Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Za chrbtom stál Samprasovi. Rozhneval i Lendla

Osud k nemu nebol zhovievavý. Naopak, kruto sa s ním zahral. Do cesty mu však poslal i oporný stĺp, vďaka ktorému sa môže na okolitý svet usmievať.

13.01.2015 09:00
Dušan Sadovský, tenis, rozhodca, sieť Foto: ,
Slovenský rozhodca Dušan Sadovský.
debata

Stačí zopár minút, niekoľko viet, pohľadov či gest a jednoducho zistíte, že Dušan Sadovský je optimista. Energia z neho srší, o dojmoch rozpráva s neobyčajným nadšením. Napriek tomu, že život ho preveril poriadne tvrdými skúškami.

„Keď som mal trinásť rokov, zabil sa mi brat. V kritickej chvíli mu nik neposkytol prvú pomoc. Pred dvoma desaťročiami mi zomrela manželka, bola mladá, sotva štyridsaťročná. Akoby to nestačilo, o štyri roky som sa musel vyrovnať aj so synovou smrťou. O život prišiel násilným spôsobom,“ povzdychne si legenda medzi slovenskými tenisovými rozhodcami. „V ťažkých okamihoch mi najviac pomohol šport. Vďaka nemu som sa zoznámil s mnohými dobrými ľuďmi, utvoril som si kamarátske vzťahy. Dôležitú úlohu však zohrala aj viera,“ dodáva jedným dychom.

Kodeš lámal raketu

Tenis mu podal pomocnú ruku, drží sa jej už viac ako šesťdesiat rokov. „Na kurty som sa po prvý raz dostal v roku 1952. Mal som dvanásť rokov a v bratislavskej Lokomotíve, ktorá bola domovom basketbalistiek, kolkárov, tenistov, šachistov či hráčov pozemného hokeja, som vtedy našiel útočisko,“ spomína si rodený Bratislavčan. V pamäti sa mu vynárajú mená ako Vrba, Košinár, Meruňka, Šafárikovci, Bulišovci či Melišovci.

Lákaniu rozhodcovskej funkcie podľahol v sedemdesiatych rokoch. A zostal pri nej doteraz. Hoci cestu k nej mu nasmerovala náhoda. „Celé sa to začalo v čase, keď som v Lokomotíve pôsobil vo funkcii podpredsedu. V tých časoch musel každý oddiel nominovať jedného-dvoch členov, ktorí by absolvovali rozhodcovské skúšky. Žreb rozhodol o tom, že jedným z nich budem ja,“ tvrdí Sadovský. Začiatky však nemal jednoduché. Po tom, ako v Prahe prešiel skúškami prvej triedy (1982) a získal právo rozhodovať na významných domácich podujatiach, dostal ihneď príležitosť predviesť sa v mužskom finále majstrovstiev Československa. „Jedným z aktérov bol legendárny Jan Kodeš. Pri podaní som mu odpískal štyri chyby nôh. Bol taký rozčúlený, že rozmlátil raketu. Ako nováčika ma jeho správanie samozrejme znervóznilo, no po zápase sme si všetko vysvetlili,“ vraví s úsmevom Sadovský.

Zároveň však pripomína, že mnohí hráči dokážu utvoriť na rozhodcu enormný tlak. Dokonca aj Sadovského obľúbenec Ivan Lendl. „Mám na neho milú spomienku. Keď hral na Slovane, bol som hlavným rozhodcom. Nebol spokojný s mojím výkonom a dával mi to patrične najavo. Vedúcim mužstva bol vtedy Lendlov otec. V okamihu syna postavil do pozoru a rázne mu vysvetlil, že podobné správanie mu v žiadnom prípade nebude tolerovať. Mladý Lendl mi podal ruku a vo mne to zanechalo silný dojem.“

Cibulková: Ale pán rozhodca…

Nepríjemné chvíle vedia arbitrom pripraviť aj slovenskí tenisti. Voľný priechod emóciám necháva najmä Martin Kližan.

„Martin má zlatú ruku, niekedy však hru príliš prežíva. Počas jedného extraligového zápasu rozlámal raketu. Dal som mu preto napomenutie. Následne si jeho hnev odniesla stredová páska, tak som mu odobral fiftín a zavolal som si vedúceho družstva. Upozornil som ho, že ak sa jeho zverenec dopustí ešte jedného priestupku, zápas ukončím. Odvtedy bolo všetko v poriadku.“

Vie sa do rozhodcu pustiť aj nežnejšia časť tenisového sveta? „Ženy veru vedia zatlačiť. Pokojne sa vyrovnajú chlapom. Keď idú okolo vás, zavalia takú nadávku, že len otvárate oči. Výnimkou je hádam Dominika Cibulková. Počas minuloročného zápasu v Pohári federácie s Nemkami prišla po jednej z výmen za mnou a vraví: Ale pán rozhodca, veď to bol aut. Jej smolou bolo, že v tom čase už nemala možnosť vypýtať si Jastrabie oko. Pohľad na svetelnú tabuľu, na ktorej prebiehal spomalený záber, dal za pravdu mne. Bol som so sebou spokojný, no i trochu smutný kvôli Domči,“ vraví obdivovateľ legendárneho Rogera Federera.

V súčasnom tenise mu najviac prekážajú vulgarizmy. Je na ne citlivý a tvrdo ich trestá. Najmä k dospelým je nemilosrdný. „Detí sa po nadávke väčšinou opýtam, či chcú po ušiach. Myslím to, samozrejme, zo žartu, no pomáha to. Starších hráčov vopred upozorním, na čo som citlivý, čo mi prekáža. Mnohí sa síce obhajujú, že majú emotívne povahy, no všetko má hranice. Napokon, nemám dôvod nechať sa pred divákmi, medzi ktorými sú často i deti, urážať.“

Spánok, okuliare, modlitba

Zatiaľ čo hokejový či futbalový rozhodca musí dbať predovšetkým na fyzickú prípravu, pri práci tenisového zohráva kľúčovú úlohu predovšetkým psychika. Sadovskému pomáha k dobrému rozpoloženiu najmä kvalitný spánok. „Je pre mňa veľmi dôležitý. Pri rozhodovaní mi pomáhajú aj špeciálne okuliare, ktoré sa prispôsobujú intenzite svetla na kurte. Pred vstupom naň mám jediný rituál – pomodlím sa,“ prezrádza.

Psychickú odolnosť a profesionalitu strážcov tenisových pravidiel preveruje čoraz častejšie technika. Na mnohých turnajoch bdie nad dráhou loptičiek Jastrabie oko.

„Priznávam, keď viem, že bude k dispozícii, som nervóznejší. Viac zaostrujem, sústredenie mám nastavené na maximum. Predsa len, keď má nad nami kontrolu len hlavný rozhodca, tlak je o poznanie menší. Ten nás nezvykne opravovať,“ vraví Sadovský. Najlepšie sa cíti na stredovej čiare. Poskytuje mu najväčší prehľad a jeho odhad či presnosť oka vtedy testuje len podanie. Naopak, najnáročnejšie sú podľa skúseného experta bočné čiary. Lietajú k nim najsilnejšie údery. „A vy nemôžete sledovať loptu, pohľadom kontrolujete svoju čiaru. Navyše, reagovať na prípadný aut musíte bleskovo. Nie je to veru jednoduché,“ zvážnie Sadovský, ktorý neobľubuje ani základnú čiaru. Dopadá k nej najviac lôpt, a tak musí byť rozhodca v neustálom strehu.

Tak, ako v bežnom živote, aj na kurtoch má Sadovský občas horšie dni. Chybné rozhodnutia mu nie sú ľahostajné. „Po prvom omyle som ešte v pohode. Po druhom už začínam o sebe pochybovať. Vtedy je najlepším riešením vystriedanie rozhodcu. Po krátkom oddychu sa vráti späť a väčšinou je jeho výkon o poznanie lepší,“ ponúka pohľad do zákulisia rozhodcovskej prá­ce.

Sen hradného pána? Wimbledon

Čosi podobné zažil Sadovský na turnaji v Trnave. „Urobil som chybu a bol som z nej rozhodený. Mrzelo ma to a príliš som si ju pripúšťal. Nechal som sa vystriedať, aby som sa upokojil. Čím som starší, tým som citlivejší. Vidím, že mladí chalani sa oveľa ľahšie otrasú a idú ďalej,“ priznáva osobnosť slovenského tenisu, ktorá má za sebou mnohé stretnutia Davisovho pohára i Pohára federácie, ale aj viaceré prestížne exhibície. Za chrbtom stál i štrnásťnásobnému grandslamovému šampiónovi a bývalej svetovej jednotke – Američanovi Petovi Samprasovi.

Najväčšiu nervozitu však pociťoval počas finálového duelu medzi slovenskými a chorvátskymi tenistami (2:3) v Davisovom pohári 2005. „Bol som v absolútnom tranze. Predsa len, také čosi dovtedy ani nikdy potom na Slovensku nebolo. V jednom okamihu som sa však pristihol, že viac sledujem hru ako vlastnú čiaru. Žiadal som o výmenu, no na moju požiadavku nikto nereagoval. Musel som si to skrátka odtrpieť.“

Napriek tomu, že na kurtoch sa Sadovský pohybuje v úlohe rozhodcu už takmer polstoročie, má nesplnené sny. Patrí medzi ne i účasť na najslávnejšom turnaji sveta – Wimbledone. „Mojou smolou je, že neviem jazyky. Výrazne ma limitujú. V opačnom prípade by som sa určite dostal aj do zahraničia. Neušla by mi zrejme ani wimbledonská tráva,“ povzdychne si sympatický pán, ktorého rešpektuje kompletná slovenská tenisová elita.

Za kamarátov označuje Mariána Vajdu (tréner súčasnej svetovej jednotky Novaka Djokoviča), Miloslava Mečířa (nehrajúci kapitán daviscupového tímu a držiteľ olympijského zlata zo Soulu 1988) či Karola Kučeru (niekdajšia svetová šestka). „Karola poznám odmalička. Vyrastal u nás – na Lokomotíve,“ zaspomína si Sadovský, ktorý považuje tenis z rokov minulých, keď ešte hráči držali v rukách drevené rakety, za krajší.

Ak nie je na dvorcoch, túla sa po celom Slovensku. Bez problémov by ste ho mohli označiť za hradného pána. Navštívil totiž už 178 slovenských hradov. Do zavŕšenia kompletnej zbierky mu chýbajú len štyri z nich. „Je to moja veľká záľuba. Každý výlet mi pripomína drobnosť – zakaždým si z hradu prinesiem kameň a uložím ho do vitríny,“ zakončí rozprávanie osudom tvrdo skúšaný, no i optimisticky naladený elegán.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #tenis #rozhodca #Dušan Sadovský