Bugár: Nedovolili mi vyhrať olympijské zlato. A tým ma zlomili

Najlepší diskár sveta. Neprekonateľný rekordman. Svoje hody si pamätá na centimeter presne. A pribaľuje k nim historky. Ale nielen k ním. Neudržíte smiech, keď rozpráva, ako raz vypil sedemnásť pív a ani raz nemusel vstať od stola... Imrich Bugár.

25.05.2009 10:22
Imrich Bugár Foto:
Imrich Bugár.

Silu v ruke ste mali už ako chlapec. Hrávali ste hádzanú a vaše strely vraj lámali spoluhráčom kosti.
Dával som rany. Loptu som vystrelil na brankára, on tam strčil nohu a len som počul, ako mu v nej zapraskalo. Zlomil si členok. Alebo som hádzal sedmičku, trafil som brankárov prst – a mal ho zlomený. Sakra, vravel som si, veď ty si dvakrát zranil chalana! Mal som z toho zlý pocit, mrzelo ma to. Až som s hádzanou radšej skončil.

Ako ste sa dostali k hodu diskom?
Pochádzam z obce Ohrady pri Dunajskej Strede. Za školu som hral hádzanú a dobre som hádzal aj kriketovou loptičkou. Tak mi učiteľ hovorí, že bude okresný prebor v hode diskom, nech prídem. Ani som nevedel, ako sa disk drží… Ale šiel som. Všetci hádzali otočkou, tú som neriskoval, len som z miesta mávol rukou – 31,14 metra. A vyhral som.

Z čoho ste mali takú silu?
Vyrastal som na dedine, pomáhal som, čo bolo treba. V zime som napríklad chodil do lesa po drevo, pílil som ho pekne ručne. A tiež som robil kostolníka. Každý deň som musel zvoniť. Tiež ručne. Jeden zvon bol veľký, druhý malý. S nimi to bola moja pravidelná rozvička.

Ako dospelý diskár ste ospevovali aj ďalší recept na kondíciu, ktorý ste si priniesli z detstva – kosenie trávy.
Narukoval som do Dukly Praha (v roku 1974). A potom som býval na Juliske, na ubytovni, nad ktorou bol kopec. Všetci nadávali, aký je obrastený burinou. Hovorím, požičajte mi kosu, dám to do poriadku. Kosenie trávy ma bavilo a baví, urobil som si brigádu. Zapáčilo sa to aj trénerovi, že je to dobrý posilňovací cvik na rotátory ramien. A už som aj v rámci tréningu chodil popoludní sekať burinu na štadióne.

Keď ste začínali v Prahe, nevedeli ste dobre česky ani slovensky, len maďarsky. A tak sa stalo, že ste si na preteky nevzali tenisky…
…o tom mám zakázané hovoriť. (smeje sa) Išli sme na medzištátny zápas do Švédska. Napísali nám zoznam vecí, ktoré si máme zobrať, ale tenisky medzi nimi neboli… (stále sa usmieva) Potom mi ich vo Švédsku museli zháňať. Lenže moje číslo dvanásť nikde v obchode nemali. No podarilo sa ich od niekoho požičať a ten po pretekoch povedal, že si ich môžem nechať. A tak som získal svoje prvé adidasky.

Deň pred pretekmi ste mali rituál: dva deci vína na spanie.
Áno, pohár vína som používal ako prášok na spanie. A spal som vždy dobre, bez problémov. Nikdy som však pred pretekmi nepil pivo, lebo z piva tvrdne noha. (usmieva sa)

S pivom mi príde ako neuveriteľná jedna vaša historka. Pred rokmi ste v televízii robili rozhovor s Karlom Šípom, ktorý na vás vytiahol, že sa vám podarilo vypiť tuším desať pív a ani raz ste nemuseli na záchod. To sa naozaj dá?
(smeje sa) Karel… To ma vtedy naštval… (stále sa smeje) Boli sme v lete v Nymburku a raz popoludní si odskočili do Kovanice do krčmy. Sedel som s chalanmi, ktorí súťažili, kto vypije viac pív na ex. Robil som im rozhodcu. Víťaz sa zastavil na 23. pive, ja som popri rozhodovaní vypil pív 17 – a ani raz som nevstal od stola. Ale na ceste späť, čo sú asi tri kilometre, som zastavoval každých sto metrov. Predsa, je to osem a pol litra, bol som plný. (usmieva sa) Aby som to zachránil, aj Karlovi som vtedy hovoril, že som videl chlapa, ktorý za popoludnie vypil desať litrov mlieka. To je väčší frajer, to by som ja nevypil. (smeje sa)

Urobme strih k vašim veľkým výhram. V roku 1982 ste získali zlato na majstrovstvách Európy, ale dosť ste sa natrápili.
Po dvoch pokusoch som bol suverénne posledný. Desaťbojári na mňa pokrikovali, že ma porážajú, nech sa snažím. Pred súťažou pršalo, v mokrom kruhu mi to nešlo. Pozrel som sa na trénera, aj keď sa to vtedy nesmelo, že mi poradí nejakú múdrosť. Ale ten na mňa zareval: vyser se na techniku a dej žíni – a tak som sa stal majstrom Európy.

Majstrom sveta, o rok neskôr, ste sa už stali spôsobom štart – cieľ.
V druhej sérii som dal 67,72. A čakal som, či ma niekto neprehodí. Útočil na mňa Kubánec Delis. Pred posledným pokusom si ľahol do tieňa, zavrel oči, sústredil sa. Za ním stáli obrovské bubny, pripravené na záverečný ceremoniál. Tak som na ne ľahko buchol. Čo je, opýtal sa. Nič, vravím, hrám ti na nervy. Asi som ho nahneval, lebo posledným pokusom ma takmer prehodil. (usmieva sa) Prvým majstrom sveta v disku som sa však ja, to mi už nik nezoberie. Je to moje najväčšie víťazstvo.

Jasným favoritom ste boli aj pred olympiádou 1984, lenže na Hry v Los Angeles ste pre bojkot socialistických krajín nemohli cestovať. Najväčšia facka v kariére?
Iste. Bol som vtedy najlepší diskár sveta… Zabránili mi, aby som získal olympijské zlato. Bola to rana, strašne mi to ublížilo. Vtedy sa niečo vo mne zlomilo. Už som nikdy nedosiahol na veľkú medailu.

Prečo? Prestal vás baviť tréning?
Nie, trénoval som ako predtým. Dokonca som hodil aj československý rekord 71,26 (v roku 1985, doteraz ho nikto v Česku ani na Slovensku neprekonal). Ale na veľkých pretekoch… Nič. Jednoducho sa niečo zlomilo.

Vážne zranenia sa vám vyhýbali, kariéru ste si natiahli, končili ste ako štyridsaťročný…
…to som sa už výkonnostne vracal do dorasteneckých čias. Ani ma to už nebavilo. A najmä: po pätnásťročnom čakaní sme sa s manželkou dozvedeli, že sa nám narodí Olinka. Chcel som sa dcérke venovať čo najviac. Skončil som aj s trénovaním (viedol aj desaťbojárskeho olympijského víťaza Změlíka), lebo je to práca náročná na čas, pri ktorej vychovávate cudzie deti a nie to svoje. Nastúpil som v Dukle na oddelenie, kde armádnym športovcom zabezpečujeme cesty do zahraničia. Pracujem tu už štrnásť rokov.

Kedy ste si naposledy hodili diskom?
17. septembra 1995 som hodil 55,44 a odvtedy disk nechcem vidieť. Zoberiem ho do rúk akurát vtedy, keď prednášam študentom (na pražskej FTVŠ) a vysvetľujem im techniku. Ale už nehádžem, to by som si ublížil. (usmieva sa)

Keď ste skončili kariéru, prestali ste úplne športovať?
Tri roky som nerobil nič. Nafúkol som sa na 130 kíl, všetko ma začalo bolieť. Zvýšil sa mi tlak, cukor… Lekárka zdvihla prst – začal som cvičiť, upravil životosprávu. A zhodil som trinásť kilogramov.

Pred tromi rokmi ste neúspešne kandidovali do českého Senátu za ČSSD. Politika vás už neláka?
Raz som k nej pričuchol, pozrel sa do predsiene, možno len na rohožku a to ma vyliečilo. Človek musí oblbovať iných. Tvrdiť niečo, čo dopredu vie, že sa nedá urobiť. A to ma naozaj neláka.

V auguste 2006 sa český denník MF Dnes opieral o dokument z pražského Antidopingového laboratória, že pred majstrovstvami sveta 1987 v Ríme ste mali pri tajnej kontrole pozitívny nález…
…redaktor mi vtedy ukázal papier, ktorý nebol pravdivý, ani originál… Je to nezmysel. Ak by ma pozitívne testovali, na majstrovstvá sveta ma nepustia. A ja som skončil v Ríme siedmy. A bol som v poriadku, lebo som bol na dopingovej skúške. Ten rok som bol na skúške sedemnásťkrát – a vždy v poriadku. S dopingom to vytiahli vtedy, keď som ohlásil kandidatúru (do Senátu).

Obrátili ste sa na súd?
Na IAAF (Medzinárodná asociácia atletických federácií) sú papiere, že som čistý. Vyhral by som to, ale čo z toho? Len by ma ťahali v novinách.

Máte sen, čoho by ste sa ešte chceli dožiť?
V zdraví sa chcem dožiť dôchodku. Baví ma robota okolo záhrady, teraz sme zdedili chalupu. Jazdíme tam na víkendy.

Na Slovensko niekedy zájdete?
V Ohradách žije brat, otec na jeseň zomrel. Keď mám cestu na Slovensku, zastavím sa pozrieť rodinu.

Imrich Bugár

Narodil sa 14. apríla 1955 v Ohradách pri Dunajskej Strede. Niekdajší najlepší diskár sveta. Vybojoval striebornú medailu na olympijských hrách (1980), má zlato z majstrovstiev sveta (1983), na majstrovstvách Európy získal zlato (1982) a bronz (1978). Stal sa aj športovcom roka v Československu (1982). Trénoval olympijského víťaza v desaťboji Roberta Změlíka. Vyštudoval pražskú FTVŠ. Po skončení kariéry (1995) pracuje v Dukle, kde zabezpečuje cesty českým armádnym športovcom. Je tiež manažérom diskárskeho Memoriálu Ludvíka Daňka v Turnove. Žije v Prahe, je ženatý, má dcéru Olgu.

debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy