Lacný koník zarába milióny. Žijem svoj dostihový sen, tvrdí jeho majiteľ

26.01.2009 12:32
dostihy, Overdose, Zoltán Mikóczy
Dostihový kôň Overdose a jeho spolumajiteľ Zoltán Mikóczy. Autor:

Jedenásť štartov, jedenásť víťazstiev. Dvanáste mu v prestížnych dostihoch v Paríži neuznali (kobyle Fleeting Spirit sa neotvoril box), na opakovaný štart nenastúpil. Taká je minuloročná bilancia trojročného hnedáka Overdosa. Jeho majiteľovi Zoltánovi Mikóczymu zarobil 173 310 eur.

„Dvakrát som uvažoval o jeho predaji, no som rád, že som odolal pokušeniu,“ hovorí dunajskostredský podnikateľ. Aké má plány so šprintérskym zázrakom v tejto sezóne? „Pokúsime sa preraziť v najsilnejšej svetovej konkurencii.“ Netají, že prežíva dostihovú rozprávku s koňom, ktorého kúpil v prepočte za 88-tisíc korún. Zo špásu.

Bol Overdose váš najlepší obchod v živote?
No obchod… Keď vezmem, za koľko som ho kúpil, tak áno. V biznise je možné zarobiť od desať do dvadsať percent. Keby som to bral ako investíciu, za relatívne krátke obdobie sa jeho hodnota výrazne znásobila.

Aká je teraz?
Tým, že sa stal populárnym aj v Maďarsku a začal vyhrávať, médiá zvýšili záujem. A aj rôzni agenti. Je to obrovské pokušenie, keď vám povedia: tu máte tri až štyri milióny eur. Beriete…?

Zatiaľ ste nevzali. Prečo?
Predal by som svoje sny. A to nechcem. Ani z emotívneho, ani z finančného hľadiska. Keď v tejto sezóne potvrdí očakávania a vyhrá niekoľko dostihov kategórie Group 1,  tak sa jeho cena môže aj strojnásobiť. Dosiaľ nebol ani poistený. Keď som vychádzal z toho, za koľko som ho kúpil, nemalo význam ho poistiť. Pri jeho súčasnej hodnote by som poistku finančne neuniesol. Rokujem však s jednou maďarskou poisťovňou o poistke na 4 milióny eur. Overdose sa stane jej reklamnou tvárou, spoločnosť prispeje i na náklady s prevádzkou. Teraz už môžeme rokovať, sme v inej pozícii. 

Získali ste v poisťovni veľkého marketingového partnera?
Áno. Záujem o Overdosa stúpa. Formuje sa zoskupenie: buď jeden významný maďarský partner, všeobecne uznávaný z absolútnej hospodárskej špičky, alebo jedna firma pristúpi na to, aby som minimalizoval riziká. Som si vedomý, že keď kôň zajtra zle stúpi, tak všetko, čo sme do toho vložili, ide preč – a nebude mať ani zlomok momentálnej hodnoty.

Naozaj ste o predaji neuvažovali?
Keď bol dvojročný, skoro som pristal na ponuku 300 tisíc eur. Vtedy som váhal. Následne prišla iná ponuka z Ameriky – aby sme ho dali do syndikátu za 50 percent hodnoty, teda pol milióna dolárov. A naďalej mohol ostať v Európe, hoci najprv trvali na tom, že musí do Ameriky. Obchod so švajčiarskym bankárom žijúcim v USA som neuzavrel, lebo záujemca mal v rodine tragickú udalosť. Keď sa znovu prihlásil, povedal som, že je to bezpredmetné. Už sme stáli na prahu minuloročnej sezóny. Potvrdila, že som konal dobre, keď som nepristúpil na prvé ponuky. Overdose svoju hodnotu v porovnaní s tým, keď bol dvojročný, takmer zdesaťnásobil. Nechcem machrovať, že peniaze nie sú dôležité. Človeka ten balík aj tlačí, mohol by fungovať do konca života, založiť úspory. Na druhej strane: v dostihoch som pomaly dvadsať rokov. Začal som od najnižšej úrovne. A momentálne mám šancu hrať takú rolu, o akej sa mi ani len nesnívalo. 

Čo vás priviedlo k dostihom?
V roku 1993 som ako začínajúci podnikateľ chodieval do Šale. Tam bolo jediné odborné učilište orientované na chov koní a jazdectvo. Začal som rekreačne jazdiť. Bolo sme asi ôsmi kamaráti. Na jazdenie dostihov sme už boli starí a ťažkí. Dostihy však majú športovú mágiu, čo oslovuje podnikateľov.

V čom?
V nich ide tiež o víťazstvá. A šanca byť prvý má súvislosť aj s podnikaním. V roku 1994 sme založili jazdecký klub Imperial. Z maďarskej Bábolny sme prenajali desať anglických plnokrvníkov – a neskúsení i naivní sme sa tešili, že budeme vyhrávať. Avšak kone, ktoré nám dali, nepatrili do špičky. Šlo o štvorkové a päťkové. Priateľov to odradilo… Až som ostal sám. Aby som nevrátil desať koní a ako-tak si zachránil česť, jednu kobylku a jedného žrebca som odkúpil. Od roku 1995 som začal na účet mojej firmy Univerzal s dostihmi.

Odhadnete, koľko peňazí vás to stálo?
Najprv – dostihy sú stratová záležitosť. Keby som nemal Overdosa, tak by som bol v strate – a nie malej. Za minulý rok som vďaka Overdosovi ziskový. To je výnimočná situácia. Kone sú hobby ako pre niekoho golf a drahé autá. Do dostihov treba vrážať – ale v rozumnej miere. Toľko, koľko si môžete na úkor svojho podnikania dovoliť.

Sú pre vás dostihy adrenalínom? Kompenzujete si nimi manažérsky stres?
Každé dostihy veľmi prežívam. Overdose ma výrazne odbremenil od práce. Osemdesiat percent svojich aktivít venujem Overdosovi, zvyšok podnikaniu. Čo nemá dobrý vplyv na biznis, lebo tam nemám adekvátnu náhradu a cítim, že to škrípe.

Prečo máte hlavnú stajňu v Maďarsku?
V roku 1999 som odišiel z Dunajskej Stredy do Budapešti. Mali sme spoločnú akciovku s ostravskou Novou hutou, najväčším hutníckym podnikom v Česku. Viac času som trávil v Maďarsku. Keď Česko v roku 2004 predalo akcie Novej huty svetovému magnátovi, Indovi Mittalovi, NH Hungaria šla do konkurzu. Založil som Steel Center Hungary, kde som majoritný majiteľ. Mohol som si dovoliť založiť stajňu aj v Maďarsku – neďaleko Budapešti v Dunakeszi-Alagu. Ešte jedna skutočnosť zohrala úlohu, prečo viac rozvíjam maďarskú stajňu než slovenskú. V Šali sa o moje kone stará Dodi Rosíval. Tréner, ktorý ma v roku 1993 naučil jazdiť. Máme nadštandardný vzťah. V Šali sa na koňoch učia jazdiť učni, nie sú tam také profesionálne podmienky ako u Sándora Ribárszkeho v Alagu. Keby som zveril kone na Slovensku inému trénerovi, šlo by to na úkor nášho kamarátstva. Ribárszky je sedemnásobný tréner-šampión Maďarska, uňho som videl väčšiu perspektívu. 

Overdose vyhral aj prestížne dostihy v Paríži, ale tam nariadili štart opakovať. Nemali ste nutkanie poslať ho o päť hodín znovu na trať?
Poslúchol som oveľa skúsenejších. Pre mňa bol dôležitý názor legendárneho džokeja Dettori, ktorý povedal, že v žiadnom prípade nie. A Dodo Rosival dodal: Zoli, keď máš toho koňa rád, nepošli ho znovu na štart.

Na čo si trúfate s Overdosom v tejto sezóne?
V predchádzajúcej naznačil, že môže patriť do absolútnej svetovej špičky. A teraz ho čaká, aby to výkonnostne potvrdil v sérii Global Sprint Challenge – to sú podujatia v Anglicku, Austrálii, Japonsku a Hong Kongu. Víťaz získa prémiu milión dolárov, podmienkou je, aby štartoval na troch pretekoch. Pre celý realizačný tím to bude mimoriadne náročné. Mierime do takých výšin, kde z okolitých krajín nik nebol. Pre porovnanie: akoby si mužstvo z piatej futbalovej ligy trúfalo na Ligu majstrov. Tam je iná klíma, vyžaduje sa iné vystupovanie. Na to sa musíme pripraviť. A teším sa aj na odvetu proti Marchand d'Orovi, ktorý vyhral v Paríži po opakovanom štarte.

Bude štartovať v tejto sezóne aj v Bratislave?
Nie. Devätnásteho apríla pobeží prípravné dostihy v Budapešti. To bude posledná príležitosť vidieť ho v stredoeurópskom regióne. Začiatkom mája odcestujeme do Anglicka. V júli sa vráti domov, absolvuje prípravné dostihy v Baden-Badene, opäť pôjde do Paríža, odtiaľ do Austrálie, potom do Hongkongu a Saudskej Arábie. Tam asi skončí.

Navštívili ste niekedy dostihy v Anglicku?
Nie, dostihy som navštevoval v Bratislave, v Budapešti, vo Viedni, sem-tam v Nemecku. Mám však poradcov-priateľov, ktorí vedia, ako to tam chodí. Bývalý slovenský šampión-tréner Laco Kubišta pracuje pre jednu známu trénerku v Anglicku. S ním som dohodnutý, že ma zorientuje. Keď sme prišli do Baden-Badenu alebo do Paríža, aj tam už pozerali na nás ako na mimozemšťanov – že niekto z východnej Európy sa hlási o slovo. A pritom – aj my si vieme dať oblek, ak si to vyžaduje zvyklosť a vieme sa správať.

Dívali sa na vás zvrchu?
Nikomu nič nevyčítam, no bolo cítiť, že to nie je náš svet. Práve preto dávam bokom obchodné aktivity. Chcem to chytiť do rúk – už len zo zaujímavosti, aby som to zažil.

Kedy bude Overdose na vrchole síl?
V tomto a budúcom roku. Ako štvorročný a päťročný by mal byť na vrchole svojej výkonnosti.

Nemáte strach, že vášho koňa niekto nadopuje?
Minulý rok s tým mala slovenská stajňa MPL Racing problém v Merane. Obávali sme sa preto trochu, ako dopadne naše vystúpenie v Ríme, ale boli sme príjemne prekvapení. Zabezpečili nám samostatné ustajnenie, dvadsaťštyriho­dinový kamerový systém, osobitného strážcu.

Kupujete ešte kone?
Nerád by som sa z dostihovej scény vytratil, ale určite znížim počet koní v chove. Dvadsaťšesť je veľa, stačilo by pätnásť.

Máte v chove ešte nejakého Overdosa?
Pravdepodobnosť, že by som mal ešte jedného Overdosa, sa rovná nule. Nie som chamtivý, svoju dávku šťastia som si už vyčerpal. A preto si veľmi vážim každé víťazstvo.

Cíti kôň, že vyhral?
Áno – to, že ho nik nepredbehol, že bol prvý v cieli. Má ten stádový pud, že musí byť na čele. To v ňom je.

Neotrasie ním prehra?
Uňho to bude určite psychický zlom, keď prvý raz prehrá. Raz to musí prísť.

Stávkujete?
Málokedy.

Zvyknete si staviť aj na Overdosa?
Občas, ale len zo zábavy a v malých čiastkach. Nechodím na dostihy pre stávkovanie.

Ako ho rozmaznávate?
Nijako.

Ako často ho vídate?
Každý týždeň je to inak. Väčšinou sa prídem naňho pozrieť aspoň raz za týždeň. Keď sa stal mediálnym ťaháčikom, chodieval som častejšie, lebo ho aj často fotili. Som rád, že ho mám, ale nemám vnútornú potrebu ho každý deň hladkať. Ani by to nebolo dobré. 

Ochutnali ste už konskú salámu?
Mám ju rád. Dokonca som jedol aj konské mäso. V Maďarsku je jedna mongolská reštaurácia, kde ho veľmi chutne pripravujú. Na sladko, vo forme stejkov.

Sedeli ste na Overdosovi?
(so smiechom) Nie, nechcem mu ublížiť.

0 debata debata