Bol významný pedagóg, podieľal sa na výchove popredných športovcov i na organizácii mnohých významných podujatí.
Legendárny kanoista, účastník olympijských hier v Melbourne 1956 a Ríme 1960 Ladislav Čepčiansky oslávi najbližší utorok 90 rokov.
„Chcela by som mať jeho schopnosť komunikovať s ľuďmi. Mám pocit, že nikdy nemal nepriateľov. Stále sleduje dianie okolo nás a spomína si aj na zaujímavé momenty z bohatej športovej kariéry,“ približuje dcéra Jana, ktorá ho pravidelne navštevuje v jeho byte.
Aká je vaša kondícia? Čo ešte zvládate?
Cítim sa dobre, keď viem, že ma nič dôležité nečaká. Posledných päť rokov pomaly fyzicky chradnem. Bez dcérinej pomoci by som si neporadil. Keď má človek toľko rokov ako ja, už ho trápia rôzne zdravotné problémy, v špitáli mám otvorené dvere na všetky oddelenia s výnimkou detského a gynekológie… (smiech). Práve tento týždeň som absolvoval očkovanie proti COVID-19. Škoda, že takým výrazným a negatívnym spôsobom ovplyvnil náš život.
Foto: archív Ladislava Čepčianskeho
Chodíte ešte na prechádzky, vyberiete sa na nákup ako donedávna?
Von už sám nechodím. Pred časom som mal aj zlú skúsenosť, pokúsil sa ma okradnúť nejaký chlap, ale mal som šťastie, náhodou sa pri nás objavil môj bývalý študent. Zlodej sa naľakal a zmizol.
Ako trávite čas?
Čítam noviny, pozerám televíziu, šomrem na politiku a fandím našim športovcom. Sledovanie športu je to, čo ma najviac drží, tým si krátim väčšinu času.
Máte svojich obľúbených športovcov?
Najradšej sledujem futbal a hokej, ale nevynechám nijaké podujatie, na ktorom sa predstavia Slováci. Obdivujem Sagana, ako vydrží hodiny v sedle v ťažkých etapách. To je zúfalé, to je problém zvládnuť aj v kresle pred televízorom. Držím palce Petre Vlhovej, vžívam sa do každej jej jazdy a keď spraví chybu, hovorím si, že to by som ja určite neurobil. Len to už nemám, ako dokázať… (smiech). Veľa a rád som lyžoval, viedol som ako vedúci katedry množstvo vysokoškolských kurzov. Od začiatku januára do marca som rok čo rok celý čas stál na lyžiach.
V kariére ste dosiahli veľa úspechov. Existuje nejaký, ktorý si špeciálne ceníte?
To je ťažké povedať. Každé víťazstvo vždy poteší a každý neúspech sklame. Stal som sa napríklad 21-krát majstrom Československa. To najmä Česi neradi videli… Stačilo mi na to sedem rokov, od 1954 do 1960.
To nebolo dlhé obdobie. Koľko trvala vaša kariéra špičkového športovca?
Začínal som neskoro. Intenzívne a cieľavedomo som trénoval až ako vysokoškolák, mal som dvadsať. Dovtedy som sa venoval mnohým športom, hrával som futbal, behal na lyžiach, jazdil aj na kajaku. Moja všestrannosť mi neskôr pomohla. Hoci som bol kanoista, tesne mi unikla účasť na zimnej olympiáde v Cortine d'Ampezzo 1956.
Mohli ste sa stať jediným športovcom, ktorý by v jednom roku štartoval na zimnej i letnej olympiáde…
Áno, v zime som bol náhradník v štafete v behu na lyžiach na 4 × 10 kilometrov. Na bežkách som vybojoval aj titul majstra Slovenska. A cením si, že občas som si zabehal s najväčšou legendou Emilom Zátopkom.
Trénovali ste spolu?
Boli sme priatelia, občas som sa vybral za ním na Strahov. Bol samorast ako ja. Keď bežal okolo, spýtal som sa, či sa môžem pridať. Čepo, už na teba čakám, zakričal. Emil využíval intervalový tréning, striedal rýchle a pomalé úseky. Inšpiroval ma a niečo podobné som neskôr uplatňoval aj v kanoistickej príprave.
Ako ste sa dostali k vrcholovému športu?
Ako vojak základnej služby som išiel na jedny preteky v behu na lyžiach do Znojma, vyhral som ich a cenu mi odovzdával predstaviteľ miestneho Sokola, ukázalo sa, že to bol náčelník 24. pešieho pluku v Znojme. Potom ma posielali na rôzne armádne preteky, vyhrával som, mal som dobrú vojenčinu. Boli to moje prvé športové úspechy. Posledný som vybojoval v roku 1996, keď som sa stal majstrom sveta v kategórii nad 65 rokov. To bol výkon, ktorý si asi najviac cením.
Foto: archív Ladislava Čepčianskeho
Čím bol výnimočný?
Profesor Fischer mi osem mesiacov predtým, krátko pred Vianocami, voperoval do srdca štyri bajpasy. Napriek tomu som na MS vo Vaxholme 23. augusta 1996 najrýchlejšie absolvoval 22-kilometrovú trať v mori v náročných podmienkach, v zálive som bojoval s nepríjemnými vlnami.
Tento úspech je pre vás viac ako šieste miesto v K1 na 1000 i 10 000 metrov v Melbourne?
Šieste miesto na olympiáde nie je zlé, čo by zaň mnohí iní dali. Lenže ja som zažil obrovské sklamanie, absolútny prepadák, vnímal som to vtedy ako potupu. Bol som hlavný favorit, aj vo výprave do mňa vkladali najväčšie nádeje, ako prvý Slovák som skladal s gymnastkou Evou Bosákovou olympijský sľub. Dva roky som s nikým na svete v kajaku neprehral.
V čom bol problém, že ste preteky nezvládli podľa predstáv?
Bolo to obdobie, keď sa menili pravidlá, začali sa používať užšie, dynamickejšie kajaky. Funkcionári to zbabrali, poslali do Austrálie dve debne s kajakmi, keď som ich otvoril, v oboch boli len staré typy. Najlepší už sedeli v moderných lodiach. Po návrate som si urobil test. Odjazdil som úseky v starom i novom kajaku, rozdiel bol jedenásť sekúnd na kilometer. V Melbourne som stratil na víťaza štyri!
Dobrodružná bola cesta späť sovietskou loďou Gruzija. V Melbourne sa olympiáda končila na začiatku decembra, ale domov ste dorazili až na nový rok po vyše mesačnej ceste…
Už cesta tam lietadlom bola strastiplná. Stáli sme v Istanbule, Abadane, Karáči, Kalkate, Singapúre, Darwine… Domov sme sa mali vracať tým istým lietadlom, ale vraj bolo pokazené a Francúzi, s ktorými sme leteli, čakali na náhradnú súčiastku. Vedúci výpravy Richard Nejezchleb bol kamarát, informácie som mal z prvej ruky. Posádka v skutočnosti naťahovala čas. Jej členovia sa v Melbourne cítili dobre a nikam sa neponáhľali a aj nám dávali priestor, aby sme mohli v krajine zostať.
Využil to niekto?
Viac ako päťdesiat športovcov zo socialistického bloku emigrovalo. My sme sa vrátili všetci, do nohy. Po záverečnom ceremoniáli, ešte v noci, nás nalodili na palubu. Keď sa Francúzi dozvedeli, že pôjdeme loďou, odrazu bolo lietadlo v poriadku. Do Európy sa však vracalo prázdne. My sme už mali befel cestovať po mori so sovietskou výpravou.
Aké podmienky ste mali na lodi?
Na najvyšších poschodiach boli luxusné kajuty, tam však bývalo len vedenie a najväčšie hviezdy, Zátopek, Bosáková a podobne. O tri paluby nižšie to už také pohodlné nebolo. Navyše na Gruziju sa natlačilo podstatne viac pasažierov, ako dovoľovala norma. Plavili sme sa vyše 11-tisíc kilometrov zväčša v tempe 17 uzlov za hodinu. Keby som si sadol do kajaku, bol by som len o čosi pomalší. Bolo jasné, že takto Vianoce v Bratislave nestihneme.
Foto: archív Ladislava Čepčianskeho
Ako ste si spríjemňovali dlhú cestu?
Nejaký program nám občas pripravila posádka. Sovieti organizovali besedy o príprave, tréningu, na ne som rád chodil. V kine nám premietali dookola tri filmy, to nás prestalo čoskoro baviť. Najviac času som strávil za šachovnicou. Odohral som tuším 365 partií. Zažili sme obrovské horúčavy a keď sme dorazili do Vladivostoku, kde sme prestúpili do vlaku a čakala nás nekonečná cesta Transsibírskou magistrálou do Moskvy, vládli tridsaťstupňové mrazy. Keď sme vystupovali na Ruzynskom letisku, kalendár ukazoval 10. január. Na to sa jednoducho nedá zabudnúť.