Zastával významné funkcie v telovýchove, ale tie mu vzali, keď emigrovali jeho synovia. Najprv Paľo v roku 1981, o dva roky aj Peter so ženou a synom.
"Funkcie by som oželel. Veľa však nechýbalo a prišiel by som aj o prácu na fakulte. Vtedajší rektor Ján Kvasnička mi oznámil, že musím odísť zo školy.
Paradoxne mi pomohol zásah vedúceho tajomníka KSS v Bratislave Gejzu Šlapku. Chodili sme spolu hrávať futbal v jednej partii. Zavolal rektorovi. Čepovi daj pokoj, nariadil mu," spomína Čepčiansky.
Najprv sa pokúsil presvedčiť Paľa, aby sa vrátil. "Jazdil na kajaku, študoval lesnícku fakultu vo Zvolene. Vybral som sa za ním do Nemecka. Nedal si povedať. Aj Peter bol kajakár.
Foto: archív Ladislava Čepčianskeho
Pre mňa to bola zložitá situácia. Bol som docent na vysokej škole a prišiel som o titul profesora. Už bolo pripravované moje menovanie."
Odporučili mu, aby sa synov písomne vzdal a všetko bude v poriadku. To sa nikdy nestane, vyhlásil.
„Synovia sa uplatnili. Starší ako šéfprojektant v atómovej elektrárni vo Švédsku neďaleko Kiruni. Druhý žil tiež vo Švédsku, ale presťahoval sa do Viedne, má tam firmu. Majú svoj život. Našťastie, v Bratislave žije dcéra, tá mi pomáha, hoci má aj malú dcéru.“
Dožil sa krásneho veku, ale pripomína, že za to vďačí aj obrovskému šťastiu. Dva razy utiekol hrobárovi z lopaty.
Druhýkrát sa narodil 15. januára 1960. Bol na sústredení v Tatrách, chystal sa na olympiádu v Ríme. Vracal sa z Kežmarskej chaty s kanoistom Tiborom Polakovičom a kajakárom Ondrom Marekom.
"Zasypala ma lavína. Ocitol som sa pod troma metrami snehu. Cítil som sa ako starý tatranský mazák a vybral som sa dole skratkami. Ja, ktorý som mal na vysokej škole kopu prednášok, ako sa vyhnúť lavínovému riziku.
Dokonale som poznal terén. Na tvrdý podklad napadla veľká vrstva čerstvého snehu. Lavína sa uvoľnila pod Kopským sedlom a Bielym Plesom."
Foto: archív Ladislava Čepčianskeho
Mal šťastie v nešťastí. Na chatu práve dorazila skupina lavínových záchranárov, tí mu pomohli.
"Zopárkrát ma v lavíne pretočilo, stratil som orientáciu. V praxi som ani nemusel vyskúšať prvú zásadu, o ktorej som vždy prednášal. Ak človek chce zistiť polohu pod snehom, musí vypustiť slinu a sledovať, kam tečie.
Ja som hneď vedel, že som zostal nohami dolu, ako ma v lavíne hádzalo, s prepáčením, cvrkol som si a tieklo mi do topánok… (smiech). Mal som na nohách bežky, ďalšie som niesol cez plece s batohom.
Aj vďaka tomu sa utvoril predo mnou maličký priestor, mohol som trochu dýchať. Záchranári ma rýchlo vyslobodili. A poriadne mi vynadali. Právom, stále neviem, ako som mohol urobiť takú blbosť."
Druhý raz mal namále 28. júla 1976. Mal sedieť v lietadle, ktoré spadlo na Zlatých pieskoch v Bratislave.
"Vracal som sa domov z Prahy, mal som letenku. Bol pondelok, chystal som sa nastúpiť do autobusu na letisko, keď som stretol Mira Červenku, vtedy podpredsedu Slovenského ústredného výboru ČSZTV.
Práve sa vracal do Bratislavy. Poď so mnou autom, aspoň budeme mať čas sa trochu porozprávať," presvedčil ma.
Foto: archív Ladislava Čepčianskeho
Zamieril k okienku, chcel vrátiť letenku. „Oslovil ma pán, ktorý čakal, či niekto nezruší let. Okamžite letenku kúpil, dostal som späť 160 korún. Dodnes sa trápim, predal som mu poukaz na smrť.“
Na druhý deň zažil bizarnú situáciu. Vybral sa do práce a na budove FTVŠ na Lafranconi viala čierna zástava. Kto zomrel? pýtal sa prvého kolegu, ktorého stretol. Ten vyvaľoval oči. Predsa ty, koktal.
„Všetci na fakulte vedeli, že som mal letenku do lietadla, kupovala mi ju sekretárka na katedre. Boli presvedčení, že som zahynul. Spolu s údržbárom som vlastnoručne zvesil čiernu zástavu z budovy, ktorá tam viala na moju pamiatku…“