Boxer Zachara dostal za zlato Stalinove spisy

01.08.2008 06:54
Ján Zachara
Ján Zachara. Autor:

Jeho príklad potvrdzuje, že pästiar nemusí byť hromotĺk. Malý a útly Ján Zachara nerozdával údery, ktoré posielali na zem súperov. "Boxerista musí ukázať aj tvrdý úder, to je bez diskusie," vraví čoskoro osemdesiatročný niekdajší šampión. "Stále som na ňom pracoval, ale nikdy to nebola moja prednosť. Nepatril som k bombardérom. Najmä v súčasnosti sa však náš šport často skĺzne iba na bitku."

Obracia všetko na žart. Box je jemný šport, bojuje sa v rukavičkách, smeje sa. Odboxoval v ringu viac ako 450 zápasov, podľahol asi v päťdesiatich. Ale hneď pridáva, že na prstoch rúk by spočítal, koľko víťazných súbojov skončil štýlom k.o. V tréningu robil, čo mohol. Chodil hádzať uhlie, pílil stromy, rúbal drevo. Silou však nikoho nezastrašil. Jeho tromfom zostala rýchlosť, šikovnosť, obratnosť, technika. Týmito prednosťami to dotiahol k olympijskému zla­tu.

Zlatý Torma buchol do stola

Helsinská olympiáda v roku 1952 sa stala zlatou baňou československého športu. Získal sedem najcennejších medailí. Najviac v histórii. V predposledný deň helsinských súťaží k veľkému úspechu nečakane prispel aj Ján Zachara. Veľa nechýbalo a ostal by doma. To isté sa mu stalo pred štyrmi rokmi. Na prvej povojnovej olympiáde v Londýne sa nepredstavil, hoci mu už zobrali aj miery na oblek. Vyšupli ho z výpravy, nahradil ho nejaký funkcionár.

O štyri roky neskôr ho tiež chceli z výpravy vyčiarknuť. Zámienkou sa malo stať zranenie. Niekoľko dní pred odletom mu na sústredení tréningový sparingpartner Majdloch nechtiac roztrhol obočie. Miestny doktor mu na mieste ranu spojil svorkami. Hnisala. Až v Prahe mu ju lekár Rudej hvězdy Jiří Čechura vyčistil a zašil. „Už vtedy ovplyvňovali nomináciu zákulisné ťahy a klubové záujmy,“ spomína rodák z Kubrej neďaleko Trenčína. „Usilovali sa ma odpísať, vraj som staré drevo, hoci som prešiel úspešne všetkými kvalifikáciami.“

Zachránil ho zlatý Julo Torma. Olympijský víťaz v boxe z Londýna bol autoritou, ktorého sa funkcionári dokonca trochu báli. Videl, že Zachara má formu ako nikdy. Ak nepôjde Zachara, nejdem ani ja, rezolútne buchol do stola uznávaný športovec a čoskoro už obaja sedeli v lietadle.

Vo finále sa mastil s Talianom

Nekládol si nijaké veľké ciele. Keď v ringu v Messuhalle zdolal v prvom kole Švéda Wärmströma vydýchol si: už nebudem najhorší. Ďalší československí borci podľahli a keď v druhom kole vyradil juhokórejskeho borca Su Bung Nana, už bol pokojný.
Z tretieho kola mal však trochu obavy. Čakal ho maďarský favorit Erdei. „Necelý rok predtým mi naložil v medzištátnom zápase v Budapešti. Bál som sa znovu výprasku. Neviem, čo sa stalo. Asi ma podcenil a mne ten zápas vyšiel výborne. Zrodila sa senzácia. Bol som už v semifinále. Medailu som mal istú,“ pripomína.

Ján Zachara

Narodil sa 27. augusta 1928 v Kubrej (teraz súčasť Trenčína)
Na OH 1952 získal zlatú medailu v kategórii do 57 kg, na OH 1956 skončil vo štvrťfinále
Trikrát štartoval na ME (1949, 1955, 1959)
Štvornásobný majster ČSR (1951, 1954, 1955, 1956)
Žije v Novej Dubnici
Od skončenia kariéry pracuje ako tréner mládeže


Už nemal čo stratiť, boxoval v pohode, uvoľnene a poradil si aj s Juhoafričanom Leonardom Leischingom. Finálový súboj proti Talianovi Sergiovi Caprarimu má stále pred očami. Na videu ho videl azda stokrát. „Talian bol jednoznačný favorit, ale zviedli sme úplne vyrovnaný súboj,“ pokračuje Zachara. „V poslednom kole sme sa iba mastili. Nijaká krása. Išlo už len o výhru.“

Do poslednej chvíle nevedel, kto zvíťazil. „Rozhodcovia mi pripísali výhru pomerom 3:2. Až keď mi rozhodca zdvihol ruku, mal som istotu a mohla prepuknúť obrovská radosť. Dosiahol som najväčšie víťazstvo v kariére, ale akiste nie najkrajšie,“ priznáva.
Skončil na rukách basketbalistov, ktorí ho prišli povzbudiť a so zlatou medailou na krku si ho v eufórii pohadzovali ako basketbalovú loptu.

Doma čakala úspešnú výpravu veľká sláva. Na plnom strahovskom štadióne ju vítal podpredseda vlády Zdeněk Fierlinger. Osobitne spomenul zlatých medailistov, všetkým poďakoval, len Zacharovo meno nepadlo. „Asi ma zabudli do zoznamu napísať, alebo preskočil riadok,“ domnieva sa po rokoch Zachara. Na čestnej tribúne stál vedľa Zátopkovcov.

Cítil sa zaskočený, v hľadisku sedel jeho otec i manželka, ktorí pricestovali z Trenčína a prekvapene krútili hlavami. „Urazený som však nebol,“ dodáva, ale keď ho vzápätí volali do autobusu, lebo olympionikov čakal slávnostný sprievod v centre Prahy, neodpustil si uštipačnú poznámku. „Ja nejdem, súdruh Fierlinger ma nepozval,“ vravel vedúcemu. Protesty boli zbytočné. Dostal to príkazom…

Šampión dostal za zlato aj Stalinove spisy, skončili v zbere

Ján Zachara nosil v čase helsinských Hier vojenskú rovnošatu. Za zlato dostal frčku, povýšili ho do hodnosti podporučíka. Vzápätí vyfasoval aj kožený dôstojnícky kabát. Ten si však príliš neužil. Od začiatku bol rozhodnutý, že v armáde po olympiáde končí. „Rád som poslúchal, ale nie v uniforme, vo vojenskom prostredí som sa necítil najlepšie,“ pripomína.
Odolal aj presviedčaniu neslávne známeho ministra obrany Alexeja Čepičku, ktorý ho spolu s ostatnými armádnymi olympionikmi prijal.

„Nebolo jednoduché ho odmietnuť,“ vysvetľuje Zachara. „Otvorene sa nedalo povedať, že nemám záujem zostať v armáde. Vyhovoril som sa na zdravotné ťažkosti, Čepičkovi som vravel, že ma bolieva často hlava.“

Na prijatí mu Čepička venoval hodinky, má ich dodnes a aj po 56 rokoch stále idú. Za olympijský triumf však oficiálne nedostal ani korunu. Po návrate musel odovzdať aj olympijské oblečenie, vrátane červeného trička a bielych treníriek, v ktorých bojoval vo finále. Zostalo mu iba štartové číslo – 258.

Pôvodne mu zobrali aj zlaté rukavice, ale napokon si ich vymodlil u šéfov a vrátili mu ich. O niekoľko rokov neskôr skončili v múzeu. Na veľký deň mu zostala iba jediná spomienka – zlatá medaila. Starostlivo ju opatruje doma v Novej Dubnici, hoci po toľkých desaťročiach je už trochu ošúchaná. Prešla tisíckami rúk na rôznych besedách a podujatiach.

V rodisku ho čakalo ešte jedno prekvapenie. V trenčianskej Merine, v jeho materskej firme, sa zamestnanci vyzbierali na odmenu – 10 400 korún. ,,Predstavovali vtedy asi mesačný plat. Nemal som z toho dobrý pocit, akoby mi tie peniaze nepatrili a nezaslúžil som si ich. Aj mi to niektorí ľudia povedali, vyčítali mi ich. Do fabriky som musel priniesť potvrdenie, ako som s nimi naložil. Pridal som k nim triapol tisíc a kúpil som si dve fotelky a sekretár do obývačky."

Každý sa mu chcel nejako zavďačiť a prijal aj kuriózne dary. „,Zväzáci z Priehrady mládeže mi venovali dvanásť dielov Stalinových spisov. Keď som ich rozbalil, zistil som, že už ich niekto používal, niektoré pasáže boli podčiarknuté. O niekoľko rokov neskôr skončili v školskom zbere,“ vraví pobavene Zachara.

Zlatý triumf mu pripomínali aj maškrty, ktoré si po návrate vychutnával. „Maďarský šampión Erdei, ktorého som vyradil vo štvrťfinále, mi sľúbil štanglu maďarskej salámy – ak získam titul. Slovo dodržal,“ pokračuje vo výpočte Zachara. Najväčšiu radosť však urobil deťom – čokoládou. V olympijskej batožine jej mal tri kilogramy. Šéfkuchár československej výpravy Bidermann mu kilo venoval po víťaznom finále. A za každé vynechané raňajky mu vždy nejakú čokoládu odložil ako kompenzáciu.

„S ňou som u nás na dedine mal najväčší úspech u deťúreniec,“ smeje sa. „Bola iná doba. Fungoval lístkový systém, čokoláda nebola vôbec a fínska mala výnimočnú chuť a kvalitu. Takmer všetku som nakoniec rozdal,“ uzatvára spomínanie na slávne dni svojho života 79-ročný Ján Zachara.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
42,99
Elite červené ruže dve srdiečka

Elite červené ruže dve srdiečka

73,99
Srdce červené ruže srdiečka

Srdce červené ruže srdiečka

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk