Rodák z Bratislavy stále nemá istotu štartu na budúcoročnej olympiáde v Tokiu. Pandemické opatrenia na Slovensku zatvorili bazény na neurčito, čo mu urobilo výrazný škrt cez rozpočet.
„Rozhodnutiu nerozumiem, vyzerá to ako chaos,“ vraví jedenásty z Hier v Riu de Janeiro 2016.
Päť športov naďalej môže organizovať podujatia a najvyššie súťaže, zvyšné majú stopku. Čo na to hovoríte?
Príde mi to zvláštne. Pol roka sa vedelo, že príde druhá vlna. Zdá sa, že kompetentní na ňu nie sú pripravení. Nemáme plán, ako ďalej postupovať. Len to skúšajú s rôznymi opatreniami a čakajú, čo vyjde.
Kde vidíte najväčší problém?
Chýba mi väčšia komunikácia medzi športovou obcou a pandemickou komisiou. Je slabá, kompetentní sa neradia s našimi odborníkmi. Nemám nič proti piatim športom, ktoré vybrali. Som rád, že sa hrá. Je to absolútne v poriadku. Je však zvláštne, že v niekoľkých hokejových mužstvách extraligy majú viac ako po desať nakazených a medzi plavcami ich je minimum. Nechápem, prečo nemôžu trénovať či hrať ostatné ligy aj iní športovci. Tomuto rozhodnutiu nerozumiem, vyzerá to ako chaos.
Možno je problém aj v tom, že športové zväzy dostatočne netlačia na pandemickú komisiu, aby im uvoľnila ruky…
To si nemyslím. Vždy sa dá nájsť riešenie, ako športu pomôcť. Keď ho nevieme vymyslieť, inšpirujme sa v zahraničí. Nemáme žiadne údaje, že práve päť povolených športov je bezpečných z hľadiska rizika nákazy. Nie som odborník. Viem však, že bazén je sterilné prostredie. Chlórovaná voda je v podstate dezinfekcia. Tam by ste ohnisko nákazy hľadali ťažko. Preto nevidím dôvod, aby triatlonistom, plavcom a vodným pólistkám komplikovali situáciu s bojom o olympijské miestenky.
Odborníci sa obávajú preplnených bazénov. Dá sa tomu predísť?
V prvej vlne plavci ukázali, že sa tak trénovať dá. Otvorili Pasienky, dodržiaval sa harmonogram i odstupy. Som presvedčený, že by to takto mohlo fungovať aj teraz.
Niektorí vaši kolegovia tvrdia, že týždňový výpadok plaveckého tréningu sa rovná mesiacu doháňania. Prečo?
Táto rovnica platí, lebo je to špecifický a neprirodzený pohyb. Niektorí 2–3 mesiace neplávali a začínajú od nuly.
Aká je vaša situácia?
Neľahká. Tým, že nemôžem trénovať ani súťažiť mi hrozí, že stratím sponzorov, lebo ma nie je vidieť. Takých športovcov je veľa.
Kde sa budete pripravovať na olympiádu?
Už sme to riešili. Musím opustiť Slovensko, inak môžem na Tokio zabudnúť. Ak nebudem trénovať napríklad v Rakúsku, tak na budúcoročnú olympiádu nepôjdem.
Foto: Richard Varga
Je to jediná možnosť?
Pri týchto opatreniach áno.
Myslíte, že sa zmenia?
Nepredpokladám to. Chápem, že v mimoriadnej situácii sú prvoradé životy a ich záchrana. To je absolútne v poriadku. Pomôcť športu však môžu jednoduché riešenia, ktoré platili v minulosti. Šport je dôležitý pre zdravie. Zabúdame na to. Mali by sme pochopiť, že aj keď zdoláme koronavírus, ale budeme sedieť pol roka na zadkoch, prídu ďalšie choroby – obezita, depresia, vysoký krvný tlak.
O čo sa obávate najviac?
O deti. Keby som mal teraz 7–8 rokov, nechcel by som po polročnej pauze zasa začínať. Znova sa rozbiehať je náročné. Deti môžu zostať lenivejšie, lebo si tento nútený stereotyp osvoja. Musia sedieť doma, zahrajú sa videohry a sú v pohode. Pritom vývoj ich imunity a pohybového ústrojenstva stagnuje. Neberiem pandémiu na ľahkú váhu, treba si to však dobre spočítať. Výsledok totiž môže mať na šport, kultúru či ekonomiku fatálne následky. A nemusíme sa z nich pozbierať.