Známych otcov to nikdy netrápilo, svoje ratolesti vždy podporili a tešili sa z ich úspechov. Zhodujú sa, že najdôležitejšia v ich športovom raste bola všestranná príprava v prvých rokoch života.
Ján Petrovič (70), otec troch synov, sa venoval dráhovej cyklistike a v sedemdesiatych rokoch minulého storočia patril k špičkovým šprintérom.
Československo sa vtedy pýšilo viacerými vynikajúcimi jazdcami, ktorých zdobili aj tituly majstrov sveta. Petrovič sa stal tréningovým spolujazdcom a celoživotným priateľom legendárneho olympijského šampióna Antona Tkáča.
Synovia si vybrali, čo ich bavilo
Z troch Petrovičových synov to v športe najďalej dotiahol Ján. Presadil sa – v športovej gymnastike. Vypracoval sa v nej na najlepšieho slovenského gymnastu.
Foto: Archív Jána Petroviča
„Gymnastike som sa na najvyššej úrovni venoval dvadsať rokov. Staval som na všestrannosti, cením si, že som sa na ME 2004 prebojoval do finále viacboja a obsadil som napokon 21. miesto. Mojimi silnými disciplínami boli kruhy a preskok,“ približuje dnes už 43-ročný bývalý reprezentant.
Petrovič sa tešil, že všetci synovia športovali. "Najmladší Peter bol plavec, vyskúšal si aj triatlon. Začalo sa mu v ňom dariť a už pri ňom zostal. Perfektne plával, výborne behal, ale jeho slabšou disciplínou bola práve cyklistika. Málo sa jej venoval, nechcelo sa mu na bicykli trénovať.
Ako študent odišiel v rámci programu Erasmus do Španielska a usadil sa tam. Robil inštruktora vo fitnescentre. Neskôr ho oslovila jedna bohatá rodina a navrhla mu, aby sám vybudoval špičkové fitnescentrum, teraz ho vedie ako jeho riaditeľ. Zameriavajú sa najmä na rehabilitačné cvičenia športovcov po úrazoch a na ľudí, ktorí majú nejaký zdravotný hendikep."
K cyklistike mal najbližšie najstarší syn Juraj, ale do špičky neprerazil. Jazdil ako vodič s pretekármi v paralympijských súťažiach.
V súčasnosti pracuje ako projektový manažér, zriaďuje vedecké laboratóriá pri vysokých školách alebo rôznych fabrikách. „Nebojí sa nijakej práce, je mimoriadne zručný, technicky nadaný,“ dopĺňa otec.
Čítajte viac Hviezdy horskej cyklistiky zúria po protekcii pre Sagana a van der Poela. UCI ich výrazne posunula dopredu
Petrovičovci tvorili pestrú športovú rodinu, k čomu prispievala aj manželka. „Milovala tenis, na dvorcoch Slovana trávila celé dni, takže si ho obľúbili aj všetci synovia. Chodili sme často aj plávať, venovali sme sa aj ďalším športovým aktivitám. Chalani dostali všestrannú športovú prípravu,“ zdôrazňuje Petrovič.
Považuje za veľké plus, že sa synovia odmalička venovali športu, hoci každý inému. A netrápilo ho, že sa nevybrali v jeho cyklistických stopách.
"Ráno som ich vozil na tréningy, čo nebolo vždy jednoduché, lebo každý trénoval inde a často ešte predtým, ako sa začínala škola. Zažil som aj to, čo u nás rodičia malých športovcov dobre poznajú. Keď cestovali na preteky, musel som ich neraz finančne podporiť, inak by mnohé súťaže neabsolvovali.
Dokonca sa to stávalo aj neskôr, keď už išli ako reprezentanti napríklad na majstrovstvá Európy. Boli situácie, keď som mal problém finančne to utiahnuť," priznáva Petrovič.
Z gymnastiky do slávneho cirkusu
Bývalý špičkový dráhar nikdy nepatril k nekriticky ambicióznym rodičom, ktorí sú netrpezliví a očakávajú, že ich talentované deti budú len víťaziť.
Foto: SITA, Nina Bednáriková
„Z výsledkov som nikdy nebol nervózny. Asi najtalentovanejší bol Janko, ktorý sa síce venoval individuálnemu športu, ale som presvedčený, že ako jediný by nemal problém uplatniť sa napríklad aj v kolektívnych hrách. Synov som od ničoho neodhováral a do ničoho som ich ani nikdy nenútil. Nechal som na nich, nech si vyberú, čo ich najviac baví. Podporoval som ich a utváral im podmienky.“
Najdlhšie vydržal vo vrcholovom športe Ján a bol v ňom aj najúspešnejší. Naďalej využíva výbornú fyzickú i gymnastickú prípravu, je sólistom svetoznámeho Cirque du Soleil, žije v Las Vegas.
O tom, že sa stal úspešným gymnastom, rozhodla náhoda. "Spomínam si, že raz som niekam musel odbehnúť a gymnastický tréner Jozef Konečný sa ponúkol, že postráži vtedy štvorročného Janka u seba v telocvični. Máš šikovného syna, na gymnastiku je ako stvorený, vraví mi, keď som sa vrátil.
Tak som ho začal vodiť na gymnastické tréningy. Bavili ho, ale spočiatku bol dosť nesmelý. Chvíľu trvalo, kým si našiel medzi gymnastami svoje miesto. Keď prišli prvé úspechy, už to bolo lepšie."
Foto: ARCHÍV JÁNA PETROVIČA
Skauti z Cirque du Soleil si ho vyhliadli pred dvadsiatimi rokmi, na MS 2003. Pozvali ho na päťmesačnú prípravu do Montrealu, kde vyberali nováčikov do jednotlivých šou. Trvalo tri roky, kým dostal prvý angažmán…
"Gymnastická minulosť je v mojej súčasnej práci výhodou, ale nestačí. Veľa som z nej využil, ale musel som sa učiť aj nové veci. Najmä spočiatku to bolo náročné. V gymnastike som bol zvyknutý počúvať trénera, on mi vždy nalinkoval, čo budem robiť a ako.
Odcvičil som zostavu a bolo to vybavené. V cirkusovom vystúpení sú situácie, keď sa rozhodujete, čo ďalej. Nácvik je tvorivý proces a príprava na vystúpenie býva náročná na čas," pripomína Ján Petrovič mladší, ktorý účinkoval vo viacerých slávnych programoch Cirque du Soleil.
Dvojmetrových synov zlákal basketbal
Rančíkovci patria akiste medzi najvyššie rodiny na Slovensku. Otec Vladimír meria 192 centimetrov a manželka Soňa 180. Ich synovia vyrástli do oblakov. Martin má 206 a Radoslav 207 centimetrov.
Akiste nikoho neprekvapí, že pri takých fyzických parametroch sa stali reprezentantmi v basketbale. Zbierali v ňom úspechy nielen doma, ale aj v popredných zahraničných kluboch.
Foto: archív M. R.
Vladimír (67) bol československý reprezentant v hádzanej, zahral si na ME i MS, získal titul v silnej federálnej súťaži v košickom drese. Aj po skončení hráčskej kariéry zostal verný hádzanej.
Stal sa špičkový rozhodca, spolu s Jánom Beňom viedli okrem iných významných stretnutí finále na ženských ME 2002. Vedel by si predstaviť synov aj medzi sedmičkami, v hádzanej sú takisto žiadané urastené a fyzicky silné typy.
„So svojimi pohybovými danosťami by sa v nej nepochybne uplatnili. Maťo by sa mohol presadiť ako ľavá spojka, Rado možno ako pivot. Nikdy mi však nebolo ľúto, že sa nestali hádzanári, pretože to, čo robili, mali radi. A nakoniec som bol rád aj ja, že si zvolili basketbal. Je to síce tiež kontaktný šport, ale predsa len nie je taký tvrdý ako hádzaná,“ zdôrazňuje Rančík starší.
Pripomína, že pre neho bolo dôležité, aby synom vštepovali správne základy a zásady, ktoré by im pomohli nielen v športe, ale neskôr aj v bežnom živote.
Foto: TASR, Jakub Kotian
"V detských rokoch sa venovali viacerým športom, až neskôr prišla špecializácia, to už boli v dorasteneckom veku. Dbali sme najmä na to, aby rozvíjali vytrvalosť, odolnosť, cieľavedomosť, aby na sebe neustále pracovali.
Postupne sa museli vzdať bežných vecí, rôznych hier s chlapcami na dvore, pretože im pribúdali povinnosti, čoraz viac času im zaberali tréningy a všetko, čo s basketbalom súviselo. Neraz som im vravel, že keď sa už preň raz rozhodli a chcú v ňom byť úspešní, musia mu niečo aj obetovať," pokračuje Rančík.
Najmä v začiatkoch zažili rôzne náročné etapy.
„Maťo chcel dokonca v jednom období s basketbalom skončiť. Strácal motiváciu. Ocitol sa na lavičke, posťažoval sa, že nedostáva od trénera toľko šancí. A to je trénerova chyba? pýtal som sa ho. Začni makať a dokáž mu, že patríš na ihrisko. Zobral si to k srdcu a o pol roka bolo zasa všetko v poriadku.“
Úspešná cesta až do NBA
Ako sa stalo, že sa z chlapcov stali basketbalisti?
"Manželka, učiteľka telesnej výchovy, hrávala basketbal, hoci na nižšej výkonnostnej úrovni. Starostlivosť o synov zostala najmä na nej. Býval som často odcestovaný, tréningy, zápasy, sústredenia, reprezentačné povinnosti, to všetko mi zaberalo veľa času.
A tak chalani chodili s ňou často do telocvične a tam sa stretli najmä s basketbalom. Z tohto pohľadu to nebolo až také prekvapujúce, ja som do toho nezasahoval a nenútil ich do hádzanej," vysvetľuje otec.
Rodičia vedeli, že ich synovia porastú do nadpriemerných výšok.
Foto: TASR, Pavel Neubauer
"Mali asi desať rokov, keď sa na základnej škole robili všeobecné merania detí. Na ich základe, dĺžke kostí a aj iných ukazovateľoch nám povedali, aby sme sa pripravili, že budú mať obaja výšku nad dva metre. Splnilo sa to, najmä na strednej škole sa rýchlo vytiahli.
Obaja boli talentovaní. Ale aj v basketbale sa prejavovali ako rozdielne typy. Maťo bol vždy dynamickejší, výbušnejší, priebojnejší, Rado zasa uvážlivejší, pokojnejší, mal na ihrisku prehľad, hral viac hlavou."
Obaja v úvode kariéry študovali na strednej škole i univerzite v USA, najskôr odišiel za more o dva roky starší Martin, po ňom aj Rado. Strávili v Amerike sedem rokov, vrátili sa do Európy a uchytili sa postupne v kluboch v Taliansku, Španielsku, Grécku, Česku… Spolu si zahrali aj v bratislavskom Interi, hoci to bolo len krátke obdobie, necelá sezóna.
„Keď sa dalo, chodili sme s manželkou na ich zápasy a keď boli spolu na palubovke, tak sme si to najviac užívali,“ vraví spokojný otec.
Synovia sa už s vrcholovým športom ako hráči rozlúčili, ale zostali v ňom na iných postoch.
Štyridsaťtriročný Rado, ktorého osemkrát vyhlásili za najlepšieho slovenského basketbalistu roka, čo sa nepodarilo nikomu inému v tomto športe, komentuje v televízii basketbal i golf a venuje sa basketbalu na amatérskej úrovni v bratislavskej lige.
Martin, ktorý nedávno oslávil 45 rokov, sa vrátil do USA a pôsobí ako asistent trénera v Chicagu Bulls, legendárnom klube NBA.
Foto: archív M. R.
„Boli sme ho nedávno navštíviť a videli sme aj štyri zápasy NBA. Bol to výnimočný zážitok,“ vraví Vladimír Rančík.
Tarkovič: Dcéra to nemala so mnou ľahké
Jeho meno je známe najmä vo futbale. Štefan Tarkovič (50) to ako hráč do reprezentácie nedotiahol, ale po skončení kariéry sa stal popredným trénerom a pôsobil aj v národnom tíme.
Najskôr ako asistent trénera Jána Kozáka a potom takmer dva roky aj ako šéf reprezentačnej lavičky. Predtým sa ako tréner venoval aj ženskému futbalu. Jeho dcéra Stella, ktorá minulý mesiac oslávila 24 rokov, si vybrala – basketbal.
Foto: fiba.basketball/TASR
Patrí medzi najlepšie slovenské hráčky a nedávno sa zúčastnila aj na majstrovstvách Európy, na ktorých postúpil slovenský tím do osemfinále.
"Stella chvíľu skúšala aj futbal, ale nakoniec u nej vyhral basketbal. Nemala so mnou ľahký život… (Smiech.) Bol som dosť kritický, nič som jej nedaroval. Nediktoval som jej, akému športu sa má venovať, ale vyžadoval som od nej zodpovedný prístup.
Rozhodovala sa, keď mala štrnásť-pätnásť rokov. Výhodou bolo, že v basketbale u nás nie je až taká skorá špecializácia. Nie ako vo futbale, keď chlapci začínajú v šiestich-siedmich rokoch a – trochu zjednodušene – robia potom to isté až do 25 rokov," vysvetľuje Tarkovič.
Dcéra mala dobrý príklad aj v mame, ktorá bola učiteľka telesnej výchovy a venovala sa aj súťažne plávaniu, vodnému pólu a tiež výborne lyžovala.
„Dcéra v detstve prešla viacerými športmi, na to som dbal – skúšala gymnastiku, tenis, plávanie, futbal… Je pohybovo nadaná a má dobrý všeobecný základ. Nie som zástanca ranej špecializácie. Až na niektoré výnimky, napríklad v gymnastike, nie je podľa mňa vôbec potrebná. Do trinástich rokov by mali mať talentovaní športovci všeobecnú prípravu.“
Foto: fiba.basketball
Tarkovič priznáva, že nie je odborník na basketbal, u dcéry oceňoval predovšetkým jej prehľad. „Je tímová hráčka, nie je sebecká, dokáže odhadnúť situáciu, má cit pre hru, pre kombináciu a spoluprácu s ostatnými dievčatami na ihrisku.“
Do trinástich rokov sa venovala tenisu. "Postrehol som, že jej úplne nesedí, akiste aj to zavážilo, že sa rozhodla pre zmenu. Kolektívny šport prináša aj významný sociálno-spoločenský aspekt, dôležité sú vzťahy v skupine a podobne.
V tom čase sme žili v Košiciach a Stellu oslovil jej prvý tréner, s ktorým je dodnes v kontakte. On v nej objavil talent a predpoklady na basketbal. Odvtedy sa mu začala systematicky venovať a robila aj očividné pokroky."
Lea nie je ako sestra Stella
Tarkovič si vie predstaviť, že by sa dcéra dala aj na futbal.
Čítajte viac Keby som mal anglický či srbský pas, mal by som väčšiu šancu viesť dobré mužstvo. Keď Slováci prekročia hranice, nepoznajú nás
"Ale myslím si, že ženský basketbal je na Slovensku viac spoločensky akceptovaný ako ženský futbal. Ten síce dnes prežíva vo svete boom, ale u nás je situácia trochu iná.
Samozrejme, nemal by som nijaký problém, aj keby hrala futbal. Skôr naopak, vedel by som jej viac pomôcť alebo aspoň poradiť. Angažoval by som sa viac v jej športovej kariére, ale otázka je, či by to bolo dobré, alebo zlé (smiech)."
Stella vstúpila do ženského basketbalu v bratislavskom Slovane, a hoci sa jej tímu v tom čase príliš nedarilo, rýchlo presvedčila o svojom talente. Doma sa príliš neohriala, už pred piatimi rokmi odišla študovať do Brna na Masarykovu univerzitu športový manažment a stala sa aj hráčkou KP.
Šikovná krídelníčka sa aktuálne uchytila v nemeckej bundeslige v tíme GiroLive Panthers Osnabrück a v tomto roku si odkrútila aj reprezentačnú premiéru.
Tarkovičovci majú aj dcéru Leu, ktorá má o deväť rokov menej ako Stella. Aj ona sa venuje basketbalu, pôsobí v družstve starších žiačok Slovana Bratislava.
"Lea je trochu iný typ. Myslím, že sa to prejavuje aj v jej vzťahu k športu. Chceli sme, aby dostala aj ona čo najlepšie pohybové základy, teraz bude na nej, akým smerom sa vyberie.
Má však trochu širšie záujmy, objavujú sa u nej aj umelecké sklony, takže si netrúfam tvrdiť, či vydrží v basketbale aj v nasledujúcich sezónach podobne ako jej sestra," vraví otec.
Foto: Profimedia
Tarkovič na jar prevzal kirgizskú futbalovú reprezentáciu. Nové povinnosti mu nedovolili cestovať v júni na basketbalové majstrovstvá Európy, na ktorých sa predstavili aj Slovenky.
"Pre mňa je v tejto súvislosti podpora rodiča kľúčová. Dieťa robí šport kvôli sebe, ale musí cítiť aj záujem najbližších. Na dcérine zápasy som chodil často, v podstate vždy, keď mi to čas dovolil. Dokonca som sa bol pozrieť aj na viacerých tréningoch.
Teraz hráva v Nemecku, je to zložitejšie, ale vyrazili sme s manželkou aj na finále Nemeckého pohára, v ktorom nastúpila za svoj tím. Na majstrovstvá Európy som sa nedostal, ale manželka bola v Slovinsku na všetkých slovenských zápasoch," uzatvoril Štefan Tarkovič.
