Dlhé roky strávil v RTVS a už takmer devätnásť rokov je známou tvárou TA3. Upútal aj ako autor spomienok a zážitkov, ktoré mapujú jeho vyše štyridsaťročnú prácu. Po knihe V rytme Tanga vychádza jej pokračovanie Vlci v Liverpoole.
Čo vás motivovalo k tomu, aby ste zobrali do rúk pero a sadli si za počítač?
S pribúdajúcimi rokmi sa mi kopili zážitky z ciest, bolo ich také množstvo, až som si fragmenty začal zapisovať do zošitov či na rôzne papieriky. Chcel som sa o ne s niekým podeliť, skúsil som to v knižnej podobe.
Čo je pre vás ťažšie? Písať alebo hovoriť?
Začínal som v týždenníku Tip, strávil som tam dva roky, takže mám skúsenosti aj s písaným slovom. Hovorenie je jednoduchšie, a, samozrejme, rýchlejšie. Zaberie to menej času. Pri písaní sa často v texte vraciam, opravujem, škrtám. Je to zložitejší proces.
Čítajte viac V Azerbajdžane to bolo ďalšie veľké trápenie. Ešteže je tu Weiss
Robili ste si poznámky z ciest, keď si po mnohých rokoch spomínate na rôzne detaily? Alebo ste si pointy aj domysleli a dotvorili?
Nič som si nevymyslel, neprikreslil, nefabuloval. Mal som tiež výbornú pamäť ako napríklad Marcel Merčiak, veľa som si udržal v hlave. Ale mnohé zážitky som si zapisoval už počas ciest. Detaily, aj zdanlivo odťažité témy.
Dostali ste sa v dlhom období komentátorskej práce občas do úzkych, do zložitej situácie?
Niektoré z nich opisujem aj v knihách. Stávalo sa to väčšinou v spojení s komentátorskými miestami, keď niečo nefungovalo, blížil sa zápas, nervozita stúpala. Často som si so švédskymi kolegami plietol takzvané štandy na futbalových šampionátoch. Mali sme označenie STV, oni SVT, Sveriges Television. Zažil som to aj na MS 1994 v USA. Na mojom komentátorskom mieste sedeli dvaja Švédi, ktorí už prenos začali. Ukázal som im na logo STV, ospravedlnili sa, rýchlo vycúvali a utekali hľadať svoje miesta.
Spomínate si na svoju najťažšiu prácu?
Najmä v začiatkoch sa mi stalo, že som komentoval postojačky, z postele, zo staveniska i zo šatne. Ale najťažší bol priamy prenos z charitatívneho zápasu výberov Ameriky a Európy. Zo strany STV lajdácky zmanažovaný. Hral sa v Barcelone, sedel som v štúdiu v Mlynskej doline a musel som komentovať už polhodinu pred zápasom, keď mali Španieli ešte len zafixovanú hlavnú kameru s veľkým celkom štadióna. Linka pre nás bola potom bez titulkov a keď sa začalo hromadne striedať, prichádzali hráči, najmä z Latinskej Ameriky, ktorých som v živote nevidel a nepoznal. Bol to ťažký prepadák.
Foto: skslovan.com
A na ktorú si, naopak, spomínate najradšej?
Nemám jednu situáciu, na ktorú najradšej spomínam. Zažil som prenosy a komentovanie z vrcholných podujatí, zo zápasov Ligy majstrov, majstrovstiev Európy i sveta. Či veľké okamihy z olympiád. Ťažko to opísať, ale pred prenosom som býval trochu nervózny, netrpezlivý, keď som vstúpil na tribúnu, tieto pocity sa menili na vzrušenie, a keď mi hosteska podala zostavy a režisér zahlásil, komentuj, si vonku, bol som ako v tranze. Už len pre ten pocit to stálo za to.
Veľa chlapcov túži stať sa športovým komentátorom. Čo by ste im poradili? Čo je pre túto prácu najdôležitejšie?
Mali by mať všeobecný prehľad, vedieť zo športu pokiaľ možno všetko, mať úctu aj k tomu, čo bolo, stále si dopĺňať vedomosti, informácie, fakty. To je základ. Potom je tu hlasový predpoklad, schopnosť komentovať – teda glosovať dianie na ihrisku, analyzovať situácie, byť príjemným spoločníkom televíznym divákom. Žiaľ, niektorí si to mýlia so sebaprezentáciou, predvádzajú sa, ďalší počas diania v zápase ustavične niečo melú, unavujú nepretržitým rozprávaním o všetkom možnom s prizvaným hosťom a nevenujú sa hre. Ale neplatí to o všetkých, aj my máme výborných komentátorov.
Foto: Archív Miroslava Michalecha
Chceli ste byť vždy komentátor?
Áno, ale musel som byť trpezlivý. Myslím, že som bol dobre pripravený, no šanca mi padla k nohám až po roku 1989.
Aká bola vaša prvá televízna reportáž a ktoré podujatie, zápas ste premiérovo komentovali?
Bol som študent žurnalistiky FF UK v Bratislave a už som externe spolupracoval s STV. Prvou reportážou bolo krstenie umelého osvetlenia na tenisových dvorcoch Slovana za Klub hotelom. Prvýkrát som komentoval ligový zápas v Trnave, v ktorom Spartak vyhral nad Baníkom Ostrava 2:0.
Čítajte viac Škriniar dnes dostal vážnu ponuku. Od obeda o nej píšu všetky talianske weby
Známy televízny komentátor Karol Polák mal v kancelárii motto: Hovor málo, povedz veľa. Čoho ste sa držali vy?
Určite je to ideálny model, mohol by platiť aj teraz… Aj keď dnes už veľká časť divákov požaduje svižnejšie tempo. Polákovi diváci vrátane mňa zostarli, mnohí tu už ani nie sú a dorástli ďalšie generácie, ktorým vtedajšie pomalšie komentovanie príliš nesedí.
Keď ste začínali, Polák bol na vrchole. Ovplyvnil vás?
Určite. Kultivovanosť prejavu, výstavba prenosu, úvod, záver, všetko si musí sadnúť.
Bola aj vaša profesia, ako mnohé ďalšie, iná, keď ste začínali a teraz? Ako sa zmenila?
Výrazne sa zmenila najmä počtom odkomentovaných prenosov a aj tým, že teraz sa prakticky všetko komentuje zo štúdia. Je aj oveľa viac informácií, len treba s nimi opatrne narábať.
Ako ju ovplyvňuje technický pokrok v poslednom období?
O tom netreba dlho hovoriť. Kedysi som vycestoval, odkomentoval a letel domov. Teraz sa dá vstúpiť priamo zo štadióna, ponúknuť live rozhovory z mix zóny. Je to neporovnateľne lepšie.
Je v súčasnosti aj vyššia úroveň komentátorskej práce ako v minulosti?
Neviem, či sa dá otázka takto postaviť. Každá doba má svojich hrdinov, ktorých ľudia radi sledujú. Vtedy aj teraz. Úroveň je teraz vyššia najmä vďaka – ako ste aj uviedli – technickému pokroku.
Čítajte viac Po rokoch bez hlasu Merčiaka. Užil som si to, tvrdí jeho kolega
Stretli ste sa pracovne s množstvom našich významných športových osobností. Kto zanechal na vás najväčší dojem?
Jednoznačne Peter Šťastný a takisto Peter Dubovský. Zo súčasných najmä Marek Hamšík. Je ich však viac.
Čo ste si na nich cenili?
Peter Šťastný dokázal zúročiť nevšedný talent v ťažkej zámorskej konkurencii v NHL po dramatickej emigrácii. Ak by tam začínal, dnes by zaiste figuroval v top päťke historických tabuliek hráčov NHL. S Petrom Dubovským sme sa zblížili, mohol som nahliadnuť do jeho duše, súkromia. Bol hviezdou, ale zostal nohami na zemi, nevyvyšoval sa. Rovnako to platí aj o Markovi Hamšíkovi, okrem súkromia… Predsa len sme generačne dosť vzdialení. Zato s jeho otcom Richardom sme priatelia.
Zrodili sa aj úprimné kamarátstva s hviezdami alebo to do tejto práce nepatrí?
Keď je človek mladší, snaží sa byť bližšie športovcom i funkcionárom, s pribúdajúcimi rokmi to už nie je také podstatné.
Zaskočilo vás niekde niečo, čo súviselo so špecifickosťou prostredia, krajiny, podľa tvrdenia iný kraj, iný mrav?
Zaskočili ma podmienky v Bolívii. Prileteli sme tam so slovenskou reprezentáciou. Z Miami do La Pazu, kde je letisko v nadmorskej výške 4 000 metrov! Mali sme tam mať iba medzipristátie smerom do Cochabamby, ale kvôli štrajku letiskového personálu sme museli vystúpiť a v meste stráviť 24 hodín. Hráčom bolo zle, mňa ukrutne bolela hlava. Bol to nepríjemný zážitok v exotickej krajine. Dosť nepríjemné bolo aj sledovanie políciou v kazašskom Kostanaji, kam som vycestoval s výpravou Slovana Bratislava. Len čo naša malá novinárska skupinka opustila hotel, hneď sa na nás zavesili čudní civilisti. Jeden sa ma dokonca opýtal, či sme si vybavili férovku s domácimi. Považovali nás za ultrafans.
Foto: Archív Miroslava Michalecha
V spomienkach píšete, že ste navštívili asi 100 krajín. Kde sa vám najviac páčilo?
Bolo toho viac. Sydney, Singapur, Kuala Lumpur, Durban, Rio de Janeiro, Buenos Aires, Mexico City, Los Angeles, New York, samozrejme, kopa destinácií v Európe. Dobre som sa cítil v uvoľnenej Austrálii, tiež medzi mormónmi v Salt Lake City, rovnako medzi ovčiarmi na Faerských ostrovoch či v kozmopolitnej Brazílii. Keď to zhrniem: cítil som sa všade dobre a cestovanie ma veľmi bavilo.
V knižkách opisujete desiatky príhod, zážitkov. Ak by ste mali vybrať jeden, ktorý by to bol?
To je zložité, lebo ich bolo množstvo. Ale asi najbizarnejší zápas som zažil vo Fortaleze. Úradujúci majstri sveta Brazílčania si vo februári 1995 pozvali Slovákov, bol to doteraz jediný súboj týchto súperov. Hral sa na štadióne bez akejkoľvek infraštruktúry, oficiálne oznámili, že v hľadisku je 85-tisíc divákov, ale bolo ich nepochybne viac, kapacita bola vyššia a bol plný. Prehrali sme 0:5, ale súboj sprevádzali kuriózne situácie.
Čo vás prekvapilo?
Tesne okolo hracej plochy pobehovali fotografi a rozhlasoví reportéri, boli tam, kde sa práve hralo. Chýbala svetelná tabuľa či aspoň nejaké hodiny. A tiež lavičky pre realizačný tím i náhradníkov. Tí sedeli na obrubníku atletickej dráhy a na zemi. Tesne pred výkopom sa vznášal nad ihriskom obrovský papierový drak, ktorý oklamal brankára Molnára. Keď konečne dosadol na plochu, Laco sa za ním rozbehol, ale na to čakali šalejúci diváci. Potiahli za dlhočizný silonový motúz a veľký pestrofarebný drak nabral zasa výšku. Skvele sa zabávali, ako slovenského brankára i ostatných na ihrisku dobehli.
Prinášali ste aj reportáže o krajine, robili ste aj rozhovory s populárnymi ľuďmi z iných oblastí ako zo športu. Navštívili ste napríklad hlavnú predstaviteľku v tom čase sledovaného seriálu Jednoducho Mária…
U nás práve bežala sladkastá a slzavá mexická telenovela Jednoducho Mária. Jej sledovanosť trhala rekordy. Herečka Victoria Ruffo bola vtedy aj u nás mimoriadne populárna. Boli sme s kameramanom Danielom Hoťkom a technikom Pavlom Palmajom na MS v rýchlostnej kanoistike v Mexico City. Len tak žartom sme si hovorili, že budeme hľadať v uliciach Máriu a pripravíme s ňou rozhovor. Lenže ako nájsť okatú mexickú herečku v 20-miliónovom mravenisku?!
Ale rozhovor ste napokon urobili…
Zavše pomôžu náhody i šťastie. V Mexiku nás sprevádzala hosteska Martha. Jeden deň som sa len mimochodom pred ňou zmienil, že by sme radi stretli Victoriu Ruffo. Vstala a hneď sa pobrala k telefónnemu automatu. O chvíľu ma informovala, že číslo na slávnu herečku už zohnala. Vysvitlo, že jej brat je tiež herec, pomohol jej. Hneď volala Victorii. Pozýva nás na návštevu k nej domov. Ešte dnes večer, vraví, neveril som vlastným ušiam. Lenže správa sa rýchlo rozletela a záujem vidieť populárnu krásku prejavili aj ďalší členovia našej výpravy. Martha jej teda ešte raz telefonovala a odkaz všetkých potešil. Môžete prísť, koľkí chcete.
Čítajte viac Hašek sa nekoná. Na lavičku Slovana sa vracia veľké meno z minulosti
Koľkí ste sa nazbierali?
Do Victoriinho luxusného poschodového apartmánu v stráženej štvrti Lomas de Chapultepec sme dorazili jedenásti. Dvere nám otvorila slúžka, uviedla nás do salóna. Victoria o chvíľu zišla k nám po schodoch aj s vtedajším manželom Eugeniom Derbezom, dozvedeli sme sa, že aj on je herec a v Mexiku ešte populárnejší ako ona. Prezradil nám, že kým Mária vo vyše 200 častiach seriálu často plakala, jeho Victoria je veselá, večne sa smeje. Bola to príjemná hodinka, na ktorej záver sme natočili rozhovor…
Hlavnou náplňou vašej práce však bol a zostal šport. Viete povedať, koľko športov ste v živote komentovali? A ktoré najviac?
Takú štatistiku som si nikdy neviedol. Ale dominoval určite futbal, potom klasické lyžovanie a rýchlostná kanoistika. Cením si, že som mal v repertoári aj hokejové zápasy zo ZOH v Lillehameri 1994. Rekordérom v počte účastí na veľkých podujatiach u nás nie som. Absolvoval som šesť olympiád, štyri majstrovstvá sveta a tiež štyri majstrovstvá Európy vo futbale. A keď som už pri najpopulárnejšom kolektívnom športe, tak spomeniem tiež desať finálových zápasov v Lige majstrov, PVP a Pohári UEFA.
Existuje nejaký šport, ktorý by ste odmietli komentovať?
V práci by som neodmietol asi žiaden. Ale napríklad komentoval som aj lezenie na umelú stenu, majstrovstvá Európy v športových tancoch či vzpieranie.