Napríklad Lewis Hamilton oslavoval víkendové víťazstvo na Veľkej cene Štajerska so zdvihnutou zovretou pravačkou. Pripomenul gesto, ktoré hýbalo dejinami športu.
Zaťaté päste
Rok 1968 sa niesol v znamení veľkých zmien v oblasti rasovej nerovnosti. Podnietila ich aj vražda baptistického kazateľa, bojovníka za občianske práva a nositeľa Nobelovej ceny za mier Martina Luthera Kinga v apríli toho roku.
Foto: SITA/AP
Keď sa na olympiáde v Mexiku postavili na pódium Američania Tommie Smith a John Carlos – zlatý a bronzový v behu na 200 metrov – stupne víťazov sa premenili na politickú manifestáciu.
Obaja mali na ruke jednu čiernu rukavicu. Keď začala znieť hymna, zdvihli zaťaté päste ako symbol tichého protestu a zároveň podpory radikálnemu černošskému hnutiu Black Power.
Atléti mali zároveň vyzuté topánky, ich čierne ponožky symbolizovali chudobu černochov, ich náhrdelníky okolo krku vraj boli „za všetkých jednotlivcov, ktorí boli lynčovaní alebo zabití a za ktorých nik nevyriekol ani modlitbu“.
Medzinárodný olympijský výbor však nemal pre toto gesto žiadne pochopenie. Oboch športovcov z podujatia vylúčil. „Znásilnili základný princíp olympijských hier, ich apolitickosť,“ hromžil Avery Brundage, vtedajší šéf MOV.
Chcem Billie Jean
Písal sa rok 1973, otázky feminizmu a sexuálnej politiky už neboli ničím novým. Aký lepší impulz mohla dostať táto agenda ako víťazstvo lesbičky nad veľkohubým mužským šovinistom?
„Chcem Billie Jean Kingovú, líderku všetkých ženských liberálnych demokratiek,“ hlásil Bobby Riggs, niekdajší víťaz Wimbledonu z roku 1939 po tom, ako zdolal svetovú jednotku Margaret Courtovú.
Stretnutie v Houstone videlo 30 492 divákov, pri televízoroch 50 miliónov v 37 krajinách. Dáma a starší, 56-ročný, pán súťažili o stotisíc dolárov.
Riggs dostal, čo chcel. Kingovú aj výprask od nej. Prehral 4:6, 3:6, 3:6. Po zápase sa však začali množiť špekulácie, že duel odsabotoval a napokon na ňom vďaka dobrému kurzu na legendárnu Američanku aj dobre zarobil.
Proti tebe nie
Iránsky majster sveta v džude Arash Miresmaeili odmietol na olympiáde v Aténach nastúpiť na zápas proti Izraelčanovi Ehudovi Vaksovi. Ako oficiálny dôvod uviedol, že neprešiel vážením pred samotným duelom. Iránsky olympijský výbor však neskôr všetko uviedol na pravú mieru.
„Je to politika našej krajiny, aby sme sa vyhýbali súťaženiu s atlétmi sionistického režimu. Arash Miresmaeili ju iba dodržal,“ uviedli v stanovisku predstavitelia štátu, ktorý od islamskej revolúcie v roku 1979 neuznáva Izrael.
Foto: SITA/AP, Markus Schreiber
Tatami boli odvtedy miestom mnohých politických prejavov proti židovským športovcom. Na Hrách v Riu dostal Izraelčan Or Sasson košom od Islama El Shehabyho. Nie však bez následkov – Egypťan musel odísť domov.
Neskôr vysvetlil svoje počínanie takto: „Nikdy som nemal problém so Židmi, alebo s akýmkoľvek iným náboženstvom. Z osobných dôvodov ma však nik nesmie žiadať, aby som si potriasol ruku s niekým z Izraela. Obzvlášť, ak sa to deje pred celým svetom.“
Ilegálna vlajka
Athletic Bilbao je baskický futbalový klub v Španielsku, ktorý podlieha akejsi politickej deklarácii. Vo svojich radoch nesmie mať iného hráča, ako rodeného Baska.
Počas režimu diktátora Franca bolo fandenie tomuto klubu jednou z mála ciest, ako podporovať autonomistické snahy regiónu v centralistickom Španielsku.
V roku 1976, pár mesiacov po tom, ako generál Franco zomrel, kapitáni dvoch baskických klubov, Athletica Bilbao a Realu Sociedad – Jose Angel Iribar a Inacio Kortabarria – vstúpili na trávnik spoločne držiac zakázanú baskickú vlajku Ikurrinu.
Toto politické gesto, ktoré bolo v tom čase ilegálne, sa zaobišlo bez vážnych následkov.
Zákaz ženám
Maratón, symbol vytrvalosti a vôle, bol pre ženy dlho tabu. Až v roku 1967 sa Američanka Kathrine Switzerová pokúsila o nemožné. Na legendárnom podujatí v Bostone.
Do registračného formulára uviedla iba svoje iniciály, ani jej krátke vlasy nevzbudzovali podozrenie. Do karát jej zahralo aj chladnejšie počasie. Preto pod teplou bundou neboli jej ženské krivky vôbec nápadné. Dostala číslo 261.
Na trať vybehla spoločne s trénerom a priateľom – hráčom amerického futbalu. Keď si ju všimol riaditeľ pretekov John Semple, situáciu riešil radikálne. Vystúpil zo sprievodného auta a žene sa snažil strhnúť štartové číslo a stiahnuť ju z trate. Switzerovej spoločníci mu v tom zabránili.
Tá napokon dobehla do cieľa. O päť rokov už mohli ženy súťažiť na najdlhšej bežeckej trati legálne.
Tri prsty
Bobby Despotovski bol priemerný austrálsky futbalista so srbskými koreňmi, hráč Perthu Glory.
V roku 2001 v zápase proti Melbourne Knights, ktorý podporujú prevažne tamojší Chorváti, ukázal domácemu publiku srbský pozdrav, tzv. „tri prsta“.
Sú to vztýčené tri prsty – palec, ukazovák a prostredník smerujúci vpred. Okrem iného ho používali aj srbskí vojaci počas vojny s Chorvátmi.
Pochopiteľne, že toto gesto nezostalo bez následkov. Najprv to boli iba svetlice, plechovky a iné predmety, ktoré pristáli na hracej ploche.
Po zápase si nevôľu publika užil aj samotný Despotovski, ktorý nič netušiacim austrálskym médiám vysvetľoval incident takto: „Bál som sa o život. Bolo to preto, že som Srb.“
Naopak, vedenie klubu z Melbourne sa odmietlo za svojich fanúšikov ospravedlniť. „A prečo by som to mal urobiť? Nikto z vás netuší, kto a ako vyvolal tento konflikt,“ tvrdil prezident tímu Harry Mrksa.