Aké sú vaše prvé spomienky na Mečířa?
Veľmi dobré. Pamätám si, že v roku 1983 debutoval v Davisovom pohári proti Sovietskemu zväzu. Bol to dôležitý súboj o udržanie sa vo svetovej skupine. S Andrejom Česnokovom prehrával 0:2 na sety a 0:3 v treťom. Potom však z neho opadla nervozita, rozohral sa k veľkému výkonu a zápas otočil. Odvtedy už nebolo o jeho tenisovom smerovaní pochýb.
Ako sa vám s ním spolupracovalo?
Bol mimoriadne pohybovo talentovaný. Mal šikovnú ruku a v priebehu zápasu vedel dobre improvizovať. Ľahko sa teda prispôsobil aj radám kapitána. Samozrejme, nie vždy ich dokázal preniesť aj na kurt, ale mal výbornú povahu na to, aby sa o zmenu aspoň pokúsil.
Aké boli jeho najsilnejšie tenisové stránky? Aké mal slabiny?
Mal výborný cit pre loptičku. Jeho agresívne údery od základnej čiary boli vynikajúce. Súperov často privádzal do zúfalstva vďaka technickým obhodom. Obdivuhodnú mal aj fyzickú kondíciu. Horšie to však u Miloša bolo s nevyrovnanosťou, ktorá sa prejavovala najmä pri podaní. Súpera vďaka chýbam dokázal postaviť na nohy a vrátiť ho do hry. Napríklad v roku 1988 vo Wimbledone. Najskôr zdolal Wilandera, ktorému prekazil zisk Grand Slamu. Následne viedol v semifinále nad Edbergom 2:1 na sety a 3:1 vo štvrtom. Stratil však servis a potom aj celý zápas. Škoda, mohol si zahrať vo finále s Beckerom a možno ho aj zdolať.
Znamená to, že nebol psychicky odolný?
Bol veľkým bojovníkom a keď mal svoj deň, zdolal aj esá, akými boli Wilander, Edberg, Lendl či McEnroe. Keď však stratil sebavedomie pri úderoch a psychicky sa trápil, šla jeho hra rapídne nadol. Každopádne, psychickú odolnosť Nadala, Ferrera, Borga či Vilasa nemal.
Čo mu chýbalo k tomu, aby v jednom z grandslamových finále zdolal Ivana Lendla?
Nie len proti Lendlovi, ale celkovo mu v súbojoch s hráčmi zo svetovej špičky chýbalo lepšie podanie. Nemohol sa oň oprieť v kľúčových momentoch.
Kam by to dotiahol, keby ho v 26 rokoch nezradil chrbát?
Myslím si, že to dotiahol veľmi ďaleko – až na štvrtého hráča sveta. Uplatnil svoju hru na všetkých povrchoch, stal sa olympijským víťazom. To rozhodne nie je málo. Bol to skrátka veľký hráč, ale je ťažké povedať, čo všetko ešte mohol dosiahnuť.
Ktorý zápas pod vaším vedením bol jeho najpamätnejší?
Bolo ich niekoľko – napríklad v indickej Kalkate, kde nastúpil po zranení kolena, ale i tak postavil skúsenú dvojicu Krišnan – Armitráž len do úlohy divákov. Následne nastúpil aj v Sarajeve na súboj s Juhosláviou. Zdolal tam semifinalistu Wimbledonu Živojonoviča a so Šmídom odohrali skvelú štvorhru. Pamätné je taktiež náročné stretnutie v Tbilisi v roku 1985. V súboji so Sovietmi získal rozhodujúci tretí bod. Vo všetkých týchto súbojoch zohral Miloš rozhodujúcu úlohu.
Bol obľúbený v kolektíve?
Pokiaľ viem, na svetovom okruhu vždy patril k obľúbeným hráčom so zmyslom pre fair-play. Každý z neho cítil skromnosť a poctivosť.