V Niši v rámci víkendového duelu proti Srbkám nastúpila namiesto zdravotne indisponovanej Dominiky Cibulkovej a za 3:18 h prekonala jednotku domácich Bojanu Jovanovskú 5:7, 7:5, 11:9. Hostky napokon zvíťazili 3:1 a postúpili do aprílového semifinále v Rusku.
„V prvom rade ďakujem kapitánovi Matejovi Liptákovi za dôveru, ktorú do mňa vložil, keď ma nominoval. Bol to veľmi náročný súboj, bojovala som zo všetkých síl a som veľmi šťastná, že sa mi napokon podarilo zvíťaziť,“ povedala Jana Čepelová na tlačovej besede a dodala:
„Už v sobotu večer sme mali poradu, na ktorej padlo rozhodnutie o mojom štarte. Spala som dobre, na zápas som sa veľmi tešila, hoci som vedela, že to nebude jednoduché, keďže Jovanovská predvádzala super výkony v januári v Austrálii. Vždy bolo mojím snom zahrať si v takomto dôležitom stretnutí. O to viac ma teší dosiahnuté víťazstvo.“ Ako náhradníčka prichádzala do úvahy aj Magdaléna Rybáriková.
Čepelová sa nechala na lavičke masírovať, evokovala tým nepríjemné spomienky na Cibulkovej sobotňajší kolaps pre kŕče: „Začala som pomerne dobre. Myslela som si, že budem nervózna, ale nestalo sa. Aj keď som bola set dolu a 4:5, stále som verila, že to môžem otočiť. Takýto pozitívny prístup mi pomáhal. Ku koncu druhého setu som pocítila kŕče v lýtku a bála som sa, či nedopadnem ako Dominika včera. Aj vďaka pomoci tímu sa mi však podarilo dostať sa z toho a ešte zvládnuť obrat. Kľúčovým faktorom bola bojovnosť. Podľa mňa práve väčšia bojovnosť rozhodla o mojom víťazstve.“
Foto: TASR, Dušan Hein
Devätnásťročná Košičanka štyrikrát podávala na triumf, niečo také dosiaľ nezažila: „Raz ešte v juniorskej kategórii som hrala zápas, ktorý sa skončil tuším 9:7, ale nepamätám si obdobu. Všetci naokolo mi radili, aby som hrala odvážne a chodila si po údery. Vďaka tomu som premenila štvrtý pokus odpodávať sa.“ Slovenka veľmi húževnato bojovala s favorizovanou súperkou aj atmosférou, hoci v závere minimalizovala prejavy svojej radosti:
„Odporúčali mi, aby som si šetrila sily na samotnú hru, už som sa radšej až natoľko nepovzbudzovala. V záverečnom geme sa mi zahmlievalo pred očami, bolo to stále ťažšie a ťažšie. Neviem, ako by to dopadlo, ak by sme hrali ešte dlhšie. V prvej chvíli po premenení mečbalu som pocítila úľavu a povedala som si niečo typu ´super, super, wow!´. Hneď po zápase sa o mňa postarali lekár s fyzioterapeutom, mala som ľadovú sprchu, strečing. Už sa cítim o čosi lepšie. Srbské publikum bolo dosť zvláštne, ale ak by sme hrali u nás, Slováci by ma takisto povzbudzovali zo všetkých síl. Myslím si, že tak to má byť a patrí to k tímovým súťažiam.“