Často sa obraciate aj na starších ľudí. Kto je podľa vás „mladý“?
Princíp je zostať pohyblivý, mysliaci a samostatný. Dokázať si poradiť sám, aj keď sa nevylučuje malá pomoc priateľov. Ako spievajú Beatles aj Joe Cocker v piesni With a little help from my friends.
Najmä sa musíte ráno vždy zobudiť a nesmiete sa v noci často budiť. A keď sa aj zobudíte, nezačnite riešiť, čo vás čaká nasledujúci deň. Dôležitý je aj dobrý partnerský život, ten musí byť v špirále vývoja pozitívny. Keď máte doma pohodu, je to o niečo ľahšie.
Neprináša pohoda prvý malý krok k lenivosti?
To riziko hrozí. Dávam si pred seba vždy malú úlohu, nejaký termín, ale nesmie ma príliš znervózňovať, lebo potom to môže byť aj kontraproduktívne. Dôležité je, aby sa človek neprestal hýbať. Mal som s tým menší problém.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Pribral som, keď som si pridal dva dni práce v týždni a začal jazdiť autom. Odpadlo mi päť kilometrov chôdze. K tomu som sa po čase vrátil. Pohyb je nevyhnutný a mal by mať aj nejakú intenzitu, nemôžete sa flákať.
Aký pohyb odporúčate?
V staršom veku by mal byť primeraný. Už nepreferujem beh, kvôli kĺbom, hoci nemám s nimi problém. Využívam všetky možnosti pohybu, pri ktorých nie sú otrasy. Plávanie, cyklistiku, ale aj svižnú chôdzu s paličkami, ktorú poznáme ako nordic walking. A nesmiete zabúdať na hlavu, je dobré stále ju týrať otázkami.
Máte veľa aktivít a široký záber. Verejnosť vás pozná ako lekára, publicistu, pesničkára. Čo vás z toho najviac teší?
Mojou najkomfortnejšou zónou je stále medicína. Dáva mi rozlet. Musíte dokázať komunikovať s akýmkoľvek typom pacienta, je jedno, či je kurič, alebo člen akadémie vied. Nemôžete byť iba ortodoxne zameraný na jeho aktuálny problém, ale hľadať v komunikácii vety, aby sa otvoril a povedal vám, čo by inému možno nepovedal. Na to všetko je potrebná na prvom mieste trpezlivosť.
Vaša?
Na oboch stranách. Musíte mať dostatok trpezlivosti a vysvetliť pacientovi, že musí byť trpezlivý. Lebo za týždeň nevyriešite všetko a zázraky sa nedejú ani za tri dni, ako sa hovorí. Niekedy to trvá aj mesiace. Nikto nevie všetko. Preto by lekár nemal stratiť v nijakej situácii pokoru.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Kus života ste prežili ako lekár futbalových reprezentácií – československých i slovenských. Absolvovali ste 139 zápasov áčka a 117 s tímom do 21 rokov. To sú pozoruhodné čísla…
V áčku mám na konte už 140 stretnutí, lebo nedávno som zaskakoval za chorého kolegu v zápase Slovenska s Izraelom… Začínal som v septembri 1986 s Holandskom, trénerom bol český futbalista storočia Josef Masopust a jeho asistentom Václav Ježek.
Ale už predtým som pôsobil ako lekár hokejistov v Dukle Hodonín a v Slovane v mládežníckych tímoch. Vtedy som pracoval už aj ako funkcionár.
Práca s reprezentantmi vám umožnila spoznať množstvo výborných trénerov, hráčov i kus sveta. Čo bolo na nej najpríťažlivejšie?
Precestoval som celý svet, čo ma bavilo. Aj v čase, keď sa príliš cestovať nedalo. Bol som sedemkrát v Južnej Amerike, ale aj v Austrálii, Číne, Japonsku, Malajzii… Spoznal som množstvo nových ľudí a krajín. Ale úplne najdôležitejšie boli pre mňa asi kontakty. Získal som veľa známych i priateľov.
Môžem sa oprieť aj o ich vedomosti a konzultovať nejasnosti, ktoré sa vždy vyskytnú v lekárskej praxi. Úplne najviac mi dal lekár Bayernu a nemeckej reprezentácie Hans-Wilhelm Müller-Wohlfahrt.
Foto: ARCHÍV PAVLA MALOVIČA
Ste s ním stále v kontakte?
Áno, a nielen s ním, aj s mnohými ďalšími kolegami. Čoskoro oslávi osemdesiatku. Bol vždy otvorený, ochotne sa so mnou delil o svoje poznatky a skúsenosti. Mal výnimočnú schopnosť komunikácie s hráčmi. Veľa som sa od neho naučil. Ako mladík sa rozhodoval medzi medicínou a teológiou.
Vyštudoval medicínu, ale s hráčmi hovoril často ako farár. A ja sa s nimi zhováram dodnes podobným spôsobom (smiech). Pri spovedi sa dozvie kňaz veci, ktoré iní nepoznajú. A to isté by mala byť aj úloha lekára.