Dvadsať rokov ste dopingový komisár UEFA. Je to práca, ktorá má prísne pravidlá. Čo môžete o nej prezradiť?
Dnes už má širší záber ako v čase, keď som začínal. Dotýka sa aj oblasti zdravotníckeho zabezpečenia štadiónov, prvej pomoci a podobne. Jej hlavným zmyslom nie je reštrikcia, ale úsilie vysvetľovať, vzdelávať. Identita dopingového komisára nesmie byť známa, to, čo sa udeje za dverami, sa nezverejňuje, je to tajné.
Po zápase k nemu chodia aj najväčšie futbalové hviezdy. Môže s nimi stráviť čas rozhovorom, niečo sa dozvedieť?
Niekedy sa to dá, najmä ak hráča poznáte. Musíte si nájsť vhodný prístup, je to citlivá záležitosť, pri odberoch platia striktné predpisy. Napríklad spoločné fotografie sú prísne zakázané, ani to neskúšam. Priestor na debatu je, lebo v dopingovej miestnosti sa dlho čaká.
Niekedy tri hodiny i viac. Na MS 1990 som ako lekár výpravy bol na dopingu s Kubíkom a čakali sme šesť a pol hodiny, kým odovzdal potrebnú vzorku. Všetci už dávno spali v hoteli, keď sme odchádzali zo štadióna. Často sa stáva, že mužstvo odletí domov a hráč sa vráti na druhý deň.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Je doping vážnym problémom futbalu, podobne ako v niektorých iných športoch?
Momentálne vyskakuje najmä problém žuvacieho tabaku, ktorý je obľúbený aj u detí, a potom na prehliadkach objavujeme nepríjemné nálezy na elektrokardiograme či pri meraní krvného tlaku.
U nás sa tento problém ešte veľmi nerieši, ale v Česku sa chystá do parlamentu návrh na jeho predaj od stanovenej vekovej hranice.
Žuvací tabak je však bežne dostupný…
To je problém, dnes si ho kúpite aj v trafike. Keď sa kombinuje s energetickým nápojom, je to koktail, ktorý zvyšuje výkonnosť, ale je veľmi škodlivý najmä pre organizmus, ktorý sa vyvíja. Už existuje fenomén závislosti od žuvacieho tabaku, zažil som to u jedného hokejistu, ktorý musel ísť na „odvykačku“ na tri mesiace.
Mal taký strašný nález, že to hrozilo rizikom náhlej smrti. Keď si niekto dá 16 dávok žuvacieho tabaku, čo je extrém, to je to isté, akoby vyfajčil sto cigariet denne. Jeho užívanie neprinesie hneď viditeľné problémy, športovec nemá ťažkosti s dýchaním, nekašle, ale zmeny sa prejavujú na srdci.
Vo vašej publikačnej činnosti sa nevenujete len medicíne, ale ste aj folkový spevák a hudobný kritik, prinášate recenzie i novinky z oblasti umenia. Odkiaľ čerpáte informácie?
Sledujem našu i zahraničnú tlač, mám bohatý archív novinových výstrižkov z rôznych oblastí. Potvrdili by to aj hráči, keď sme boli niekde vonku a prišli do mojej izby, videli množstvo novín, rôznych článkov z nich. Často sa ma vypytovali, čo si to odkladám. Neboli to len odborné články, rozhovory, ale aj rôzne kuriozity. Z toho všetkého čerpám.
Foto: ARCHÍV PAVLA MALOVIČA
Má zmysel robiť si dnes takýto archív, keď skoro všetko nájdete na internete?
Zďaleka nie všetko. Zopárkrát som si dal s kolegom súťaž, keď sme sa venovali nejakej téme. Vždy som o nej nazbieral viac informácií vďaka môjmu bohatému archívu.
Ten často využívate aj v hudobnej publicistike. Ste člen združenia pesničkárov Slnovrat. Ešte stále sa stretávate?
Jasné, najbližšie 12. augusta. V tejto komunite pôsobím od roku 1979. Prví ľudia v hudobnej brandži, ktorí ma oslovili, boli Paľo Hammel a Karel Kryl. Ale asi najväčšia persóna, s ktorou som sa zblížil v hudobnom svete, bol Vladimír Mišík.
Zaujal ma ako autor, textár, ale najmä ako človek, vzdelaný, rozhľadený. Obdivujem ho, ako sa prenáša cez všetky problémy, bolesti a zostal vždy tvorivý, ľudský, priateľský. Mal som šťastie, že z domácej hudobnej scény som spolupracoval takmer so všetkými špičkovými muzikantmi.
Tam mal pevné miesto Fedor Frešo. Vždy to bola krásna vzájomná inšpirácia. A keď sa stretnem s kolegami zo Slnovratu, to akoby som vypil tri kávy a bol týždeň na dovolenke. Absolútna nirvána…