V Pekingu ju vo februári zvolili za riadnu členku Medzinárodného olympijského výboru (MOV). Po Vladimírovi Černušákovi je v ňom len druhá zo Slovenska.
Vrátili ste sa do MOV po polročnej pauze ako individuálna členka. Predtým vás zvolili do komisie športovcov a osem rokov ste ich zastupovali v MOV. Je medzi týmito dvoma voľbami nejaký rozdiel?
Kým prvýkrát som do MOV vstupovala ako zástupkyňa jedného subjektu športového hnutia – športovcov, teraz ako nezávislá členka. Mojím cieľom bude podieľať sa na rozhodnutiach, ktoré sú najlepšie pre celé hnutie, pre všetky jeho časti.
Vaša zodpovednosť bude ešte väčšia. Ste na ňu pripravená?
Mám skúsenosti z práce pre národné olympijské výbory, keďže som viceprezidentkou Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV). A takisto som sa veľakrát zúčastnila na stretnutiach Medzinárodnej streleckej federácie (ISSF), takže až tak cudzie to pre mňa nie je. Tentoraz môj mandát trvá až do naplnenia vekového limitu 70 rokov, takže ma čaká dlhá práca.
Foto: TASR, Martin Baumann
Zvolili vás úplne jednoznačne: zo 78 členov hlasovalo za 75. Boli voľby len formalita a čo ste museli pred nimi zvládnuť?
Voľby prebiehajú v celom pléne MOV a nikdy dopredu neviete naisto, ako sa členovia rozhodnú. Pre mňa tento výsledok znamená uznanie osemročnej práce a nesmierne si ho vážim. Nerobila som žiadnu kampaň, väčšina členov ma pozná a nechala som na nich, nech sa rozhodnú na základe toho, ako ma vnímali v predchádzajúcom období.
Dá sa očakávanie pred voľbami porovnať s tlakom pred súťažou na veľkom podujatí? Pred voľbami v Londýne 2012 ste priznali, že ste boli veľmi nervózna. A teraz?
Bola som nervózna, lebo neviete ovplyvniť, ako voľby dopadnú, nemáte to vo vlastných rukách. Napriek tomu som bola teraz pokojnejšia, mala som sa o čo oprieť za uplynulých osem rokov mojej práce ako členka a viceprezidentka komisie športovcov MOV.
V akej oblasti sa chcete najviac angažovať?
Mojou srdcovou záležitosťou sú olympijské hry mládeže, medzinárodné vzťahy, ktoré som študovala a mám z nich doktorát, a integrita športu. Boli to jedny z viacerých oblastí, ktorým som sa venovala aj predtým a prirástli mi k srdcu. Ale, samozrejme, som otvorená všetkým výzvam, projektom, v ktorých by som mohla byť pridanou hodnotou a niečo pozitívne priniesť.
Keď vás zvolili prvý raz do MOV, boli ste v ňom najmladšia. Ako sa cítite medzi staršími, skúsenými funkcionármi?
Byť najmladšou členkou v najváženejšej celosvetovej organizácii riadiacej šport bolo pre mňa niečo neuveriteľné. Ťažko som si pripúšťala, ako veľa to vlastne znamenalo. Dnes som jednou zo sedemdesiatich individuálnych členov, osobností svetového športu, čo je pre mňa takisto obrovským zadosťučinením, uznaním, odmenou.
Čítajte aj Diplomatický úspech pre slovenský šport. Barteková sa opäť stala členkou MOV
Máte medzi členmi aj priateľov?
Patrím v pléne ku skúsenejším a mám v ňom priateľov, s ktorými komunikujem častejšie, pomáhame si, navzájom si vysvetľujeme niektoré súvislosti a podporujeme sa. MOV je skupinou úžasných ľudí a kontakty, ktoré tam získavam, sú veľmi cenné nielen pre moju prácu, ale aj pre celé olympijské hnutie na Slovensku. Mám o to väčšiu radosť, že mnohých z týchto ľudí môžem nazvať priateľmi.
Po voľbe v roku 2012 ste tvrdili, že zostávate na prvom mieste športovkyňa a až potom funkcionárka. Ako je to teraz?
Zostávam aktívna športovkyňa, paradoxne sa moje pracovné vyťaženie v MOV touto voľbou zmenší, teda aspoň to predpokladám. Cítim, že mám v športe ešte čo odovzdať, že ma napĺňa súťažiť a pracovať na sebe. Som druhá vo svetovom rebríčku a kým mám stále radosť po vstupe na strelnicu a zostane to pre mňa fyzicky aj psychicky únosné, veľmi rada budem v mojej kariére pokračovať.
Aj ako členka MOV ste získali úspechy, stali ste sa napríklad dva razy majsterkou Európy. Ale predsa – do roku 2012 ste vybojovali viac veľkých výsledkov, utvorili ste aj svetový rekord, kým sa ešte evidovali. Neutrpela funkcionárčením vaša výkonnosť?
Kým som nebola členka MOV, bola som študentka na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici a už pred Londýnom 2012 som sa aktívne zapájala do projektov SOŠV, napríklad som bola ambasádorkou Olympijských hier mládeže 2010 v Singapure.
Nikdy som nemala "len” šport. Som zvyknutá pracovať na sebe aj po tréningoch a nemyslím, že mi funkcionárska práca negatívne ovplyvnila kariéru. Skôr naopak. Mať niečo popri športe znamená pre mňa nebrať výsledky ako otázku života a smrti.
Odbremenilo ma to od extrémneho tlaku, ktorý by som na seba vyvíjala, ak by streľba bola to jediné, čo by som robila.
Foto: TASR, Martin Baumann
Koľko hodín denne trénujete? A ako riešite tréning, keď máte funkcionárske povinnosti ako naposledy v Pekingu?
Denne trénujem na strelnici 4 až 6 hodín, podľa toho, v akej fáze prípravy sa nachádzam. V Pekingu som, samozrejme, nestrieľala. Keďže ZOH boli vo februári a tento rok sme sa rozhodli posunúť začiatok streleckej prípravy na neskôr, keďže aj majstrovstvá sveta budú v októbri, mohla som sa sústrediť ešte stále na kondičnú prípravu.
Denne som trénovala v posilňovni a pomohlo mi to. Po návrate z Pekingu som cestovala na Svetový pohár na Cyprus a priniesla som dve medaily.
Veľa času ste v príprave strávili v Taliansku, váš tréner je Sandro Bellini. Prečo práve Talian?
Taliansko je mekkou streleckého športu, streľba tam má dlhú tradíciu, vyrábajú sa tam zbrane, náboje, príslušenstvo. Nie je teda prekvapením, že aj strelecká metodika, systém, je tam na vysokej úrovni.
Ako sa zrodila vaša spolupráca?
Po olympiáde v Riu som sa potrebovala trochu posunúť a začala som trénovať s Brunom Rossettim, olympijským medailistom z Barcelony, ktorý založil streleckú akadémiu. Plynule som potom prešla k Sandrovi Bellinimu, spolupracujeme dodnes.
Venujete sa skeetu. Zbraň má niekoľko kilogramov a v tréningu ju zdvíhate stokrát i viac. Čo je v športovej streľbe najnáročnejšie a najdôležitejšie? Fyzická príprava, istá ruka, psychika, pohoda, pevné nervy…?
Spomenula som kondičnú prípravu, ktorá je najdôležitejšou zložkou tréningov mimo hlavnej časti sezóny – od októbra do februára. Sila, vytrvalosť, kondícia, ale hlavne pevné jadro a rovnováha – na tom všetkom sa pracuje v zime.
Keď začneme strieľať, už nie je priestor na ťažké tréningy, zameriavame sa na jemnú motoriku, koncentráciu pod tlakom. Puška má asi štyri kilá, samozrejme, keď mám dlhé tréningy, nadvíham veľkú váhu a na to musím byť fyzicky dobre pripravená.
Vašimi vzormi sú David Kostelecký a Martin Fourcade. Prvý je strelec a švagor. Ale čím vás inšpiruje biatlonista Fourcade?
David je pre mňa veľkou inšpiráciou, dlhodobo dosahuje fantastické výsledky, ide vlastnou cestou, vzdeláva sa, pracuje na sebe zrejme inak ako ostatní. Fourcade je zasa stelesnením talentu, tvrdej práce, ale aj odvahy postaviť sa na štart s vedomím, že bol dlhodobo najlepší, všetci od neho očakávajú výsledky a on ich napokon aj dosiahne. Nie všetci favoriti to zvládajú.
Mnohí tvrdia, že ste sa mohli v začiatkoch pustiť aj po dráhe modelky. Čo vás priťahuje na puške a asfaltových holuboch?
Nemyslím si, že by som sa na dráhu modelky hodila. S určitosťou viem, že by som nezvládla fotenia a prácu na prehliadkach, zažila som oboje a je to nesmierne vyčerpávajúce. Mám pred dievčatami veľký rešpekt. Streľba je pre mňa elegantný šport, náročný na psychiku, jemnú motoriku, prácu s emóciami. Našla som sa v ňom, nemenila by som to s iným povolaním.
Foto: Zdenko Hanout
Ale kedysi ste sa venovali napríklad aj klavíru. Ešte si na ňom zahráte?
Veľmi málo. Takmer všetko som zabudla, ale keď som na návšteve u našich, kde je môj starý klavír, sem-tam si zahrám jednoduchú skladbu.
Na pretekoch máte pušku. Čo považujete za svoju najväčšiu ženskú zbraň v bežnom živote?
Som diplomat. Nielen tým, že som medzinárodné vzťahy a diplomaciu študovala, ale podľa mňa mám reálne túto schopnosť odmalička. Myslím si, že vidím v ľuďoch to dobré a dokážem to vyzdvihnúť v momentoch, keď treba. Do veľkej miery mi to pomáha v profesionálnom živote, nielen v športe, ale aj v športovej diplomacii.
V súťažiach pôsobíte elegantne, do akej miery je pre vás dôležité, aby ste boli namaľovaná, s upraveným účesom?
Rada sa cítim žensky, aj keď pôsobím v tradične mužsky chápanom športe. Kedysi som sa na preteky maľovala, dnes to už nepovažujem za dôležité. Ale jedna vec, bez ktorej neodstrieľam, sú nalakované nechty. Tie mi pomáhajú cítiť sa žensky.
Na OH 2012 ste mali pre šťastie tri keltské mince od otca. Nosíte si ešte na veľké podujatia nejaký talizman? Máte pred nimi svoje rituály?
Mince mám stále v kufríku od zbrane, nosím ich so sebou. Zo začiatku som mala veľa rituálov, pomáhali mi upokojiť sa, vytvoriť si istú rutinu, aby som sa cítila lepšie pred pretekmi, jednotlivými položkami, pred samotným výstrelom. Dnes sú pre mňa obmedzujúce, snažím sa viac oprieť o skúsenosti a pohodu, brať preteky pokojne a maximálne využiť svoje prednosti a silné stránky.
Foto: TASR, Martin Baumann
Športovej streľbe sa dlho venovala aj sestra dvojča Lenka. Dala prednosť rodine. Ešte si spolu zastrieľate?
Lenka odišla od streľby a neláka ju vrátiť sa. Má troch úžasných synov a venuje im plnú pozornosť. Som u nej a u švagra tak často, ako to len ide. Keď mám voľnejší týždeň, balím veci, pušku a idem k nim. Nielen na "prázdniny”, v Brne sa dá strieľať v rámci tréningu. Tieto dni mám najradšej, trávime spolu veľa času, rozprávame sa, staráme sa o chalanov. Chodí sem-tam so mnou aj na strelnicu, ale naspäť k streľbe ju to naozaj neťahá.
Švéd Oscar Swahn mal presnú mušku aj ako 72-ročný a vyhral na OH 1920… To je už dnes ťažko predstaviteľné. Existuje v športovej streľbe ideálny vek pre ženu? Dokedy vás uvidíme na veľkých podujatiach?
Neviem. Reálne nerozmýšľam, že musím ešte odstrieľať Paríž 2024, Los Angeles 2028 či Brisbane 2032. Streľba je šport, ktorý môžete robiť zrejme dlhšie ako iné športy. Ideálny vek je veľmi individuálny, ktovie, či ja ho mám za sebou, alebo ma ešte len najlepšie obdobie čaká.
V každom prípade, teraz sa cítim na strelnici dobre, užívam si tréningy vo veľkých objemoch, ktoré som zopár rokov dozadu nezvládala. Viem vyťažiť zo skúseností, ktoré som naberala dvadsaťpäť rokov a šport ma neskutočne baví. Sústredím sa preto na prítomnosť a uvidím, pokiaľ mi toto nastavenie vydrží.
Čítajte aj Barteková uprosila Samarancha. S K4 si zopakovala Rio
Študovali ste na fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov s akcentom na športovú diplomaciu. V roku 2020 ste obhájili dizertačnú prácu Športová diplomacia v kontexte verejnej diplomacie a jej vplyv na riešenie konfliktov v 21. storočí. K akému záveru ste sa dopracovali?
Šport a politika spolu súvisia, športová diplomacia je z môjho pohľadu dôležitým prvkom medzinárodných vzťahov.
V práci som sa zamerala na systematický pohľad na vec, preskúmala a opísala mnoho spôsobov, ako šport zasiahol do politických vzťahov, ako aktéri neštátneho charakteru – ako napríklad MOV – môžu mať vlastnú medzinárodnú politiku a reálne zasahovať do zložitého systému medzinárodných vzťahov.
Venovala som sa činnostiam MOV smerom k nadnárodným organizáciám, štátom, verejnosti i športovým organizáciám a ponúkla som aj možnosti ich optimalizácie.
Na vojnu na Ukrajine doplatí aj ruský šport a jeho reprezentanti. Aké riešenia, opatrenia by ste zvolili?
Rozhodnutie o nepozvaní ruských športovcov na medzinárodné súťaže muselo byť pre MOV nesmierne náročné a viem si predstaviť, že popasovať sa s touto dilemou bolo veľmi nekomfortné.
My na Slovensku akceptujeme preventívne rozhodnutie MOV a budeme ho dodržiavať, napríklad sa dotkne aj účasti ruských športovcov na EYOF 2022 v Banskej Bystrici.
Je dočasným opatrením, a preto sa bude meniť v čase, dúfajme, že čoskoro sa nezmyselná vojna skončí, aby sme sa mohli opäť venovať bežnému životu a radosti zo športu, ktorá k nemu patrí.
Dávame do pozornosti Aktuality, diskusie, komentáre... Pridajte sa k nám a sledujte našu FB stránku Šport.Pravda.sk