Aj keď ako mladík prišiel kvôli rakovine o celú pravú nohu, prekonal sám seba a absolvoval desiatky pretekov Spartan Race, Košický maratón mieru, výstup na Gerlachovský štít či beh Red Bull 400.
„Najdôležitejšie je hľadať ťažšie cesty, potom sa život prekonáva ľahšie,“ vraví dobre naladený rodák z Komárna.
Čo by ste poradili ľuďom, ktorí sa boja výziev, akými sú polmaratóny či preteky Red Bull 400 a Spartan Race?
Treba sa iba zaregistrovať. Prípadne si nájsť „dobrého“ kamaráta, ktorý vás tam prihlási. Potom už budete mať záväzok, navyše si zaplatíte štartovné. Potom by vám bolo tých peňazí ľúto. (úsmev)
Foto: Red Bull Content Pool
Aj váš príbeh sa začal podobne?
Áno. Zo začiatku o tom kamarát iba hovoril, ale bral to ako vybavenú vec a viac sa nepýtal. Prihlásili sme sa oficiálne až v deň pretekov. Nemal som však istotu, či ma pustia na trať. Vlastne som to ani neočakával.
Prečo?
Kto by pustil na trať chlapa bez nohy s barlami? Kto si ho vezme na starosti, keby sa čosi stalo? Nakoniec ma pustili. Pri registračnom stolíku som im hovoril, čo som zač, zavolali organizátorovi a ten mi štart povolil.
Nemali ste obavy?
Nie. Užíval som si to. Svietilo slnko. Vedel som, že by to malo dopadnúť dobre. Ak by nešlo niečo podľa plánov, mal som tam kamaráta, ktorý išiel so mnou celú trať.
Stále máte na pretekoch sparingpartnera?
V zásade nie. Zvládam väčšinu prekážok či tratí sám bez pomoci. Občas potrebujem pomôcť s nejakými pasážami – napríklad pri nosení bremien, ktoré potrebujem pridržať na ramenách či krku – ale vždy sa nájdu napomocní dobrovoľníci.
Foto: Red Bull Content Pool
Stala sa vám aj nejaká vtipná príhoda?
Asi nie, ale zdalo sa mi celkom zábavné, keď ma na pretekoch v Maďarsku predbehol úplne nevidiaci pretekár. Urobil to štýlom ako Michael Schumacher vo formuli jeden proti svojim konkurentom. Bol rýchlejší ako väčšina novozámockého tímu, s ktorým som tam bol.
Čítajte viac Strelci na Slovensku nevymreli. Mladí si však po pár góloch myslia, že sú veľkí hráči
Čo vám vtedy napadlo?
Niekedy mi ľudia hovoria, že ma obdivujú. Nevedia si predstaviť život s jednou nohou. Pre mňa bol inšpiráciou tento nevidiaci pretekár. Je to obdivuhodné. Ani ja si neviem predstaviť, ako by som žil a ešte aj súťažil slepý. Obdivujem aj športovcov, ktorí majú po šesťdesiatke a podávajú výkony.
Aj z tohto pramení vaše životné motto?
Nikdy neprehrávam, vždy víťazím znázorňuje najmä moje vnútorné nastavenie a najsilnejšiu povahovú črtu – tvrdohlavosť. Keď mám cieľ, spravím všetko pre to, aby som ho dosiahol. Nehľadám prekážky, ale cestu.
Do štrnástich rokov bola úplne bezproblémová, potom prišla rakovina. Čo sa stalo?
Našiel som si v zákolennej jamke hrčku. Bola viditeľná, ale nebolestivá. Mala veľkosť niečo medzi pingpongovou a tenisovou loptičkou. Chodil som po vyšetreniach. Lekári stanovili diagnózu – synoviálny sarkóm, teda veľmi agresívne rakovinové ochorenie mäkkých tkanív.
Aká bola reakcia lekárov?
Hrčku mi najskôr vybrali. Fungoval som asi pol roka, kým sa choroba znova vrátila. Vtedy pristúpili k radikálnejšiemu riešeniu. Amputovali mi nohu nad kolenom tak, aby odobrali celé choré tkanivo.
Lenže rakovina sa vrátila aj do tretice…
Fungoval som s protézou asi rok a pol. Chodil som s ňou do školy. Jedna z pravidelných kontrol ukázala recidívu. Lekári sa rozhodli, že odstránia aj zvyšok nohy. Mám vlastne len jednu a kompletnú panvu.
Teraz to beriete s humorom. Ako ste to však vnímali v štrnástich?
Bolo to zdrvujúce. Nevedel som si to predstaviť. Mal som šťastie na rodinu i kamarátov. Všetci spolužiaci ma prišli pozrieť domov, keď som sa vrátil z nemocnice. Celá trieda v izbe, bolo to pekné… Mám aj flegmatickú povahu a de facto som nad mojim osudom mávol rukou.
Čítajte viac Po škandále s invalidným vozíkom si ho podal aj hviezdny otec. Nováčika extraligy posilní smutne preslávený mladík
Skutočne?
Áno. Vedel som, že sa to stalo a už niet cesty späť. Rýchlo som si zvykol na život bez nohy. Predtým som si to nevedel predstaviť, ale dnes pokojne poviem, že to nie je žiadny problém.
V ničom ma to neobmedzuje. Nie som na nikoho odkázaný, postarám sa o seba sám. Ľudia sa ma často pýtajú, koľko mi to vzalo.
Čo im na to hovoríte?
Mne to viac dalo ako vzalo. Kvôli rakovine som prišiel o jednu nohu, bez ktorej sa dá žiť. Postupom času som zistil, že mi to dalo viac.
Začal som chodiť na preteky, spoznal som veľa dobrých ľudí a najlepších kamarátov, precestoval som svet a tiež sa udržiavam v dobrej fyzickej forme, čo je v dnešnej dobe základ. Možno aj do budúcnosti, aby som absolvoval maratóny či Spartan Race aj v pokročilejšom veku.
Trikrát ste zdolali rakovinu. Kde beriete silu?
Ľudia majú tendenciu sa podceňovať. Myslia si, že nezvládnu toto a tamto. Skrýva sa v nich viac, ako si myslia. Keby chceli a zapreli sa, dokážu všetko. Odkázal by som im, aby sa – ľudovo povedané – neopúšťali.
Iste, všetci máme nejaké útrapy a problémy, ktoré prekonávame. Nesmiete sa však vzdávať a klesať na duchu. Treba si trénovať nielen svaly, ale aj myseľ. Najdôležitejšie je hľadať ťažšie cesty, potom sa život prekonáva ľahšie.