Slovenská hádzanárka storočia si trúfala na olympijske zlato. Soul už stokrát oplakala

19.07.2010 07:04
Mária Ďurišinová - Prestaňte fajčiť
Mária Ďurišinová. Autor:

Na olympiáde v Soule 1988 obsadili československé hádzanárky piate miesto. Ich následovníčky by boli teraz šťastné ako blchy, keby sa im niečo podobné podarilo zopakovať. Zatiaľ sa na vrcholné svetové podujatie ani neprebojovali. Mária Ďurišinová sa však dodnes s týmto výsledkom nevyrovnala. Pokladá ho za najväčšie sklamanie v kariére.

Jeden gól od slávy

Hala v juhokórejskom Suwone zažila veľký nárek československého tímu. Hádzanárky preplakali v šatni viac ako hodinu. Tréner Jiří Zerzáň sa dvakrát pokúsil dostať k nim, no zabuchli pred ním dvere. Keď sa s červenými očami a sklonenými hlavami konečne začali pomaly bez jediného slovka ťahať von z kabíny, z haly už dávno odišiel posledný divák a ponorila sa do tmy. Svetlá v rozžiarenom modernom stánku zhasli rovnako ako ich jedinečná šanca na historický výsledok.

Krátko predtým v poslednom zápase B-skupiny olympijského turnaja zdolali po výbornom výkone obávanú Juhosláviu o štyri góly. Lenže k sláve im chýbal ešte jeden gól. Na postup do štvorčlennej skupiny, v ktorej sa rozhodovalo o poradí na stupni víťazov, potrebovali vyhrať nad Juhosláviou o päť…

Československo malo v Soule jeden z najlepších ženských hádzanárskych tímov vo svojej histórii. „Som si istá, že vo finálovej skupine by sme získali medailu, a verím, že sme mali reálne na zlato,“ nepochybuje ani s odstupom času niekdajšia hviezda svetovej hádzanej, parádna strelkyňa s neomylnou ľavačkou.

Plač po veľkom víťazstve

Pripomína, že tím bol vtedy taký výkonnostne nadupaný, že v priebehu stretnutia nad Juhosláviou viedol aj rozdielom, ktorý by stačil na postup do bojov o medaily. „Tridsať sekúnd pred koncom sme však inkasovali gól, ktorý o všetkom rozhodol. Aj jasná výhra bola v tom okamihu našou prehrou. Najmä v ženských tímoch sa po sklamaniach objavia v očiach aj slzy, no taký plač, aký sme spustili, som nikdy nezažila,“ približuje Ďurišinová.

Ešte sa zmobilizovali, aby turnaj dôstojne dohrali. V skupine o 5. až 8. miesto ďalšie súperky rozstrieľali, obsadili piate miesto, čo by mnohí iní s nadšením brali. „Život ide ďalej, ale nemyslím si, že sa s touto športovou tragédiou niekedy úplne vyrovnám,“ lúčila sa so Soulom najlepšia strelkyňa olympijského turnaja.

Na tom sa nič nezmenilo ani po dvadsiatich dvoch rokoch. Sklamanie prebolelo, no smútok zostal. Pri spomienke na Soul sa slzy v očiach ešte stále ligocú…

Svetová strelkyňa góly nepočítala

Na štatistiku si nikdy nepotrpela. „Ani presne neviem, koľko gólov som v kariére strelila,“ potvrdzuje. „V medzinárodných stretnutiach ich bolo vyše 1 500. Tréner Tomáš Kuťka v čase, keď som s aktívnou hádzanou končila, niekde vyhrabal fakt, že som bola svetovou rekordérkou v počte strelených gólov na počet odohraných zápasov. Gólov bolo toľko, že v závere kariéry som si viac cenila, keď som vypracovala peknú akciu alebo niektorej spoluhráčke na gól prihrala.“

Výnimočnú situáciu zažila na majstrovstvách sveta B-kategórie v Dánsku v roku 1981. V turnaji išlo o postup na svetový šampionát v Maďarsku. Československo hralo zápas proti Nemecku a v prípade výhry postupovalo. Začínala v reprezentačnom tíme, no tréner ju už staval aj do základnej zostavy. V ten deň bola dosť nervózna a kouč ju nasadzoval podľa potreby do hry. Nestáva sa to často, no v tomto súboji malo družstvo výhodu až dvanástich sedmičiek. Už vtedy bola určená na ich hádzanie.

„Tréner ma poslal na prvú – bez problémov som ju premenila,“ rozvíjal ďalšiu spomienku. „To isté sa zopakovalo aj pri druhej, tretej… Keď som išla na štvrtú, už som sa začínala triasť. Nik nie je taký strelec, že si trúfne všetko premeniť. Ako sa zvyšoval počet sedmičiek, hrozilo, že niektorú z nich spálim. Pritom vo vyrovnanom zápase stále vládlo napätie, každá premenená šanca bola mimoriadne dôležitá.“

Ruka nepočúvala hlavu

Všetci o nej vedeli, že sedmičky hádže vpravo dole a nemecké brankárky sa o tom už aj v tomto zápase presvedčili. „Videla som, ako im tréner Hoffmann pred každou sedmičkou zdôrazňuje, na čo si majú dať pozor,“ usmieva sa. „Pred piatou sedmičkou som si už sadla na samý kraj lavičky a krčila som sa tam v nádeji, že tréner určí niekoho iného. On ma však pohľadom vždy našiel. Ideš, kývol mi a už som opäť stála pred brankárkou zoči-voči. Po šiestej a siedmej ma chytala panika a vyslovene som sa bála. Tŕpla som, kedy zasa rozhodca nariadi sedmičku.“

Vtedy sa však presvedčila, ako zvláštne zavše pôsobí psychika. Na lavičke sa klepala, aby niečo nezbabrala a chcela sa vyhnúť zodpovednosti. „Naznačovala som trénerovi, aby poslal na pokutový hod niekoho iného. Keď som však vybehla na ihrisko a vzala do rúk loptu, všetko zo mňa spadlo. Odrazu som stála pred bránkou a vyzerala ako najsebavedomejší človek na svete. A stále som loptu hádzala presne na rovnaké miesto.“

Nemeckého trénera už obchádzal infarkt. Triasol svojimi brankárkami a zasa im ukazoval, kam pôjde lopta. „Všetko som to pozorovala z lavičky. Keď som pristupovala k bránke, hovorila som si, že už mi na to neskočia a teraz zahrám sedmičku určite inak. Dodnes si to neviem vysvetliť, hoci hlava dávala jasný signál, ruka ju vôbec neposlúchala. Už som bola presvedčená, že lopta poletí inde – tvrdohlavo skončila vždy na jedinom mieste. Nepočúvala som samu seba. A robila som niečo, čo ohrozovalo úsilie celého družstva. Jedenásť sedmičiek som zahrala rovnako a až poslednú, dvanástu, som hodila oblúčikom do stredu, podobne ako Antonín Panenka kopol svoju slávnu futbalovú jedenástku. Brankárky už automaticky skákali vpravo k žrdi…“

Výnimočný švih v ruke

Tento sedmičkový príbeh mal pokračovanie v Bratislave.

„Striedali sme sa na tréningoch v hale s hádzanármi ČH a vynikajúci brankár Ján Packa ironicky komentoval môj stopercentný strelecký výkon. Ako si to tak mohla hádzať, rýpal do mňa. Čudoval sa, ako mohli brankárky na to skočiť. Obhajovala som názor, že to nie je vždy iba o tom vedieť, ako súperka hádže. Nebola som nikdy ani robustná, ani silová hráčka, no mala som v ruke švih. Keď v správnom momente trafí strelkyňa na správne miesto, brankár má malú šancu. Trochu sme sa podpichovali, až sme uzavreli stávku. Hádzala som na neho päť sedmičiek. Premenila som štyri a všetky – vpravo dole. Nechytil ani jednu – piata sa odrazila od žrde…“

S politikou už nechcem mať nič spoločné, vraví oslávenkyňa Ďurišinová

V sobotu oslavovala päťdesiatku a tvrdí, že nikdy nebolo také jednoduché niečo jej zaželať. V čase, keď začala boj so zákernou chorobou, jej všetci vinšovali najmä zdravie. Nikdy nevynikala urastenou postavou a veľkou silou, ale jej vychýrená ľavačka naháňala strach všetkým svetovým brankárkam. Mária Ďurišinová, ktorá si vyskúšala aj veľkú politiku a odsedela si šesť rokov v poslaneckej lavici za SDĽ, bola vždy vyhlásenou bojovníčkou, ktorá robila všetko na viac ako sto percent. Len tak sa stala svetovo uznávanou športovkyňou. Aj svoju súčasnú neľahkú situáciu zvláda s humorom a verí, že všetko dobre dopadne.

Sledujete súčasnú politiku?
Veľmi za tomu bránim. Osem rokov už nemám s politikou nič. Voliť som bola, viem, že máme novú predsedkyňu vlády. Možno poznám jedného – dvoch ministrov, ale mená ostatných sa ani nebudem učiť. Nemá to nijaký význam. Strata času. Možno o dva roky budú zasa iní.

Ľutujete, že ste sa pred časom ocitli vo vysokej politike?
Nie, ja nikdy nič neľutujem, čo som robila. Každá životná skúsenosť – aj táto – je cenná a niečím ma obohatila. Aká to bola skúsenosť a že sa to niekedy nedalo už vydržať, to je iná vec. Pracovala som v každej sfére, v zákonodárnej, vo výkonnej, aj na ministerstve školstva. Bola to dobrá škola.

Vrátili by ste sa ešte do politiky, keby ste dostali ponuku?
Už nie. Už som z politickej naivity vytriezvela. Chvíľu som o tom rozmýšľala, keď som sa angažovala okolo nášho baráku, niečo sme vybavovali a na všetko bolo potrebných množstvo nezmyselných potvrdení. Na sekundu má lákala komunálna politika, ale nakoniec som to zavrhla. To sú tiež veľké kšefty. Nelákajú ma.

A hádzárske roky? Tie by ste si zopakovali?
Po posledných operáciách už nemôžem svoju ľavačku ani poriadne natiahnuť a zrejme už ani nikdy nenatiahnem. Aj s tenisom som skončila, možno ešte ping-pong by som zvládla. Alebo bedminton.

Kedy ste si naposledy zahrali hádzanú?
Na majstrovstvách sveta veteránok pred štyrmi rokmi v Maďarsku. Tam som definitívne skončila. Oficiálne som oznámila babám, nech už so mnou nerátajú, že už fyzicky nestačím ako predtým. Boli tam aj mladšie hráčky, ktoré boli ešte aktívne vo vrcholovom športe. Dala som aj nejaké góly, ale tie sa už nerátajú. Už sa chodím na hádzanú len pozerať. Najmä na mužov, nech sa trochu poteším. Keď však teraz o tom uvažujem, ešte raz by som si rada zopakovala jeden zápas.

Ktorý?
Finále majstrovstiev sveta 1986 v Holandsku. Podľahli sme v ňom Ruskám, ale myslím si, že sme vtedy na ne mali. Obrovským úspechom však boli aj strieborné medaily. Už sme sa trochu uspokojili s postupom do finále, chýbala nám väčšia motivácia. Ten zápas by som teraz hrala úplne inak.

Kde sa stratili všetky tie výborné hádzanárky, veľké talenty, ktoré pred rokmi na Slovensku pravidelne vyrastali?
Myslím si, že by sa ich stále našlo dosť. Len ich treba podchytiť, dať dokopy, utvoriť z nich dobrý tím, ako to urobil s mužmi Zolo Heister. Aj o mužoch sa vravelo, že nemajú nijakú šancu, a koľko radosti fanúšikom v poslednom období urobili. Aj keď prehrajú, je radosť sa na nich pozerať, na ich nasadenie, bojovnosť, pekné akcie. Verím, že nový reprezentačný tréner žien, Štefan Katušák, to dokáže tiež. Musí naučiť dievčatá vyhrávať. V nijakom športe nemôžete byť úspešný bez túžby víťaziť.

A vy ste mohli v kariére vybojovať ešte viac?
Na OH 1988 v Soule sme mali na dosah ešte lepší výsledok. Ťažko som to znášala, lebo som vedela, že to bola moja posledná olympiáda. A štyri roky predtým sme nemohli cestovať do Los Angeles. Namiesto tohto sa hral turnaj Družba v Trenčíne, úplne suverénne sme ho vyhrali. V tom čase sme mali najsilnejší tím a úžasnú formu. Určite by sme chytili medailu aj na olympiáde. Vtedy som to tak nevnímala, uvedomila som si až neskôr, o čo sme prišli. Aj v čase mojej športovej kariéry som stratila šancu na úspech vinou politiky. Nečudujte sa, že po tom všetkom už nechcem mať s ňou nič spoločné.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
17,99
Perla žlté narcisy

Perla žlté narcisy

73,99
Elite červené ruže Grand

Elite červené ruže Grand

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk