiak som si myslel, že práve on je najlepší na svete, nemal som totiž prehľad o tom, čo sa deje okolo mňa,“ spomína Kukal.
„Jedného dňa k nám prišiel na exhibíciu daviscupový reprezentant Richard Schonborn. Dal Melicharovi dvakrát 6:1 a mne sa v tom momente rozpadol celý svet,“ pousmeje sa, s vrodenou eleganciou si potiahne z cigary a pokračuje v rozprávaní.
Prezývali ich Milionaros
K vážnemu tenisu privoňal v Dukle Praha – na Prašnom moste. Neustále sa zlepšoval, prenikol do juniorských rebríčkov.
„Keď som ukončil štúdium na vysokej škole, mal som v rukách umiestnenku. V tých časoch som nemohol ísť tam, kde som chcel. Ale tam, kde ma poslali. Protekčne som sa dostal na štátny statok Řitka. Prichádzal som ako záhradník – ovocinár, ktorého však nepotrebovali. Stal sa zo mňa zootechnik,“ hovorí Kukal.
Za úlohu dostal ozdravovanie stáda. Vážil býkov, rodil teliatka a prasiatka. Keď niektoré z nich uhynulo, mal prúser. „Jedného dňa za mnou prišiel Jiří Lendl, otec Ivana. Sprevádzal ho tréner Jan Svoboda. Ponúkli mi, nech s nimi idem do Ostravy. Neváhal som ani minútu. Nebyť ich, zrejme by som s tenisom skončil. Stal sa však pravý opak. V roku 1965 bol zo mňa razom profesionál.“
Na ceste do sveta veľkého tenisu pomohla Kukalovi vojenčina. V pražskej Dukle spoznal, ako pracujú špičkoví atléti či futbalisti. „Denne sme behali desať až dvanásť kilometrov. Prevažne do vrchu. Vyhnúť sa tomu nemohli ani Josef Masopust so Svatoplukom Pluskalom. V cieli nás zakaždým čakali dôstojníci. Kto nedobehol, mal zákaz vychádzok,“ popisuje tvrdú drinu, vďaka ktorej sa už čoskoro dočkal odmeny.
Ostrave významne pomohol k trom triumfom v extralige. Následne priviedol Československo k triumfu v Kings Cupe – vtedajších halových majstrovstvách Európy. Netrvalo dlho a z Kukala bol člen daviscupového tímu, v ktorom pôsobil päť rokov a spolu s Janom Kodešom vytvorili silný pár pre štvorhru.V roku 1968 si splnil sen a vyhral Majstrovstvá Československa v singli.
„V tých časoch nás ľudia prezývali – Milionaros. Nemuseli sme totiž chodiť do práce. Vďaka tenisu sme brali dvetisíc korún – v hrubom,“ podotýka Kukal. „V Davisovom pohári sme však za peniaze nehrali. Odmenou za víťazstvo boli výjazdné doložky – do celého sveta a Západného Berlína,“ zasmeje sa. „Bol to najdôležitejší papier, aký sme za ostnatým drôtom mali. Ak sme prehrali, doložky nám zobrali. Preto som stretnutia v Davisovom pohári veľmi neobľuboval. Počas nich sme boli pod obrovským tlakom.“
Bombardér či lietajúca rakva
Vďaka tenisu však Kukal obletel celý svet. V Austrálii bol približne dvadsaťkrát. „Výhodou bolo, že vtedy sme nepoznali žiadnych teroristov. Na letiskách sme neprechádzali takými ostrými kontrolami ako je to dnes,“ pochvaľuje si.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Jedným dychom dodáva: „Lietadlá však boli katastrofálne. Raz som šiel na prehliadku k doktorovi. Zistil, že zle počujem na jedno ucho. Vraví mi: musíte pracovať vo veľmi hlučnom prostredí. Po dlhšom premýšľaní sme prišli na to, že k zhoršeniu sluchu mi dopomohlo lietanie v TU 104. Išlo o bombardér prerobený na dopravné lietadlo. Pamätám si, že sme ním leteli až do Jakarty.“
Historiek z lietania má Kukal neúrekom. „V Kolumbii nám raz horel motor, zaujímavé bolo aj cestovanie v IL 18, ktoré neskôr dostalo prezývku lietajúca rakva. Rovnaký typ lietadla spadol v roku 1976 na Zlatých pieskoch. Letel som ním dvakrát do Ameriky.“
Obdobie, v ktorom rozvíjal svoju hráčsku kariéru, považuje Kukal za temné. Keď cestovala reprezentácia do zahraničia na stretnutie Davisovho pohára, sprevádzalo ju zakaždým takzvané očko – eštebák. Navyše, zatiaľ čo dnes prichádzajú hráči na grandslamové turnaje s dostatočným časovým predstihom, vtedajší československí tenisti o podobnom komforte ani nesnívali.
„Dobrým príkladom je Wimbledon. Nemali sme sa naň kedy pripraviť. Turnaj sa začínal v pondelok, my sme prišli do Londýna v sobotu. Pomocnú ruku nám vtedy podal futbalista Tomáš Pospíchal. Na ostravských Bazaloch sme mali vďaka nemu v jednom rohu trávnatý dvorec, na ktorom sme trénovali. I tak to boli nesmierne náročné podmienky,“ popisuje Kukal.
Ani v nich mu chuť do tenisu nechýbala. Denne drel šesť až osem hodín. Aj preto sa mohol rovnať s najlepšími hráčmi sveta.
„Väčšinu z nich som zdolal. Väčšie úspechy som však dosiahol v debli. Spolu s Kodešom sme vyhrali jedenásť veľkých turnajov, v Davisovom pohári sme okúsili semifinálovú atmosféru. Rovnako aj na Roland Garros. Naším maximom vo Wimbledone bolo štvrťfinále,“ pochváli sa bývalý hráč s delovým podaním.
V roku 1972 ho mal najtvrdšie na svete. Loptička z jeho drevenej rakety dosiahla úctyhodnú rýchlosť 209 kilometrov za hodinu.
Muster dva dni nechodil
Kukalova kariéra dostala vážne trhliny, keď dovŕšil 31 rokov. V slávnej Madison Square Garden dostal do pravej ruky trombózu. Hrozilo, že mu ju doktori amputujú. Nemocnicu opustil na reverz. S ukrutnými bolesťami.
"Po nepríjemnej skúsenosti som už nemohol podávať tak tvrdo, ako predtým. Musel som sa zmieriť s tým, že na veľkých turnajoch si viac nezahrám. Odišiel som do Rakúska a ujal som sa miestneho daviscupového a fedcupového tímu.“
Rumunom na čele s legendárnym Iliem Nastasem robil vo finále Davisovho pohára trénera. Spoluprácu rozbehol s Holanďanom Tomom Okkerom – vtedajším štvrtým mužom svetového rebríčka. Jedným z prvých Kukalových zverencov bol Ivan Lendl – niekdajšia svetová jednotka, osemnásobný grandslamový šampión a víťaz 94 turnajov.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
„S ním sa mi pracovalo najlepšie. Od šiestich rokov nám robil v Ostrave zberača loptičiek. Jazdil s nami na zápasy. Už vtedy sa tenisu rozumel. A nesmierne drel. Keď som raz skúšal praktikovať Lendlov tréning na Thomasovi Musterovi, nemohol po ňom dva dni chodiť. Lendlove metódy boli brutálne, povedal by som, že až masochistické. Napriek tomu som z nich vychádzal počas celej kariéry.“
Svojich zverencov priviedol k deviatim grandslamovým titulom. S Češkou Hanou Mandlíkovou i Rumunkou Virginiou Ruziciovou slávil úspech na Roland Garros. Pod jeho rukami výrazne napredoval aj Jiří Novák. V renkingu ATP sa prepracoval na piatu priečku, zahral si na prestížnom Turnaji majstrov.
„Rád spomínam aj na spoluprácu s Henrietou Nagyovou. Mala síce pomalé nohy, no bola nesmierne usilovná. V tomto smere ju prekonala hádam len Dominika Cibulková. S Nagyovou sme vyhrali deväť turnajov na okruhu WTA, čo sa odvtedy žiadnej inej Slovenke nepodarilo.“
V súčasnosti sa Kukal venuje najmä deťom. Spolu so synom Romanom pomáha čoskoro štrnásťročnému Tomášovi Vankovi. Pri skúsenostiach, znalostiach a úspešnosti uznávaného experta je pravdepodobné, že mladý talent sa pod jeho vedením raz zmení na svetovú hviezdu.
V hypermarkete nezaparkujete. Galérie sú prázdne
Výtvarnú výchovu neobľuboval. Výkresy mu do školy maľovala mama. Napriek tomu je dnes výtvarné umenie pre Jana Kukala druhou životnou láskou. Hneď po manželke Edite.
Vstup do domu Kukalovcov poteší dušu športovca i oko milovníka umenia. Štvorica tenisových kurtov súperí o pozornosť s očarujúcimi maľbami. Zdobia každú stenu usadlosti v malej dedinke Boldog pri Senci.
„Keď som sa v roku 1995 začal vážnejšie venovať výtvarnému umeniu, myslel som si, že pionierska práca prerastie v širokej verejnosti vo veľký záujem. Nestalo sa. Na Slovensku i v Česku sa majetní ľudia výtvarného umenia boja. Myslia si, že by ich niekto mohol oklamať. Preto si radšej kupujú jachty, lietadlá či vrtuľníky. A doma majú prázdne steny,“ rozhovorí sa Kukal.
Napriek tomu si myslí, že Slováci majú vzťah k umeniu. „Rozšíril sa okruh zberateľov. Nevzrastá však všeobecný záujem. Prevláda u nás konzumná spoločnosť. Síce už nejde o divoký kapitalizmus, ale celebritami sú aj naďalej televízni moderátori, nie špičkoví umelci. Zdá sa mi, že ľudia sa stále nevedia nasýtiť toho, že všetkého je zrazu dostatok. Stačí prísť cez víkend do hypermarketu. V ňom nezaparkujete, zato galérie sú poloprázdne,“ povzdychne si od včera 73-ročný milovník tenisu i umenia.
Čo spája tieto dve – na prvý pohľad – úplne odlišné sféry?
„Mnoho tenistov sa venuje výtvarnému umeniu. Steffi Grafová zbierala impresionistov, na ktorých má peniaze len málokto. John McEnroe mal v New Yorku vlastnú galériu. Nie je to náhoda. Tenis a umenie majú spoločné rysy. Maliar, bytostný maliar, maľuje každý deň sám. Tenista sa musí tiež spoliehať len na seba. Obaja čelia obrovskému vypätiu. Tenista fyzickému, maliar psychickému,“ hovorí Kukal.
„Navyše, presadiť sa vo výtvarnom umení je rovnako náročné ako zahrať si v hlavnej súťaži na US Open,“ dodáva.
Atmosféru jedného zo štyroch grandslamov pražský rodák okúsil, na svoje maliarske schopnosti však hrdý nie je. „Nikdy som nemaľoval. Skúšal som to s klavírom, ale hudobné vlohy som nezdedil. Mama totiž pochádzala z rodiny Heroldovcov. Môj strýko Jiří bol violista, zakladateľ Českého kvarteta. Jeho syn bol zas národný umelec – operný spevák. Vážnu hudbu mám rád, vypočujem si ju. Obľubujem aj divadlo. Niekedy som doň zašiel aj dva či trikrát do týždňa.“
Výborný rozprávač, ktorého môžete bez mihnutia oka počúvať dlhé hodiny, inklinoval k výtvarnému umeniu už počas hráčskej kariéry. Na turnajoch si krátil čas návštevami galérií. „V záľube som pokračoval aj v čase, keď už som sa venoval trénerstvu. K umeniu som sa pokúšal pritiahnuť aj svojich zverencov, najväčší úspech som mal u Ivana Lendla,“ prezrádza.
„Raz za mnou prišiel a povedal: Túžim po významnom československom autorovi, ktorý sa presadil aj vo svete. Poradil som mu Alfonsa Muchu, s ktorého synom Jiřím som sa kamarátil,“ dodáva.
Kukalovým favoritom je český kubistický maliar Antonín Procházka, ktorého – ako sám hovorí – natoľko neovplyvnil Pablo Picasso. „Kubizmus mám najradšej. Keď som sa často díval na realistické obrazy, zovšedneli mi. V kubizme zakaždým objavíte čosi nové. Pri abstraktných obrazoch si môžete predstaviť, čo len chcete,“ popisuje hru s vlastnou fantáziou.
Charizmatický elegán nepatrí k typickým zberateľom. Nemá majetnícke sklony. O radosť, ktorú prináša pohľad na krásny obraz, sa rád delí. „Teší ma, že keď stojí pred galériou niekoľkometrový rad. Je to podobný pocit, ako keď sa hrnuli davy za tenisom na Štvanici,“ pousmeje sa organizátor desiatok výstav, ktoré navštívili desaťtisíce ľudí.
Na jednej z nich pracuje aj v týchto dňoch. V Bratislave ponúkne nadšencom spolu s riaditeľom GMB diela jedného zo svojich veľkých sprievodcov svetom umenia – Rudolfa Filu. Od novembra do marca budúceho roka zas v Mirbachovom paláci vystaví koláže českého výtvarníka Jiřího Kolářa.