„Buďme vnímavejší na veľkosť virulencie nepriateľa. Môže dávať nástroj na neobmedzené vládnutie,“ vraví bývalý český vodný slalomár.
Foto: Facebook Lukáša Pollerta
Čo vás naučili posledné dva mesiace?
Že strach môže narobiť väčšie škody, než samotná príčina. Vďaka dobe, v ktorej žijeme, sa tieto obavy šíria úmerne rýchlosti pripojenia k internetu. Honba za senzáciou a prezentácia čo najviac postihnutých či zranených a celkovo katastrofických scenárov bola hnacím motorom pre svetové médiá. Robili všetko pre to, aby si naše oko všimlo tučné a chytľavé titulky. Pritom úmrtnosť na Covid-19 nebola vôbec vysoká. Je zaujímavé, že táto mediálna vlna sa prehnala svetom bez rozdielu interpretácie aj medzi štátmi, ktoré majú takmer vždy protichodné komentáre na čokoľvek. Zatiaľ máme k dispozícii málo dát na konkrétne závery. Potvrdené však máme parametre pri iných chorobách – napríklad súvisiacich s fajčením: pri nich ročne umiera 18-tisíc Čechov. Žiadne mimoriadne opatrenia sa v tomto prípade nerobia a ľuďom je to jedno. Pri chrípke je to podobné. Ročne u nás ochorie počas epidémie milión ľudí a zomrie tisícka, možno dve. A viete, čo je zaujímavé?
Vravte…
Že zaočkovať sa dá aj tak iba päť percent populácie. Mám pocit, že vlna koronavírusu bola akousi ostrejšou skúškou pripravenosti nemocníc a tiež občanov. To sa nedá skúšať nanečisto. Teraz už vieme, že ak sa niečo podobné v budúcnosti zopakuje, dokážeme veľmi rýchlo všetko uzavrieť a ušiť rúška. Zistili sme tiež, že v Česku a na Slovensku žijú ľudia, ktorí vďaka strachu výborne spolupracujú. Mimochodom, nemocnice boli dobre pripravené na podstatne väčší nápor ťažko chorých. V Motole sme poslali domov 800 pacientov, úplne zastavili plánované výkony a celkovo sa tu objavilo iba šestnásť ľudí s Covidom a asi iba šiesti s ťažkým priebehom.
Je niečo, čo vás sklamalo alebo nahnevalo?
Tak, ako sa všetko dokonale a rýchlo zatvorilo, zastavila sa prevádzka vo veľkých podnikoch a v podstate aj chod celej ekonomiky, tak sa mohlo o niečo pružnejšie reagovať na zistenie, že tu nie je veľa pacientov. Mám pocit, že dva-tri týždne po hibernácii takmer všetkého, sa mohla nájsť väčšia odvaha k otvoreniu škôl, športovísk, firiem, ktoré zaisťujú normálny chod spoločnosti. Rozladil ma aj nákup predražených rúšok, ale to už bude úloha pre Národný kontrolný úrad. Je však tiež nutné povedať, že nie som epidemiológ či imunológ a tak používam iba sedliacky rozum. Aj spomínaní experti majú opačné názory na taktiku v rámci reštrikcií a ich uvoľňovania.
Váš apel proti hysterizácii Covidu mal v českých a slovenských médiách veľký ohlas. S akými reakciami sa odvtedy stretávate?
Odvíjali sa od času. Začiatkom apríla bolo podobných názorov málo, poukazovalo sa skôr na dramatický priebeh v Taliansku, Španielsku a Francúzsku. Neskôr v Anglicku a USA. Avšak úplne jasná korelácia s veľkosťou reštrikcií, nosením rúšok a pod., zatiaľ úplne zrejmá nie je. Uvidí sa, ako to dopadne vo Švédsku, ktoré je snáď najliberálnejšie. Máme už skúsenosť s veľkými obmedzeniami po roku 1948, zistili sme, že „imperialistický“ nepriateľ je skôr virtuálny a až taký nebezpečný nie je. Naopak, zatvorili nám tu vtedy hranice, zakázali čítať literatúru, počúvať rádio a hovoriť pravdu – boli to výrazne nebezpečnejší ľudia, než údajný kapitalistický nepriateľ. Aj v tomto smere buďme o niečo vnímavejší a ostražitejší na veľkosť „virulencie“ nepriateľa, ktorý môže dávať nástroj na neobmedzené vládnutie. Ale keďže dosť ľudí si na to stále pamätá, tak sa stretávam skôr s pozitívnymi reakciami.
Máte obavy z následkov, ktoré sa dostavia po odznení pandémie?
Súcitím s drobnými podnikateľmi, malými reštauračnými prevádzkami či kultúrnymi aktivitami, ktoré obmedzili činnosť a sú alebo budú na pokraji bankrotu. Zdravotní pracovníci asi o prácu neprídu, všakže?
Dolu kanálom ste sa vraj púšťali bez obáv a stresu. Je strach zlý radca?
Aj ja som ho mal. Obzvlášť z neznámej a ťažkej vody. Na pretekárskych tratiach po celom svete sa často trénuje a netečie tam toľko vody – tam to bývalo v pohode. Najviac som mal bál, keď som štartoval pod vodopádmi Foz di Iguacu v Brazílii na rieke Paraná s prietokom asi 10-tisíc m3 za sekundu. Išlo sa vyraďovacím spôsobom a aby som nemusel postúpiť do druhého kola, cestou som zastavil a nechal odísť Juraja Ontka tak, aby som už ďalej nemusel pretekať.
Z obáv pred koronavírusom organizátori preložili aj olympiádu. Bolo to správne?
Určite. Na jednej strane športovci nemohli absolvovať plnohodnotnú prípravu, na druhej sa zasa zrušilo veľa nominačných pretekov. Predpokladám, že v júli bude ešte veľa hraničných priechodov zatvorených. Zároveň sa však domnievam, že je to akési znamenie k istej revízii tohto megaprojektu. Jednotlivé športy by si mohli urobiť vlastné významné súťaže – ako napríklad Wimbledon a ostatné tenisové grandslamy, majstrovstvá sveta vo futbale, NHL, NBA, atď. Zväzy si môžu stanoviť vlastné kritériá účasti najlepších športovcov, bez zásahu vyššej moci – v tomto prípade MOV.
Myslíte na revíziu olympiády ako takej?
Áno. Myšlienka účasti na úkor výsledku je totiž prekonaná. V súčasnosti by sa asi tiež neorganizovali Všesokolský zlet alebo spartakiáda. Vzhľadom k inflácii a počtu moderných, atraktívnych športov, nie je naďalej možné udržať zastúpenie všetkých disciplín, vrátane štátov. Ak je už nastavený počet účastníkov na 10-tisíc, tak výber jednotlivých športov na OH musí byť len v rukách silných lobistov. Žiaľ, finančná podpora v prospech olympijských športov je výrazne asymetrická a v tom vidím veľkú neospravedlniteľnú nespravodlivosť.
Akú?
Existujú disciplíny, ktoré sú pre mládež atraktívne, zdravé, ale nie sú na olympijskej listine. Pritom – a to je paradox – tam máme streľbu z malorážky či vzpieranie. To nie sú práve najzdravšie športy. Vzhľadom k neúmernému množstvu disciplín tiež musí MOV znižovať počty účastníkov v jednotlivých kategóriách, to však vedie k znižovaniu kvality pretekov. Za jeden štát môže nastúpiť iba jeden športovec, ale často aj druhý alebo tretí v poradí, by mal šancu zvíťaziť. Predsa majstrovstvá sveta, kde môže štartovať podľa svetového rebríčka napríklad 50 najlepších, majú nesporne vyššiu úroveň. Myšlienka spoločnej účasti ľudí z celého sveta mi vďaka obrovskému rozmachu pripomína stavbu Babylonskej veže, ktorá mala podobnú ambíciu. Preto sa aj vtedy Boh zamračil a rozohnal staviteľov do všetkých kútov sveta, čože to za nezmysel budovali. Ako je známe, príbehy z Tóry sa stále opakujú.
V minulosti ste predali dva olympijské kovy za 150-tisíc českých korún, ktoré ste následne venovali nadácii pre drogovo závislých. Ak by sa situácia mohla zopakovať aj dnes, kam by ste najradšej poslali svoje financie?
Obe medaily pre mňa skutočne nemali žiadnu cenu. V tom čase som chcel upozorniť na to, že ľudia závislí od heroínu alebo iných omamných látok tiež potrebujú pomoc. Až 90 percent financií v zdravotníctve smeruje na liečbu závislostí, ale len spoločensky tolerovaných – nadváhu, prejedanie sa, nadmerné pozeranie TV, fajčenie, alkohol. Za spomínané peniaze sa nakúpili čisté injekčné ihly, aby si ich narkomani medzi sebou nemenili a potom sme ich nemuseli liečiť na hepatitídy a AIDS. Dnes by som si však financie nechal a s rodinou ich prejedol. Vtedy som ešte nemal deti.
Ak by sa dnes išlo finále kanoistov na divokej vode v Tokiu, zapli by ste si televízor?
Áno, ale iba ak by som bol v práci a mal trošku voľno – doma televíziu nemám.
Spolu so šírením vírusu sa začala spoločnosť zaoberať aj myšlienkou spravodlivosti… Futbalisti, hokejisti, herci zarábajú mnohonásobne viac ako napríklad lekári. Čo si o tom myslíte?
Všetko určuje sledovanosť. Koho by predsa bavilo pozerať sa na šesťhodinovú transplantáciu? Také kopanie do lopty, to je iná káva. Alebo pinkanie cez sieť. Avšak pri hercoch na divadelných doskách by som jednoznačne netvrdil, že zarábajú mnohonásobne viac. Napokon, ich odkazy a posolstvá sú naliehavejšie ako hod železnou guľou.
Aké miesto v spoločnosti by mal mať profesionálny šport?
Iba také, aké si spoločnosť bude priať. Ak sa pozerá väčšina, potom je celkom prirodzené, že obchodné spoločnosti sa pretrhnú, aby si tam mohli umiestniť reklamné pútače. Ťažko ich môžu dať na operačnú sálu, kde by ich videl akurát anesteziológ, pretože aj ten chirurg musí stále sledovať dej v operačnej rane (úsmev).
Môže pandémia zmeniť spoločnosť k lepšiemu?
Všetko sa čoskoro vráti do starých koľají. Zistilo sa, že sme ako-tak pripravení. Chcelo by to však ešte vyskúšať zastaviť letiaci meteorit, ktorý nás nakoniec aj tak minie. Ale čo by tomu predchádzalo?
Ako je na tom s časom lekár – anesteziológ – so šiestimi deťmi?
Tak, že najviac si oddýchnem pri dlhej operácii. Som tam sám na jedného, ktorý vlastne len spí a ja kontrolujem čísla na monitore a v zásade nič iné sa nedeje. Finančne je to však doslova na doraz. Je nás osem na jeden štátny lekársky plat.
Poviete si niekedy: tak toto už je príliš, toto nedám?
Nie. Nejak to predsa musí ísť.
Na sklonku marca ste oslávili 50. narodeniny. Môže byť druhá päťdesiatka lepšia ako prvá?
Samozrejme, že áno (smiech).