Mala iba 22 rokov. Ako jediný športovec v dejinách olympijských hier dostala čestnú zlatú medailu in memoriam.
Boli to zvláštne časy. Svet sa spamätával z veľkého vojenského konfliktu, ale zároveň už chcel myslieť aj na niečo iné. Pozitívne.
V takejto atmosfére cestovali československí reprezentanti na olympiádu 1948 do Londýna. V lietadle, ktoré nieslo stopy po guľkách, ale aj s obrovským očakávaním.
„Nemci ani Sovieti na Hry neprišli. Ale stretnúť Američanov, černochov alebo Indov, to bol veru poriadny zážitok. Prvýkrát sme videli aj pomaranče či čokoládu,“ spomínala na udalosti oných dní Věra Ružičková, šikovná gymnastka.
Lenže všetko bolo napokon inak. Radosť z nového života vystriedal žiaľ za kamarátkou.
Dva roky trvalo hľadanie optimálnej zostavy pre súťaž športových gymnastiek na olympiáde v Londýne 1948.
„Sprvu nás bolo sto dvadsať šesť. Počas tej doby sme absolvovali množstvo sústredení a pretekov,“ opísala sokolská náčelníčka Mária Provazníková náročný výber ideálneho zloženia.
Foto: Instagram
Do britskej metropoly nakoniec zamierili Zdeňka Honsová, Věra Růžičková, Božena Srncová, Milena Müllerová, Zdenka Vermiřovská, Olga Šilhánová, Mária Kovářová, Miloslava Misáková a jej sestra Eliška.
Vyrastala v rodine železničného výpravcu, bola najstaršia z troch sestier. Spoločne so sestrou Miloslavou cvičila vo vyškovskom Sokole. V rokoch 1936 až 1944 navštevovala reálne gymnázium. V Sokole cvičila od žiactva a už v doraste sa zaradila medzi najlepšie pretekárky.
Pred olympiádou v Londýne prešla náročným vyraďovacím sitom. V pôvodnej skupine bolo až 26 gymnastiek, na ostrovy však odcestovalo iba deväť z nich – osem plus jedna náhradníčka. Eliška mala patriť medzi ťahúnky československého tímu.
Práve u Elišky sa už počas cesty na hry objavili zdravotné problémy a vyšetrenia ukázali, že sa jedná o detskú obrnu. V tej dobe prakticky neliečiteľnú.
Už keď nadišiel deň odchodu, cítila sa zle. „Už v lietadle to nebolo ono, ale mysleli sme si, že má len príznaky chrípky,“ spomínala kolegyňa z tímu Ružičková. Ale keďže horúčka stúpala, ďalšie podozrenie znelo: zápal mozgových blán.
Keď mladé ženy dorazili do metropoly Veľkej Británie, Misákovú ubytovali v Noertwoode na infekčnej izbe. Situácia sa však naďalej zhoršovala a anglický lekár odporučil prevoz do nemocnice v Ubridxi.
Lekár výpravy Zdeněk Hornof, ktorý ochorenie predtým sám prekonal, jej poskytol svoju krv – odborníci sa domnievali, že práve taká krv bude mať protilátky a pomôže. Ale márne.
Foto: olympic.cz
Keď Misákovú navštívili v nemocnici kamarátky z družstva, mohli sa na ňu pozerať len cez sklo. Ležala zovretá v železných pľúcach. Nemohla hovoriť, ochrnuli jej ruky, na druhý deň aj nohy.
„Pridelili nám zdravotnú sestru, ktorá všetkým denne merala teplotu. Pôsobilo to veľmi depresívne,“ spomenula si Ružičková. Gymnastky dostali strach nielen o kamarátku, ale podvedome tiež každá o seba.
Do súťaže miesto nej, keďže bola hospitalizovaná a jej stav sa prudko zhoršoval, nastúpila náhradníčka Růžičková a československé družstvo vybojovalo zlato pred Maďarskom a USA.
"Snažili sme sa sústrediť na vlastný výkon, ale predtým sme si povedali, že musíme bojovať. Nielen za seba, ale najmä za Elišku,“ vravela Ružičková, ktorá ako náhradníčka v tíme nahradila Misákovú.
Žiaľ, tá počas súťaže prehrala boj o život. „Tesne po pretekoch sme sa dozvedeli, že Eliška zomrela. Dekorovali nás medailami a my sme plakali. Diváci si pritom mysleli, že ide o slzy šťastia,“ dodala Ružičková.
Pri slávnostnom vyhlásení víťazov bola československá vlajka olemovaná čiernou stuhou, Misáková ako jediný športovec v dejinách olympijských hier dostala čestnú zlatú medailu in memoriam. Jej telo bolo spopolnené priamo v Londýne.
Podľa dokumentu Zlato pre Elišku boli rodičia sestier Misákových v roku 1948 po smrti. Eliška mala okrem sestry Miloslavy ešte druhú sestru Máriu. Bol to práve Mariin manžel, bývalý pilot RAF, ktorý športovkyňu aj urnu sa popolom zosnulej Elišky prepravil po olympiáde z Londýna do Československa.
Gymnastky si však vo svojej vlasti úspech neužili. V Československu sa totiž naplno chopili moci komunisti, ktorí považovali sokolské hnutie za pre nich nepriateľské a čoskoro ho zakázali.
O triumfe v Londýne sa tak prakticky nehovorilo a nepísalo. Zvlášť keď sa Provazníková ihneď po olympiáde rozhodla pre emigráciu.
Družstvo olympijských víťaziek sa rozpadlo, väčšina z dievčat sa potom venovala rodine či civilnej profesii. Niektoré neskôr pôsobili ako gymnastické trénerky.