„S babičkou som sa o tom často bavila, aj o iných významných udalostiach,“ vysvetľuje vyštudovaná žurnalistka, ktorá teraz vedie rodinnú firmu, cestovnú kanceláriu Blue Danube Tours. „Žila krasokorčuľovaním prakticky celý život, aj pre ňu Ondrejov úspech na olympiáde i na ďalších veľkých súťažiach znamenal veľmi veľa.“
Ako najstaršia vnučka ju veľmi často sprevádzala na rôznych športových i spoločenských akciách. „Je rodená Viedenčanka a dodnes často rozpráva o tom, že keby zostala v Rakúsku, nikdy by nebola taká známa a úspešná. Zároveň vždy zdôrazňuje, že mala šťastie, že jej osud prihral takého zverenca, akým bol Ondrej Nepela, ktorý jej absolútne dôveroval a s ktorým vydržala celú jeho hviezdnu kariéru. Robil všetko, čo od neho vyžadovala, boli spojené nádoby, ideálne sa dopĺňali,“ zdôrazňuje.
Členka Viedenskej ľadovej revue Hildegard Klimpel sa v roku 1947, keď mala dvadsaťjeden, vydala v bratislavskom Modrom kostolíku za novinára Jozefa Múdreho.
„Viedenská revue vystupovala v Bratislave, vtedy sa zoznámili, dedko robil manažéra týchto vystúpení. Kvôli nemu nedokončila vysokú školu a presťahovala sa. To si dnes málokto vie predstaviť, že po vojne z rozbombardovaného Rakúska prišla v podstate do lepšieho. Naučila sa perfektne po slovensky, ale svoj šarmantný viedenský akcent nikdy nestratila, bola ním dokonca zaujímavá. Dodnes spomína, že po vojne vládla istá averzia k nemčine, bolo jej jasné, že sa musí rýchlo naučiť po slovensky a trval na tom aj manžel.“
Pani Hilda mala šťastie aj v tom, že keď si hľadala svoje miesto v novej krajine, narazila na ľudí, ktorí ju postupne opäť pritiahli ku krasokorčuľovaniu. „Dovtedy nebola úplne športovo vyhranená. Aj vo Viedni, kde bývali hneď pri Dunaji, sa v zime venovala krasokorčuľovaniu a v lete jazdila na kajaku.“
Andrea spomína, že keď bola malá, nezažila klasickú babičku, ktorá sa starala o vnúčence.
„V tom čase pôsobila v zahraničí, príliš sme si ju neužili, lebo domov chodila často len na Vianoce. Keď sa vrátila, začala trénovať neďaleko v rakúskom Eisenstadte. A čoraz viac sa venovala v Dúbravke, kde bývala, najmä športovcom s mentálnym postihnutím. Vtedy sme už trávili spolu veľa času, zopár rokov som jej pomáhala. A keď sa zranila a nemohla ísť na ľad, podľa jej pokynov som cviky ukazovala športovcom na ploche, stala som sa trochu aj jej asistentkou,“ pokračuje Andrea.
Podľa nej babička miluje deti, a keďže nemala príliš možnosť sa viac venovať štyrom vnúčatám, všetko si vynahradila na štyroch pravnúčatách. „S nimi už prežila veľa času a zobrala si ich často, ako sa vraví, do pucu. Ona ich nielen rozmaznávala, ako to babičky často robia, ale im aj organizovala čas, v lete boli ako na sústredení. Mávali ráno rozcvičku, bohatý program, poobedňajší spánok… Deti to milovali a aj ju počúvali, skrátka, vedela to s nimi.“
Múdra bola všestranná – a nielen v športe. "Máme chatu v Senci, veľmi obľubuje plávanie a tam si ho užívala. A často chodila aj do kina, divadla, vybrala sa na rôzne vernisáže…
Kým nebola karanténa, často sme ju navštevovali v Domove seniorov Archa, vídali sme sa ešte častejšie, ako keď bývala sama v Dúbravke. V domove sa v spoločnosti cíti dobre. Pohybuje sa už síce na vozíku, ale stále je na tom dobre fyzicky i psychicky. Odoberá noviny, sleduje televíziu, hoci už nie je v kondícii ako ešte pred rokom-dvomi."
Andrea Kráľovičová vždy obdivovala, že v babičkinom slovníku slovo „nedá sa“ neexistovalo. „Nedala sa ničím odradiť, keď niečo chcela dosiahnuť, išla za tým ako buldozér. To bola povahová črta, ktorá jej v živote veľmi pomohla,“ uzavrela.