Po tenise zostalo prázdne miesto. Zaplnila ho rodina

16.08.2015 08:46

Tá chvíľa počká na každého športovca. Potlesk definitívne doznie. Príde deň, keď dá kariére zbohom - a začne civilný život. Ako v ňom bývalí reprezentanti využívajú skúsenosti zo spoznávania fyzických a psychických limitov, či ostali pri obľúbenom športe, alebo sa vydali na inú profesijnú dráhu, približujeme v seriáli Život po kariére.

V kruhu najbližších. Karin Cíleková-Habšudová v...
V kruhu najbližších. Karin Cíleková-Habšudová v spoločnosti manžela Milana a troch ratolestí. Autor: ARCHÍV KARIN CÍLEKOVEJ-HABŠUDOVEJ

Je priekopníčkou, pýši sa mnohými prvenstvami, ktoré jej už nik nevezme. Stala sa prvou Slovenkou, ktorá sa prebojovala medzi najlepších desať hráčok sveta. Prvá okúsila štvrťfinálovú atmosféru grandslamového turnaja. O jej výnimočnosti vypovedá aj fakt, že nik pred ňou nezarobil na prémiách viac ako milión amerických dolárov. Bývalá tenistka Karin Cíleková-Habšudová.

Stará a neperspektívna

Cesta za slávou bola pre rodáčku z Bojníc spočiatku mimoriadne kľukatá. Takmer všetky veľké tenisové hviezdy prišli po prvý raz do kontaktu s raketou v ranom veku. Nemka Steffi Grafová i Američanka Serena Williamsová udierali do loptičky od troch, Ruska Maria Šarapovová od štyroch rokov. Všetky to dotiahli na post svetovej jednotky.

Habšudová nemala šajnu o tenisových základoch ešte ani ako desaťročná. U malého dievčatka víťazila gymnastika. „Neskôr mi však pri tenise významne pomohla. Vďaka nej som mala výborné pohybové základy,“ spomína si s odstupom niekoľkých desaťročí jedna z najúspešnejších hráčok v histórii Slovenska.

O tom, že má na tenis talent, sa dozvedela v Prievidzi – na prázdninách u starých rodičov. „Jedného dňa som si šla pinkať loptičku o stenu na tamojších dvorcoch. Videli ma miestni, ktorí moju mamu presviedčali, aby ma v Bratislave zapísala do nejakého klubu. Tvrdili jej, že som veľmi šikovná,“ vraví Habšudová.

S mamou neváhali a prešli pár klubov. O dievča, z ktorého o niekoľko rokov vyrástla svetová hviezda, však nikde nemali záujem. „Všade som počúvala to isté. Bola som vraj príliš stará a z tenisu v podstate ešte nič neviem. Šťastie som našla až v Matadorke, kde sa ma ujal tréner Miroslav Beleš,“ popisuje náročné začiatky Habšudová, ktorá však nezanevrela ani na gymnastiku.

„Bola som zrejme jedinou športovkyňou, ktorá mala v tom čase povolené hosťovanie v inom klube i inom športe. Pol roka som hrala tenis vo farbách Matadorky a zároveň reprezentovala Slovan v gymnastike,“ prezrádza.

Pod Belešovým vedením však rýchlo napredovala, a tak nemala gymnastika v súboji s tenisom najmenšiu šancu. Netrvalo dlho a ambiciózna a pracovitá hráčka sa dočkala prvých trofejí. V štrnástich rokoch sa stala majsterkou Slovenska a prebojovala sa do finále majstrovstiev Československa. Pätnásťročná triumfovala v kategórii do šesťnásť rokov, v ďalšej sezóne už slávila juniorský titul majsterky sveta – vo dvojhre aj štvorhre.

„Ešte som len prekročila prah dospelosti a v profesionálnom rebríčku WTA som už patrila medzi tridsiatku najlepších žien planéty,“ oprávnene sa pochváli.

Za úspechmi na Škode 105

Okrem maminej odhodlanosti a trpezlivosti vďačí za úspešný rozbeh kariéry aj starým rodičom. Nielenže práve u nich sa po prvý raz dostala do bližšieho kontaktu s tenisom, ale mali aj výrazný podiel na napredovaní svojej vnučky.

Obaja sa starali najmä o jej materiálne zabezpečenie. Tenis totiž nie je vôbec lacný špás. „Pochádzam z úplne bežných pomerov. Keby nebolo mojich starých rodičov, nemohla by som sa tenisu nikdy venovať. Stará mama chodila predávať kvety zo svojej záhrady, starý otec mal dve zamestnania. Robili všetko pre to, aby som si mohla kúpiť rakety, nové výplety či lopty. Neskôr nám dokonca zohnali aj auto – Škodu 105, aby som mohla cestovať po turnajoch,“ tvrdí Karin.

Aj vďaka výraznej podpore rodiny mohla sympatická Slovenka cestovať po svete za úspechmi. Prvý veľký prišiel v roku 1990. Vtedy sedemnásťročná vychádzajúca hviezda triumfovala s Andreou Strnadovou v juniorskej štvorhre slávneho Wimbledonu. O rok sa jej podarilo to isté po boku Nemky Barbary Rittnerovej na Australian Open, na US Open nedala konkurencii šancu vo dvojhre a pýšila sa postom juniorskej svetovej jednotky.

Už vtedy bolo zrejmé, že pod Tatrami sa veľký talent mení na kompletnú hráčku výnimočných kvalít – hoci mnohí experti o nej pochybovali. Habšudovú však neprajné hlasy neodradili. Aj medzi ženami potvrdzovala svoju výnimočnosť. Hoci počas kariéry získala na profesionálnom okruhu jediný turnajový titul, na mnohých podujatiach sa dostala ďaleko. A nielen trápila, ale aj zdolávala veľké svetové hviezdy.

„Najradšej spomínam na víťazstvá nad hráčkami z Top 10. Napríklad nad Arantxou Sánchezovou-Vicáriovou, Conchitou Martínezovou či Martinou Hingisovou,“ vyratúva cenné skalpy.

V spoločnosti smotánky

Práve s prekvapujúcim víťazstvom nad Švajčiarkou, ktorá neskôr zasadla na trón tenisovej kráľovnej a pýši sa osemnástimi grandslamovými titulmi, je spojený jeden z najcennejších úspechov Habšudovej. Na Roland Garros 1996 prichádzala v pozícii nenasadenej hráčky. Napokon sa z nej stal postrach favoritiek. Po tom, ako v treťom kole zdolala Hingisovú, poradila si aj v vtedajšou šiestou ženou svetového rebríčka – Nemkou Anke Huberovou.

Razom sa ocitla vo štvrťfinále – v spoločnosti chýrnej tenisovej smotánky na čele so Steffi Grafovou, Monicou Selešovou či Conchitou Martínezovou. Tu sa však jej úspešná cesta Parížom skončila. V boji o semifinálovú miestenku nestačila na Arantxu Sánchezovú-Vicáriovú. Podľahla jej po veľkej dráme v treťom sete 8:10. Do konca sezóny sa ešte dvakrát prebojovala do finále niektorého z turnajov, no zakaždým sa pri poslednom kroku potkla o nemeckú prekážku – na German Open o Grafovú, v Luxemburgu o Huberovú.

Jedinej trofeje z profesionálneho okruhu WTA sa dočkala v roku 1999 v Portschau. Čo chýbalo, aby bola jej zbierka o čosi bohatšia? „To, že som sa vydala na dráhu tenistky, som nikdy neoľutovala. Vždy som bola vďačná za to, čo mi tenis do života dal. Mrzí ma však, že som si viac neverila. Mohla som sa dostať aj na vyššie ako desiate miesto vo svetovom rebríčku,“ povzdychne si Habšudová. Uvažovala aj o kariére zubárky, no skĺbiť náročné štúdium s tvrdým športovým profesionaliz­mom nešlo.

Achilovka povedala dosť

Kariéru ukončila v roku 2004. Bez oficiálneho vyhlásenia, bez veľkej slávy. Len tak – sama pre seba. Dôvod bol jednoduchý. Na súťažné kurty ju viac nechcela pustiť boľavá achilovka.

„Keďže som sa chcela aj naďalej plnohodnotne pohybovať a rekreačne si zašportovať, nebola iná možnosť. Viac som nemohla riskovať. Uvedomovala som si, že sa skončila etapa života, ktorá sa už viac nezopakuje. Prišli však nové naplnenia,“ neľutuje svoje rozhodnutie. Ako si zvykala na minúty, hodiny, dni bez tenisu?

„Priznávam, bolo náročné zavrieť dvere za niečím, čo som robila s radosťou a zároveň to bola moja každodenná práca,“ tvrdí. „Zrazu som si musela čas zorganizovať úplne inak. Dovtedy som všetko podriaďovala jednej priorite. Zrazu som mala viac záujmov, činností, ktoré sa navzájom prelínali. Chvíľu mi trvalo, kým som dokázala všetko zladiť,“ dodáva s tým, že v momentálnej fáze života jej z tenisovej kariéry nechýba nič.

Možnosť, že sa k tenisu ešte niekedy vráti, však nevylučuje. „Tenis ma stále baví, sledujem ho. Až čas ukáže či a v akej podobe sa k nemu vrátim,“ hovorí víťazka Hopmanovho pohára. Fanúšikovia ju uvidia v novembri v pražskej O2 Aréne, kde sa uskutoční finále Pohára federácie medzi domácim Českom a Ruskom. „Teším sa, že tu stretnem zopár známych – vrátane niekdajších súperiek z kurtov.“

Manžel na svahu, dcéra na kurte

Všetok Habšudovej čas vypĺňa v súčasnosti rodina. Zamestnáva ju od rána do večera. Niet divu, s manželom Milanom majú tri deti – deväťročnú Lauru, sedemročnú Nicol a najväčšiu pozornosť si od hrdej mamy pýta len jedenásťmesačný Martin. „Rodina ma napĺňa, je mojou najväčšou prioritou. Všetko podriaďujem jej chodu a potrebám,“ vraví.

Popri starostlivosti o deti sa venuje charite a realitám. Na krátky čas si vyskúšala aj úlohu novinárky. Na svet športu sa tak pozrela z opačnej strany, na ktorej stála takmer pätnásť rokov. „Bola to veľmi príjemná skúsenosť. Rada sa k mikrofónu vraciam pri spolukomentovaní, ktoré ma naozaj baví.“

Karin Habšudová.
Karin Habšudová. Autor: SITA, Peter Hudec

Napriek veľkej vyťaženosti si však Habšudová nájde čas na to, aby do ruky vzala raketu a predviedla na kurte zopár úderov. „S manželom si však nezahrám, s ním radšej lyžujem. Zopár výmen si dám skôr s dcérami, ktoré postupne začínajú s tenisom.“

Najstaršia Laura už odohrala niekoľko zápasov a trénuje dvakrát do týždňa. Pôjde v šľapajách úspešnej maminy? „Uvidíme, mojou snahou je, aby všetky deti vedeli hrať tenis. Nič viac však od toho neočakávam,“ podotýka Habšudová.

Zo športovej navštívenky

Karin Cíleková-Habšudová sa narodila 2. augusta 1973 v Bojniciach. Vyštudovala gymnázium v Bratislave. V roku 1990 vyhrala juniorskú štvorhru slávneho Wimbledonu, o rok uspela vo štvorhre aj na Australian Open a na US Open slávila triumf vo dvojhre. Je juniorskou majsterkou sveta vo dvojhre aj štvorhre.

V roku 1997 si ako prvá Slovenka v histórii užívala miesto v najlepšej svetovej desiatke. V rokoch 1995 až 1998 ju Slovenský tenisový zväz vyhlásil za Tenistku roka. V roku 1998 vyhrala s Karolom Kučerom Hopmanov pohár. O tri sezóny neskôr sa prebojovala v miešanej štvorhre s Čechom Davidom Riklom do semifinále Wimbledonu.

Takmer desaťročie reprezentovala Slovensko v Pohári federácie. Je dvojnásobnou účastníčkou olympijských hier – v Atlante 1996 i Sydney 2000 sa vo dvojhre prebojovala do osemfinále. Na okruhu WTA vyhrala jediný turnaj (v Portschau 1999). Je vydatá, jej manželom je Milan Cílek. Majú tri deti – deväťročnú Lauru, sedemročnú Nicol a jedenásťmesačného Martina.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Karin Habšudová-Cíleková #Život po kariére
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla červené ruže

Perla červené ruže

73,99
Elite červené ruže Grand

Elite červené ruže Grand

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk