Stál na tribúne, v náručí držal trojročnú dcérku Emu a sledoval, ako sa pádlom oháňajú jeho bývalí súperi. Pomedzi odpovede na otázky si usrkával z obľúbeného piva. Rôčky pribudli, ale charizma a svojské názory ostali.
Divokú vodu ste vymenili za tribúnu. Ako ste sa na nej cítili?
Bol som hrozne rád, že už nemusím jazdiť. Takto som si to chcel užívať vždy. Keď som súťažil a šiel som na štart, závidel som tým nestorom a zaslúžilým športovcom, ako postávali na brehu. Pred pretekmi si trebárs dali pivo, pozerali sa a komentovali. Hovoril som si, že toto by som raz chcel raz zažiť aj ja. Stalo sa mi teraz, aj keď si taký starý zďaleka nepripadám. Bolo oveľa príjemnejšie pozerať sa, ako sedieť v lodi.
Nemali ste ani na chvíľu chuť spustiť sa pred kamarátmi a fanúšikmi dolu kanálom, na ktorom ste vyrastali?
Fanúšikov tu bolo hrozne málo, navyše, ja som ľudí na brehu nikdy veľmi nevnímal. Nikdy som nešiel pre fanúšikov, vždy som jazdil iba sám pre seba. Fanúšikovia boli mimo mňa, nikdy som nemal rád povzbudzovanie. Skôr som mal chuť ísť za športovcami, bavilo ma súperiť s nimi a predbiehať sa.
Vodný slalom vám vôbec nechýba?
Nie. Na vode som dosiahol pocit, ktorý volám ježenie a to ma bavilo. To, že ten pocit bol spojený s majstrovstvami sveta a nejakým úspechom, by som od toho oddelil. Nebudem majstrom sveta v lyžovaní, ale baví ma to rovnako, ako ma bavila voda. Robil som dokola to isté a nemôže mi to chýbať. Vodný slalom bol jednou etapou môjho života, ale asi nebudete čítať celý život winnetouovky. Chvíľu vás to baví, ale potom zistíte, že to vlastne nie je nič zvláštne. Už ste niekde inde. Netvrdím, že ďalej, ale inde.
Predali ste obe olympijské medaily. Nechali ste si nejakú pamiatku na úspechy vo vodnom slalome?
Po trofejách som neprahol, ten šport ma bavil. Rovnako ma baví jazdiť na lyžiach, aj keď viem, že určite nič nevyhrám. Keď idem sám po upravenej zjazdovke, poriadne strmej, a je pekné počasie – to je hrozne príjemné a ten pocit je moja trofej. Víťazstvo alebo pohár nie sú žiadne trofeje, po nich som nikdy netúžil. Ostali mi iba spomienky na zábavu a na to, ako ma vodný slalom bavil.
Ako si žijete ako lekár?
V podstate je to rovnaké ako pri vodnom slalome. Robím to, čo ma baví. V medicíne žiadne trofeje ani šampionáty nie sú. Je to o tom, že zistíte, čo človeku je a dáte mu správny liek. To sú naše majstrovstvá sveta. Aj keď – 80 percent lekárov predpisuje lieky nesprávne.
Aj vy?
Možno takisto urobím niečo zle, ale lieky nikoho nezahubia.
Boli ste svojský ako športovec, ste taký aj ako lekár?
Som. Nie som zrejme taký citlivý, aký by som mal byť. Nemám na to čas ani náladu.
Ako sa to prejavuje?
Keď niekomu hovoríte, že má zlomenú nohu, tak načo to zaobaľovať do vianočného papiera s mašličkou? Na to ja nie som. Zlomená noha bola len príklad, mám na mysli vážnejšie veci – napríklad rakovinu.
Na Slovensku sa lekári sťažujú na nízke platy. Ako je tu v Česku?
Rovnako. Na to, akú ma doktor zodpovednosť a na to koľko pracuje, tak zarába hrozne málo. Lekári by mali mať rádovo úplne iné platy. Ale na druhej strane tu 30 percent doktorov nemusí byť. Načo jeden lekár posiela pacienta s teplotou k druhému lekárovi?
Spoznávajú vás pacienti?
Áno, z veľkej časti vedia, kto som. Vnímajú ma pozitívne. Keď je človek chorý, má strach, lebo nevie, čo mu je. Obáva sa aj lekárov, ale keďže ma poznajú, zrejme mi dôverujú.
Pred rokmi ste podpísali petíciu na udelenie milosti mladíkovi, ktorý pestoval a fajčil marihuanu, za čo sa dostal do väzenia. Ste lekár – myslíte si, že sa užívanie mäkkých drog príliš démonizuje?
Treba si položiť otázku – čo je droga? Droga vyvoláva závislosť. Môžete byť závislý na svojej práci, na nikotíne, na rýchlej jazde na motorke. Niekto lezie po skalách a neistí sa. Riziko, že spadne a zabije sa, je pomerne vysoké. Je marihuana väčšia droga ako jazda rýchlym autom? Podľa mňa nie. Extáza, heroín a kokaín sú drogy ako kopa iných vecí, na ktorých sme závislí. Akurát pohľad na ne je zdeformovaný. Žijeme v slobodnom svete – ak si niekto chce pichať heroín, tak nech si ho pichá. Prečo by mu mal niekto do toho kecať. Druhá vec je, či sa ja ako lekár mám o takého človeka postarať.
Máte?
Ak si platí poistenie, tak prečo nie? Keď sa musím starať o človeka, ktorý váži 150 kíl, prejedá sa a stojí ma oveľa viac ako nejaký narkoman… Tých v nemocnici nevidím, zato tučných ľudí tam je kopa. Sú na tom rovnako ako narkomani. Sú zavislí na prejedaní sa a na pozeraní televízie. Urobme to takto – kto nebude žiť zdravo, bude si liečbu platiť. Lenže skoro všetci sme na niečom závislí.
Čo s tým?
Nebudeme sa pýtať, či ten človek niečo berie. Tak to vidím ja. Vôbec ma nezaujíma, čo je môj pacient za človeka. Prejedá sa, alebo berie heroín? Koho to zaujíma? Z lekárskeho hľadiska medzi narkomanom a tučným človekom nie je žiadny rozdiel. Zaujíma ma iba to, či si platia poistenie.
Už štyri roky ste poslancom v mestskom zastupiteľstve Prahy 6. Prečo ste sa dali na politiku?
Žijem v Prahe 6 už nejakú dobu a ako občan som vnímal nejaké problémy. Povedal som si, že keď už nerobím vodný slalom, mal by som mať viac času. Tak som sa rozhodol kandidovať za ODS. A teraz budem kandidovať znova.
Čím ste presviedčali ľudí, aby vám dali svoj hlas?
Bolo mi dosť jedno, či ma zvolia. Sľuboval som iba to, že bude viac verejných záchodov. V Prahe ich je totiž málo. Každý politik hovorí – budeme mať lepšiu bezpečnosť, životné prostredie. To sú veľmi všeobecné sľuby. Bol som jediný, kto pred voľbami sľúbil niečo konkrétne. Namočil som sa do toho a mal by som teraz vytvoriť nejaké záchody.
Ešte sa vám to nepodarilo?
Iba sčasti, nie je to také jednoduché. Nie je racionálne urobiť záchod s nejakou pracovníčkou, ktorá ho bude čistiť a bude vyberať peniaze za jeho použitie. Musí to mať nejakú celomestskú koncepciu.
Nebanujete teraz, že ste sa do tých záchodov pustili?
To nie. Bola to síce chyba začínajúceho politika, ale som s tým spojený. Záchody sú moja agenda.
Ľudia vás považujú za rebela. Súhlasíte s nimi?
Hovorí sa to, ale ja sa tak necítim. Vodný slalom bol jednou etapou môjho života, ale asi nebudete čítať celý život winnetouovky. Vôbec ma nezaujíma, čo je môj pacient za človeka. Prejedá sa, alebo berie heroín? Koho to zaujíma? Zaujíma ma iba to, či si platí poistenie.
Lukáš Pollert
- Narodil sa 24. marca 1970
- Je olympijským víťazom z Barcelony 1992 v kategórii C1, v Atlante 1996 skončil druhý o 14 stotín za Michalom Martikánom. MS ani ME nikdy nevyhral.
- Na olympiádu v Sydney 2000 sa nekvalifikoval a ukončil kariéru.
- Medzi olympiádami v Barcelone a Atlante doštudoval lekársku fakultu, venuje sa urgentnej medicíne vo Vojenskej nemocnici v Střešoviciach.
- Obe olympijské medaily predal a peniaze venoval stredisku pre pomoc drogovo závislým.
- Po skončení kariéry urobil pre Lidové noviny vyše 50 rozhovorov s najvýznamnejšími postavami českého športu. Rozhovory vyšli aj knižne.
- Je slobodný, s dlhoročnou partnerkou má dcérku Emu a syna Jana. Inštitúciu manželstva nemá rád.
- Pred rokmi počas tréningu v Troji zachránil život 16-ročnému kanoistovi, ktorý sa zasekol s loďou pod vodou. Mladík bol päť dní v bezvedomí, ale nakoniec sa prebral.
Čo povedal Lukáš Pollert
- O olympiáde: ,,Je to balón, ktorý je prázdny. Olympijskú medailu neuznávam ako hodnotu."
- O vodnom slalome: ,,Športu som nikdy nedával úplne všetko. Trénoval som toľko, koľko sa mi chcelo."
- O sebe: ,,Som strašne lenivý, preto robím iba tie najschodnejšie veci. Chodím iba tam, kde je najmenší odpor. Iba tak žijem – teraz si pôjdem niečo kúpiť, potom pôjdem na pivo a potom spať."
- O konci kariéry: ,,Mohol by som súťažiť ďalej a o rok vyhrať majstrovstvá sveta. Ale načo mi taký titul v nemocnici bude?"
- O drogách: ,,Neprekážajú mi. Niežeby som ich odporúčal, je mi to skrátka jedno. Skôr mi prekáža, že ich niekto zakazuje. Nerozumiem, prečo niekto nemôže huliť trávu."
- O jadrovej elektrárni Temelín: ,,Veľmi sa mi páči ako sochárske dielo. Nemusí fungovať, ale mala by ostať stáť. Hlavne tie štyri veže."